Traja svätí svätitelia, veľkí veľkňazi Bazil Veľký, Gregor Teológ a Ján Zlatoústy
Sviatok "Troch Svätiteľov" patrí v byzantskom obrade k najnovším sviatkom. Veriaci ľud si týchto svätcov hlboko uctieval už za ich života. V 11. stor., za vlády cisára Alexeja Komnena (1081 - 1118), vznikol v Carihrade spor o to, ktorý z týchto svätcov je pred Bohom najväčší. V tedy sa biskupovi Jánovi z mesta Euchataiti, zjavilli svätí, najprv jednotlivo, a potom spoločne, mu povedali: "Pred Bohom sme si rovní. Hlásali sme mier a usilovali o jednotu kresťanstva. A teraz si prajeme pokoj medzi kresťanmi. Na dôkaz našej rovnosti pred Bohom nám ustanovíš v jeden deň spoločný sviatok. My na svojich ctiteľov budeme pamätať v príhovore pri Božom tróne." Tak bol ustanovený v roku 1084 v Carihrade tento sviatok.
Gregor Bohoslovec, konštantinopolský arcibiskup
Narodil sa okolo roku 330 v kappadóckom meste Nazián. Jeho otec, pôvodom pohan, sa ešte pred Gregorovým narodením obrátil ku kresťanstvu, neskoršie sa stal v Naziáne biskupom. Za svoju náboženskú výchovu vďači Gregor predovšetkým svojej matke Nonne. Čoskoro sa rozhodol pre panenský stav. Študoval rétoriku. Najprv v Cézarei Kapadockej, kde sa zoznamil so sv. Bazilom (1.1), a potom v Cézarei palestínskej. Ďalej cestoval loďou do Alexandrie za ďalšími štúdiami. Neďaleko Cypru ich zastihla búrka. Gregor v smrteľnej úzkosti učinil sľub, že ak sa zachráni, zasvätí celý svoj život Bohu. Loď sa nepotopila, šťastne zakotvila v Alexandrii. Tam Gregor spoznal sv. Atanáza (2.5), učil sa u Tespesia. Z Alexandrie odišiel do Atén, kde začalo jeho skutočné priateľstvo s Bazilom. Spoločne bývali, spoločne jedli, spoločne sa učili. Za nejaký čas predstihli svojich učiteľov. Podľa slov sv. Gregora, poznali len dve cesty: jedná z nich viedla do chrámu a druhá do školy. Keď sv. Bazil odišiel do Egypta, zostal Gregor v Aténach, kde prijal miesto učiteľa. Tu ho zastihla správa o povýšení jeho otca na naziánsky biskupský stolec. Aby mu mohol pomáhať, vrátil sa Gregor roku 359 do Naziánu, kde ho otec pokrstil. Čo skoro v Gregorovi zavládla túžba po mníšskom živote. Odišiel k sv. Bazilovi do pontskej púšte. Jeho pobyt tam netrval dlho. Roku 361 ho otec zavolal, aby mu pomohol spravovať biskupstvo. Po návrate do Naziánu ho otec proti jeho vôli vysvätil na kňaza. Aktívny život ho však neuspokojoval, preto sa znovu utiahol do samoty. Keď sa dozvedel, že jeho otec z neznalosti podpísal poloariánsku teologickú formulu, čo vyvolalo pobúrenie zo strany mníchov. Vrátil sa, aby mu pomohol, aby verejne vyznal dogmatické ustanovenie nicejského koncilu. Gregor sa ďalších 10 rokov venoval pastierskej a kazateľskej činnosti.
Nová etapa v Gregorovom živote nastala vtedy, keď sa sv. Bazil stal v roku 370 cézarejským arcibiskupom, a tým metropolitom celej Kappadócie. Ariánsky cisár Valens chcel obmedziť Bazilov vplyv. Preto rozdelil Kappádociu na dve metropoly. Bzail chcel oslabiť tento zásah, preto vytvoril niekoľko nových biskupstiev. Nalehal na Gregora, aby prevzal vedenie sasimského biskupstva. Kaď odmietol, Bazil prišiel do Naziánu roku 372 a Gregora proti jeho vôli vysvätil na biskupa. Ten neskôr odišiel da Sasimy. Bol sklamaný, pretože kraj bol nehostinný, bez lesov a vody, mesto bolo v horách, plné obchodníkov a cudzích ľudí. Rozhorčený Gregor napísal Bazilovi: "Z nášho priateľstva som sa naučil, ž e človek nemá dôverovať žiadnému priateľovi." Keď si tyánsky arcibiskup robil nároky na Sasimu, Gregor sa rád vzdal tohto miesta. Nevykonajúc v Sasime ani jedinú bohoslužbu vrátil sa k svojmu takmer 100 ročnému otcovi. Po smrti rodičov (roku 374) odišiel do monastiera sv. Tekly v isaurskej Leleucii, kde začal žiť v tichosti a rozjímaní, tak ako si to vždy predstavoval. Tam ho zastihla aj správa o smrti sv. Bazila.
Po smrti cisára Valensa (r 378) prosili carihradskí pravoverní katolíci Gregora, aby prišiel do hlavného mesta a spravoval arcibiskupstvo. Ke prišiel do carihradu, našiel tu neutíšené pomery. Pravoverní boli v menšine, nemali ani vlastný chrám. Preto im zriadil kaplnku, ktorú nazval "Anastasis" (vzkriesenie). Tu predniesol svoje známe teologické prednášky o Najsvätejšej Trojici. Čoskoro začali chodiť ku Gregorovi heretici, pohania a židia. Zriekali sa svojich omylov. Biskup ich privádzal do Cirkvi. Čoskoro heretici začali strojiť proti Gregorovi úklady. Ohovárali ho, napadali jeho poslucháčov, snažili sa proti nemu pobúriť ľud, dokonca mu chceli siahnuť na život. Svätec však vytrval, nikdy neklesal na duchu.
V r380 vstúpil do mesta cisár Teodóz a odovzdal katolíkom všetky vyznamnejšie chrámy, ktoré im boli odňaté pred 40 rokmi. Gregorovi neubližovali len nepriatelia viery, ale aj vlastní.Egyptskí biskupi, ktorí s nim boli v spoločenstve, vysvetili za carihradského biskupa akéhosi Maxima, človeka pochybných mravov. Neskoršie Maxima síce vyhnali, ale na určitú dobu našiel záštitu v Ríme, kde boli zle informovaní.
Keď Gregor onemocnel chcel opustiť carihradskú katedru, ale ľud ho zadržal slovami: "Spoločne s tebou odíde aj Trojica." A tak zostal až do II. všeobecného koncilu v Carihrade (r381), kde mala byť riešená otázka nástupcu posledného carihradského biskupa. Na koncile bol Gregor potvrdený vo funkcii a po smrti biskupa Melécia (12.2) sa stal aj predsedom snemu. Gregor sa však rozišiel s väčšinou účastníkov v názore na tzv. "Antiochijský rozkol." Preto sa proti nemu obrátila dávna nenávisť. Mnohí ho začali obviňovať, že v boji s arianizmom nepovolal svetskú moc. Nakoniec bola vyzdvihnutá i otázka právoplatnosti Gregorovho biskupského pôsobenia v Carihrade, keďže sa úradne nezriekol Sasimského biskupstva. Pritom jeho nepriatelia zamlčovali, že ide o intrigy. Keď Gregor videl rozdvojenie, vystúpil na koncile a riekol: "Muži a bratia vo vedení svätého Kristovho stáda! Hanbite sa! Druhých máte učiť, aby zachovávali pokoj, a pritom sa hádate medzi sebou! Ako môžete iných utvrdzovať v jednote, ak nie ste jednotní medzi sebou? Ja vás však prosím pred jednopodstatnou Trojicou, aby ste sa uznierili, žili vo vzájomnej láske, aby ste jednotne mohli riešiť cirkevné otázky. Ak som vinný za vaše rozdelenie, nie som nijako dôstojnejší ako prokor Jonáš. Vyhoďte ma z lode, búrka tak prestane. A keď nenesiem vinu za túto búrku, i tak som ochotný trpieť ak to chcete. Len sa zmierte medzi sebou, a buďte jednej mysle. Zvrhnite ma zo stolca, vyžeňte z mesta, no len milujte pravdu a pokoj!" Po týchto slovách Gregor opustil koncil i Carihrad. Odišiel do Naziánu, kde viedol biskupstvo do r 383. V tom roku tam bol za biskupa ustanovený Eulálius.
Gregor sa r 383 usadil na majetku v Ariante, ktorý zdedil po rodičoch. Tam konečne mal kľud. Jeho jedinou rozkošou bola záhradka, studnička a tmavý les. Tam napísal väčšinu svojich básni a listov. Svoj život ukončil r 389. S poctami bol pochovaný v Naziáne. Jeho pozostatky boli boli r 950 prenesené do Carihradu, odkiaľ sa ich časť dostala do Ríma, kde sú uložené v Bazilike sv. Petra.
Svätý Bazil Veľký, arcibiskup kapadóckej Cézarey
V staroveku vynikala vysokou vzdelanosťou obyvateľstva predovšetkým Kapadócia (Kappadokia), východná časť Malej Ázie, dnešného Turecka. V jej hlavnom meste Cézarea (Kaisareia) bývali aj Bazil a Emmélia, manželia svätého života (pamiatka 8. alebo 30. mája, v Rusku 1. januára). Pochádzali z popredných rodov s bohatou kresťanskou tradíciou a mali desať detí. Dcéra Makrína sa rozhodla po nečakanej smrti snúbenca pre mníšsky život a uctievame ju ako svätú (liturgická pamiatka 19. júla), ďalšie štyri dcéry sa vydali. Spomedzi piatich synov jeden zomrel krátko po narodení, Naukratios bol prísnym askétom a je vyhlásený za svätého (pamiatka 8. júna), ďalší traja synovia sa stali biskupmi a aj ich považujeme za svätých: Bazil dostal prívlastok Veľký (liturgická pamiatka 1. a 30. januára)a bol biskupom v Cézarei, Peter v Sebastei (pamiatka 9. januára) a Gregor v Nysse (liturgická pamiatka 10. januára).
Bazil (Basileos), v slovanskej podobe tiež Vasil, sa narodil okolo roku 330. Otec sa venoval nielen jeho kresťanskej formácii, ale aj vzdelávaniu. Silne ho ovplyvnila stará matka Makrína, totiž Makrína Staršia, žiačka svätého Gregora Divotvorcu, neocézarejského biskupa (liturgická pamiatka 17. novembra), ktorú tiež považujeme za svätú (pamiatka 30. mája).
Budúci svätec študoval najprv v rodnej Cézarei, potom u slávneho sofistu Libania v Konštantínopole, a napokon u viacerých vychýrených učiteľov v Aténach. Tam sa spoznal s budúcim cisárom Juliánom Odpadlíkom (361 – 363) a tam sa zrodilo jeho hlboké priateľstvo so svätým Gregorom Teológom (liturgická pamiatka 25. a 30. januára), neskorším konštantínopolským patriarchom (379 – 381).
Okolo roku 356 sa vrátil do Cézarey a pôsobil ako učiteľ rétoriky. V tom čase sa objavili u Bazila sklony k namyslenosti, no jeho sestra Makrína ho „priviedla k rozumu“, a dokonca v ňom prebudila túžbu po živote zasvätenom Bohu. Bazil preto vycestoval do Egypta, aby sa zoznámil s poprednými učiteľmi duchovnosti, akými boli Pachómios Veľký (liturgická pamiatka 15. mája) a Makarios Egyptský (liturgická pamiatka 19. januára). Na svojej zastávke v Aténach priviedol ku kresťanskej viere svojho niekdajšieho učiteľa Ebbula. V Jeruzaleme prijal svätý krst (v tom čase sa bežne odkladal na obdobie dospelosti), v Antiochii bol vysvätený na diakona a veľa sa venoval vysvetľovaniu Svätého písma. Po krátkom čase sa vrátil do Cézarey, kde ho miestny arcibiskup Eusebios vysvätil na kňaza. Jeho úspechy však vyvolali hierarchovu žiarlivosť, preto sa Bazil utiahol na rodinný pozemok Annisoi (dnes oproti dedinke Sunisa-Uluköy) a venoval sa vlastnému duchovnému rastu. Zhromaždil okolo seba viacerých mužov, okrem iného aj svojho priateľa Gregora Teológa, a napísal pravidlá spoločného mníšskeho života, ktorými sa veľká časť východných mníchov riadi dodnes a ktorými sa inšpiroval aj svätý Benedikt (liturgická pamiatka 14. marca) pri zostavovaní pravidiel života západných rehoľníkov – benediktínov.
Po istom čase arcibiskup Eusebios oľutoval svoje správanie a požiadal Bazila, aby sa vrátil a pomohol mu v zápase proti arianizmu (mylné učenie, podľa ktorého Syn nie je rovný Otcovi), čo sa naozaj stalo. Keď v roku 370 odišiel Eusebios do večnosti, synoda zvolila za nového cézarejského arcibiskupa práve jeho. V tomto úrade pôsobil s veľkou horlivosťou až do svojej telesnej smrti - 1. januára 379. Pohrebu sa zúčastnili nielen kresťania, ale dokonca aj celé zástupy Židov a pohanov.
Svätý Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup.
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Roky života: 347 – 407
Vyhláseny: 1568 – Pius V.
Sv. Ján Zlatoústy sa narodil v Antiochii medzi r. 340-350. Jeho rodičia boli pravdepodobne kresťania. Otec bol zrejme rímskeho pôvodu a bol vyšším vojenským dôstojníkom. Zomrel však krátko po narodení Jána. Ján mal jednu staršiu sestru, zdá sa však, že aj tá zomrela ešte v detskom veku. Matka Antusa bola gréckeho pôvodu. Keď ovdovela, mala asi dvadsať rokov, no viac sa nevydala, všetky sily chcela venovať výchove syna. Chlapec bol veľmi bystrý, vynikal rozhodnosťou a jasnosťou úsudkov. Získal veľmi dobré vzdelanie v literatúre a rečníctve. Potom chcel pokračovať v právnických štúdiách. No pohľad na úskoky v súdnictve ho znechutil. Na radu svojho priateľa Bazila sa radšej zahĺbil do čítania Sv. Písma. V roku 368 bol pokrstený, keďže v tých časoch bolo celkom bežné, že sa nechávali ľudia krstiť až ako dospelí. V roku 372 sa Ján odobral do hôr, aby tam v spoločnosti mníchov a pustovníkov mohol žiť jedine pre Boha. Takto žil šesť rokov. Veľa čítal Sv. Písmo a písal. Po šiestich rokoch sa vrátil do Antiochie, aby mohol byť apoštolsky činný. V roku 386 bol vysvätený za kňaza. Ako miesto kazateľa mu určili Antiochiu. Tam pôsobil dvanásť rokov. Bolo to veľké mesto, malo asi stopäťdesiattisíc obyvateľov, z toho dve tretiny kresťanov. Bol veľmi horlivý. Nazvali ho Zlatoústym (grécky Chrysostomos), keďže veľmi brilantne a zapálene hovorieval o Božích pravdách. Dňa 28. februára bol vysvätený za biskupa a ustanovený za carihradského patriarchu, aj napriek svojmu nesúhlasu.
Ján aj ako patriarcha Carihradu žil veľmi prísnym životom. Drahý nábytok po svojom predchodcovi predal, peniaze rozdal chudobným, vyhýbal sa spoločnosti a zábavám, nikdy neusporadúval hostiny. Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov – tak duchovnú, ako aj vzdelanostnú. Bol veľmi horlivý aj voči veľmožom a ostatným. Napomínal aj cisárovnú Eudoxiu, ktorá bola pyšná, lakomá a utláčala ľud. Biskupi, poplatní cisárovnej, sa zhromaždil, zosadili Jána z hodnosti carihradského patriarchu a požiadali cisára, aby Jána vypovedal do vyhnanstva. Ľud sa proti tomu búril, avšak slabý cisár sa nevedel postaviť proti cisárovnej a jej spoločnosti. Ján sa radšej sám vydal do rúk cisárovi, aby zabránil krviprelievaniu. Ľudia sa však zhromaždili a tiahli k cisárskemu palácu. Vtedy sa zľakla aj Eudoxia a Jána prepustili. V roku 403 ho však znovu dala uväzniť a roku 404 ho odvliekli – už ako starca – do vyhnanstva do mesta Kukusus (dnes Göksum) v Arménsku. Bol to pustý kraj. Zovšadiaľ však k Jánovi prichádzali ľudia, aby mu prejavili svoju úctu a aby z jeho úst počuli výklad Božieho slova. Zvesti chodili stále o ňom aj do Carihradu. Zastal sa ho aj pápež Inocent I. V roku 407 teda Jána vypovedali ešte ďalej, až k úpätí Kaukazu do Potiontu. Počas cesty mu nedopriali ani oddych, za každého počasia musel pochodovať. 13. septembra prišli do malej osady. Tam si chcel Ján aspoň na chvíľu odpočinúť. Cítil, že sa blíži koniec. Odložil svoje šaty, obliekol sa iba do bieleho ako na svadbu. a rozdal všetko, čo ešte mal. Noc strávil pri hrobe mučeníka sv. Baziliska, ktorý tam bol pochovaný. Ten sa mu zjavil a povedal mu, že na druhý deň budú už spolu v nebeskej sláve. Skutočne, 14. septembra, sotva nastúpil na pochod, spadol na zem. Odniesli ho do svätyne sv. Baziliska, kde svoj život aj dokončil, opakujúc svoj obľúbený vzdych: „Buď chvála Pánovi za všetko. Amen.“
Pochovali ho vedľa sv. Baziliska, no roku 438 jeho pozostatky preniesli do Carihradu. V 13. storočí jeho telo previezli do starej vatikánskej baziliky sv. Petra v Ríme. Ján zanechal po sebe najobsiahlejšie dielo zo všetkých východných gréckych otcov. Sú tam výklady Svätého Písma, homílie a listy. Roku 1568 dostal titul doktor Eucharistie. Je patrónom kazateľov.
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „osloboditeľ koní“.
Cirkevný spisovateľ a protipápež Hippolyt pochádzal pravdepodobne z Malej Ázie alebo Alexandrie. Bol žiakom Ireneja z Lyonu, učeného presbytera a najplodnejšieho po grécky píšuceho cirkevného spisovateľa na západe. O Hippolytovi existuje len skromný počet svedectiev. Prudentiova báseň zo 4. storočia je len legendou. Hoci sa v roku 1551 na Hippolytovom cintoríne našla jeho socha, na podstavci ktorej boli vyryté názvy jeho diel, ostal jeho život neznámy, kým v roku 1842 v jednom z Atoských kláštorov nenašli jeho spis Philosophumena.
Hippolyt zastával za pápeža Viktora I. vplyvný úrad medzi rímskym klérom. V roku 212 počúval jeho kázne Origenes. Nasledujúci pápež Zeferinus si za spolupracovníka zvolil bývalého otroka Kalixta. Ním Hippolyt sociálne a morálne opovrhoval a obvinil ho z presadzovania trinitarného modalizmu.
Keď v roku 217 zvolili Kalixta za pápeža, Hippolyt to nezniesol, hoci Kalixt exkomunikoval Sabélia. Pretože Hippolyta s jeho prívržencami označili za Diteistov, oddelil sa Hippolyt od podľa neho „heretika“ Kalixta a dal sa zvoliť za protipápeža.
Kalixtovo pokrokové povolenie manželstiev medzi slobodnými a otrokmi, ktoré štát neuznával, označil Hippolyt ako trpenie konkubinátu a mierny edikt pre skutky kajúcnosti zasa ako navádzanie na uvoľnenosť a tým následné zruinovanie Cirkvi. Hippolytova schizma trvala aj za pápežov Urbana (222-230) a Ponciána (230-235). Cisár Maximinus Thrax (235-238) poslal Ponciána a Hippolyta na Sardíniu do vyhnanstva.
Keď sa tu Poncián v roku 235 vzdal svojho úradu, urobil to isté aj Hippolyt a napomenul svojich prívržencov, aby „nasledovali katolícku vieru“, a teda obnovili jednotu. Obaja zomreli v exile a 13. augusta 235/236 ich pochovali na odlišných miestach v Ríme ako mučeníkov.
Hippolyt je autorom biblických komentárov, apologetických a dogmatických diel, historických a cirkevnoprávnych spisov a homílií.
Ponúka najstarší typ exegézy, blízkej Justínovi, Irenejovi a Tertuliánovi. Zaoberá sa veľkými tradičnými témami pomocou vecnej alegórie a zrozumiteľnej predstavivosti bez špekulácie. Jeho cirkevný poriadok poukazuje na normy pochádzajúce z východu a zavádza kanonizáciu liturgie. Jeho boj ochránil Rím pred silným vplyvom antiochijského modalizmu a adopcianizmu, náukám popierajúcim božstvo Ježiša Krista. Hippolyt zdôrazňoval personalitu Slova a neupadol do Subordinacionizmu, čiže náuky o hierarchickom usporiadaní Najsvätejšej Trojice. Cirkev chápal ako pokračovanie Kristovho vykupiteľského diela, no pre mravný rigorizmus ju pojal veľmi úzko. Jeho štýl bol ľahko zrozumiteľný a živý. Svätý Hippolyt bol svedkom tradície.