Náš prepodobný otec Efrém Sýrsky

Narodil sa v prvých rokoch 4. stor v Mezopotámii, v meste Nisibia. Jeho rodičia boli roľníci. Aj keď chlapca vychovávali v kresťanskej viere, jeho mladé roky neboli bez mravných pádov. Od prírody bol výbušný, často sa hádal, jednal bez rozmýšľania a bol bytkárom. V srdci prechovával závisť. Bol odmietavý voči chudobným ľuďom. Pochyboval o viere, ale zvlášť o Božej prozreteľnosti. Boh ho však vyliečil nasledujúcim spôsobom. Raz bol nevinne obvinený z jrádeže oviec, a aj zatvorený do väzenia. Čoskoro k nemu zatvorili ešte dvoch mužov, ktorí boli tiež nespravodlivo odsúdení. Na siedmi deň vo väzení počul vo sne hlas: "Teraz nie si vinný. Trpíš však za predošle hriechy. Rovnako trpia aj ostatní." Keď sa prebudil, porozprával aj ostatným o svojom sne. Každý z nich sa zamyslel nad svojim predchádzajúcim životom. Zistili, že konali zlé skutky podobne ako Efrém. Nakoniec na súde bola dokázaná Efrémova nevina. On v tom však už videl Božiu ruku. Čoskoro po návrate domov odišiel do hôr medzi mestami Nisibia a Edessa, kde sa stal učeníkom sv. Jakuba Nisibijského. Tam sa z hnevajúceho a o všetkom pochybujúceho mladíka, stal pokorný a tichí pustovník, ktorý stále oplakával svoje hriechy. Raz mu niesol brat pustovník obed, ale cestou padol a rozbil nádobu, v ktorej bolo jedlo. Efrém sa nenahneval, ale s úsmevom riekol: "Ak pokrm nechce k nám, musíme ísť my k nemu." Ľahol k črepinám z hrnca a zjedol, čo sa ešte dalo. Keď sa stal Jakun nisibijským biskupom, zavolal si Efréma k sebe, aby mu zveril vyučovanie detí. Jakub vzal Efréma zo sebou aj na prvý všeobecný koncil do Nicei (r. 325). V tejto dobe ho chcelo isté dievča zviesť na hriech. Po jeho dlhom naliehaní jej odpovedal: "Ak mám tak učiniť, chcem si zvoliť miesto, ktoré by sa mi na to páčilo. A kám spolu pôjdeme?, spýtalo sa dievča. Na trhovisko na námestí, odpovedal jej. Tá s hrôzou odvetila: Veď sa tam pred ľuďmi budem musieť hanbiť. Tak, ty hlúpa, hanbíš sa pred ľuďmi, ale pred všadeprítomným Bohom sa nehanbíš?" Tieto slová vyvolali dievčaťu obrat. Tak povzbudená zlepšila svoj život. Po Jakubovej smrti, keď perzský kráľ Sargon II. dobyl Nisibiu (r.363), odišiel Efrém do Edessy. Tam sa usadil na jednej hore, kde viedol prísny asketický život. K jeho jaskyni čoskoro začali prichádzať ľudia, ktorí cez neho hľadali poučenie. Sv. Efrém začal vyučovať. Čoskoro založil v Edesse biblickú školu, z ktorej neskoršie vyšlo mnoho učiteľov sýrskej cirkvi. Na konci života putoval Efrém do Egypta, kde navštívil otcov žijúcich na púšti. Na spiatočnej ceste sa zastavil v Cézarei Kappadóckej, aby sa stretol sa sv. Bazilom Veľkým (1.1). Cézarejský biskup chcel Efréma vysvätiť na kňaza, ale on prijal len diakonské svätenie. Neskoršie chcel Bazil vysvätiť Efréma na edesského biskupa, ale on začal simulovať bláznosvstvo a ušiel z mesta. V úkryte potom čakal dovtedy, kým nebol ustanovený iný biskup. Po návrate do svojej edesskej pustovne chcel Efrém prežiť zbytok života v samote. Boží plán bol však iný. Obyvateľov mesta postihol v tejto dobe hlad. Starec preto zostúpil do mesta, aby prinútil tvrdými slovami bohatých, nech pomôžu chudobným. Po návrate do pustovne onemocnel. Zbožne sa pripravil na smrť a napísal poslednú vôľu, v ktorej prehlásil, že nemá nijaký pozemský majetok. Žiadal, aby jeho pohreb bol jednoduchý, bez okázalosti. "Nespievajte na mojom pohrebe žiadne smútočné piesne. Nedopustite, aby sa konala smútočná reč. Nechcem kadidelnice, ani fakle, ale prajem si byť pochovaný ako chudobný. Moju mŕtvolu nevkladajte do cennej látky, ale hoďte ju do hrobu, ako najväčšieho vyvrheľa sveta. Nestavajte mi pomník - som len hniloba..." Čoskoro nato zomrel (r. 373). Sv. Efrém bol predovšetkým askéta, ale súčasne mal aj veľký poetický dar. Získal si veľkú úctu v celom kresťanskom svete. Bol nazvaný "prorokom Sýrie, harfou Svätého Ducha." Lyrikom bol aj v svojej kazateľskej činnosti a svojimi slovami dokázal spievať aj kresliť. Často plakal. Kázal v duchu pokánia podľa evanjelia. Zanechal po sebe mnoho diel. Sú to obzvlášť exegetické práce. Písal aj básne, ktoré sa dostali tiež do bohoslužieb. Známa je jeho modlitba s poklonami, ktorú sa modlíme vo veľkom pôste: "Hóspodi i Vladýko života mojehó, dúch prázdnosti, unýnija,ľubonačálija i prazdnoslóvija ne dážd mí. Dúch že cilomúdrija, smirennomúdrija, terpínija i ľubvé, dáruj mí rabú Tvojemu. Jéj, Hóspodi Carjú, dáruj mi zríti moja sohrišénija, i ne osuždáti bráta mojehó, jáko blahoslovén jesí vo viki vikóv. Amiň." (Jerejskij Molitvoslov) "Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha lenivosti, nedbalosti, lakomstva a prázdnych rečí. Udeľ mne, svojmu nehodnému služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Áno, Pane a Vládca, daj, aby som poznal svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si zvelebený na veky vekov. Amen. (Slovenský časoslov)