Náš prepodobný otec a vyznávač Teofan Sigrianský
Jeho meno je gréckeho pôvodu a znamená „Boh sa zjavil“. Byzantský historik sa narodil okolo roku 765 v Konštantínopole. Bol mníchom a predstaveným kláštora, ktorý založil v Sigriane pri Kyziku. V roku 787 sa zúčastnil na II. nicejskom koncile. V roku 815 si ho dal do Konštantínopolu pozvať cisár Lev V., pretože trval na úcte k ikonám. Preto ho cisár poslal na dva roky do vyhnanstva na ostrov Samotrake, kde zakrátko 12. marca 817 zomrel. Teofan Sigriansky pokračoval v diele Chronografa svojho priateľa Juraja Synkela. Spracoval roky 287 až 813. Táto kronika, v stredoveku veľmi známa, obsahuje vzácne chronologické údaje. Pre roky 769 až 813 je jediným byzantským historickým prameňom. Formálne sa v nej strieda hovorová a umelecká reč. Dielo ďalej rozvinulo viacero historikov a stalo sa tiež dôležitou súčasťou výučby histórie počas stredoveku na západe.
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „bdelý“. Gregor sa narodil okolo roku 540 v Ríme. Bol Rimanom v pravom slova zmysle. Pochádzal zo vznešenej senátorskej rodiny a v rokoch 572 až 573 bol prefektom mesta. No z hlavného zástupcu mesta sa stal mníchom. Po smrti otca Gordiana použil dedičský podiel na výstavbu 6 rímskych kláštorov. Z rodinného paláca na ulici Clivus Scauri sa tak stal kláštor svätého Andreja. Tam sa Gregor okolo roku 575 utiahol. Aj Gregorove tety Tarsilla, ktorú si obzvlášť ctil, Emiliana a Gordiana žili dočasne v odlúčení od sveta. Pápež Benedikt I. alebo Pelágius II. ho vysvätil za regionálneho diakona, predstaveného siedmich cirkevných regiónov Ríma. Ako pápežského vyslanca ho v roku 579 poslal Pelágius II. do Byzancie. Hoci žil v cisárskom paláci, nezanechal mníšske spôsoby. O sedem rokov neskôr pracoval v Ríme ako poradca Pelágia II. Po jeho smrti ho, napriek jeho výhradám, zvolili za pápeža. Čakala na neho ťažká úloha. Vtedajšie ťažké pomery a neistotu na Západe voviedol do obdobia stredoveku. Gregorovi sa vďaka dobrým vzťahom k franskému kráľovskému domu podarilo pokresťančiť Anglosasov, ku ktorým poslal priora Svätoandrejského kláštora Augustína s ďalšími 40 mníchmi. Gregor úspešne nadviazal úzke vzťahy medzi Západogótskou ríšou v Španielsku a Rímskou cirkvou, keď sa v roku 586 odvrátili od arianizmu. Gregor ochraňoval roľníkov pred vykorisťovaním, keď vypukol hlad a epidémia reorganizoval obhospodarovanie cirkevných pozemkov . Gregor dosiahol mier s Longobardmi, ktorí v rokoch 592 až 593 obliehali Rím. Pomocou ich kráľovnej Teodelindy, ktorá už bola katolíčkou, pripravil cestu pre obrátenie Longobardov na katolícku vieru. Gregor ukončil milánsku schizmu. Staral sa aj o výchovu a posväcovanie kňazov. Pri zániku Východorímskej ríše Gregor dal pápežstvu ďalší rozmer, obhajcu a vodcu talianskeho obyvateľstva. Otvoril tak cestu pre vznik cirkevného štátu na čele s pápežom. Svätý Gregor zomrel 12. marca 604.
Juraj sa narodil okolo roka 720 po Kristovi, a to pravdepodobne na ostrove Lesbos, ktorý je najväčším ostrovom Egejského mora. Ako to vyplýva z jeho prívlastku prepodobný, viedol veľmi prísny mníšsky spôsob života a vynikal najmä svojou poníženosťou. Za vlády Leva III. Isaurského (717 – 741) sa stal vyznávačom, pretože hrdinsky znášal veľa násilností zo strany ikonoborcov. Spomínaný rímsky cisár vydal totiž dva edikty smerujúce proti svätým ikonám. V roku 726 zakázal preukazovať svätým ikonám úctu, takže vo všetkých chrámoch sa museli umiestniť tak, aby sa ich ľudia nemohli dotýkať. Následne v roku 730 prikázal všetky ikony odstrániť a zničiť. Je len pochopiteľné, že takýto postup, odporujúci pravej viere a vyplývajúci hlavne z nesprávne pochopenej a aplikovanej náuky o vtelení Božieho Syna, vyvolal veľký odpor. Začalo sa približne stodvadsaťročné obdobie zápasu o svätú ikonu, ktoré znova prinieslo nemalý počet mučeníkov. Samozrejme, jestvovali v ňom aj chvíle pokoja.
V roku 787 za panovania rímskeho cisára Konštantína VI. Porfyrogeneta (780 – 797) sa konal Druhý nicejský snem, teda siedmy ekumenický koncil. Na uvedenom zhromaždení hierarchov bola definovaná jednak správnosť zhotovovania svätých ikôn, jednak potreba vzdávania úcty svätým ikonám, pretože úcta preukazovaná ikone sa nevzťahuje na drevo a farbu, ale prechádza na zobrazenú osobu, v konečnom dôsledku na samého Krista, ktorý je „obdivuhodný vo svojich svätých“ (Ž 67, 36 podľa Septuaginty). V tomto období sa Juraj stal arcibiskupom mesta Mytiléna na spomínanom ostrove Lesbos. Vynikal veľkou štedrosťou voči chudobným, ako aj darom oslobodzovať ľudí spod vplyvu démonov a uzdravovať ich.
Krátko pred nástupom Leva V. Arménskeho (813 – 820) na rímsky cisársky trón sa ukázali v Mytiléne viaceré hrozivé znamenia. Počas večierne slávenej v chráme svätej veľkomučenice Teodory sa svätý kríž umiestnený na prestole (oltári) znenazdania povzniesol celkom hore až pod strop, sklonil sa hornou časťou dolu a spadol na zem. Ľudí, ktorí boli očitými svedkami tejto udalosti, zachvátila hrôza, lebo sa domnievali, že je to znamenie blížiaceho sa zániku ich ostrova. Nechceli opustiť chrám a neprestajne volali: „Pane, zmiluj sa!“ V tom čase sa však zdržiaval v chráme istý Simeon obdarovaný schopnosťou prorokovať a povedal: „Bratia, nestane sa tak, ako to očakávate. Boh nezničí úplne túto krajinu, ale o niekoľko dní nastúpi na trón cisár, ktorý nenávidí Boha a protiví sa mu. Vyhádže na zem sväté ikony, a tak odníme Cirkvi jej ozdobu.“ Stalo sa tiež iné znamenie. O niekoľko dní vošiel do svätyne veľký diviak a ľahol si na vyvýšenom mieste, kde sa nachádza biskupská katedra. Strážcovia chrámu sa všemožne usilovali vyhnať ho, ale neúspešne, lebo bol veľmi divoký a dokonca sa agresívne vrhal na ľudí, ktorí ho chceli vyhnať. Dalo im mimoriadne veľa námahy, aby ho nejako donútili odísť. Vyššie spomínaný Simeon vtedy povedal: „Deti, verte mi, že tento diviak symbolizuje biskupa, ktorý tu bude z Božieho dopustenia, ktorý sa svojím životom i spôsobmi bude podobať prasaťu.“ Všetky znamenia sa čoskoro naplnili.
Na cisársky trón nastúpil Lev V. Arménsky (813 – 820), ktorý napriek rozhodnutiam ekumenického snemu znova začal prenasledovať pravoverných kresťanov, ctiteľov svätých ikôn. Náš prepodobný otec Juraj bol spolu s mnohými ďalšími biskupmi predvolaný do Konštantínopola, aby sa pridal k ikonoborcom. Nielenže to odmietol, ale svojimi bezchybnými argumentmi dokonca priviedol viacerých nepriateľov svätej ikony k jej úcte. V dôsledku tohto postoja bol, hoci mal mimoriadne vysoký vek, poslaný do vyhnanstva na Krym, kde aj dožil. Na jeho miesto bol dosadený bludár, ktorý ničil sväté ikony a všemožne trápil svoje duchovné stádo.
Náš prepodobný otec urobil aj v Chersone mnohé zázraky a predpovedal svoju telesnú smrť, ku ktorej došlo okolo roka 820. Vo chvíli jeho odchodu do večnosti sa ukázala na oblohe hviezda, ktorú videli aj obyvatelia ostrova Lesbos. Jeho ostatky prinášali mnohým ľuďom uzdravenia z chorôb a slabostí.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš