Náš prepodobný otec Alexej, Boží človek
Narodil sa v Ríme okolo roku 370 ako syn bohatých, no skromných rodičov Eufemiána a Aglaidy, ktorí sa veľa rokov modlili za dar dieťaťa. Od svojich šiestich rokov sa vzdelával v profánnych vedách, veľa čítal Sväté písmo a umŕtvoval svoje telo.
Keď dospel do mladíckeho veku, dozrela v ňom túžba opustiť svet a všetky sily zasvätiť službe jedinému Bohu. Z tohto dôvodu dlho vzdoroval nátlaku zo strany svojich rodičov, aby sa oženil, ale napokon mu podľahol. Keď však večer zostal sám so svojou nevestou, uvedomil si, že má poslednú možnosť uskutočniť svoje povolanie k zasvätenému životu. Sňal si obrúčku z prsta, podal ju neveste a povedal: “Zachovaj to. Pán nech je s nami a nech nám svojou milosťou pripravuje nový život." S jej súhlasom potajomky odišiel z domu, nasadol na loď a odplavil sa do sýrskej Edessy, kde sa uchovával Pánov nerukotvorný obraz. Alexej sa mu poklonil, predal všetko, čo ešte mal, peniaze rozdal chudobným a usadil sa na schodisku chrámu presvätej Bohorodičky. Jedol iba chlieb a pil iba vodu, všetky ostatné almužny rozdával chorým a starým. Každú nedeľu prijímal eucharistiu.
Alexejovi príbuzní ho všade hľadali, ale neúspešne. Sluhovia, ktorých jeho otec rozoslal na rozličné miesta, prišli aj do Edessy, ale v úbohom žobrákovi Alexeja nespoznali. On však ďakoval Pánovi za almužnu, ktorú od nich dostal.
Po sedemnástich rokoch Alexejovho života v Edesse prikázala Božia Matka kľučiarovi chrámu presvätej Bohorodičky: “Voveď do môjho chrámu Božieho človeka, ktorý je hodný nebeského kráľovstva. Jeho modlitba vystupuje k Bohu ako voňavé kadidlo a spočíva na ňom Svätý Duch." Keď však kľučiar nezistil, o koho ide, obrátil sa na presvätú Bohorodičku s prosbou o pomoc. Ona mu odpovedala, že tým Božím človekom je úbožiak, ktorý sedí na chrámovom schodisku. Kľučiar našiel svätého Alexeja a voviedol ho do chrámu. Vtedy sa o ňom mnohí dozvedeli, začali k nemu prichádzať a stále viac mu prejavovať svoju úctu. Svätec chcel ujsť pred ľudskou slávou, preto potajomky nasadol na loď, aby sa usadil v cilícijskom Tarze - rodisku svätého apoštola Pavla. Na mori sa však strhla búrka a zahnala loď na talianske pobrežie.
Alexej spoznal v tejto udalosti Božiu vôľu a pobral sa do Ríma. Prišiel do domu svojho otca a keď zbadal, ako v sprievode svojich sluhov vychádza z domu, povedal mu: “Dovoľ mne, biednemu a chudobnému, stáť pri vchode do tvojho paláca a jesť odpadky z tvojho stola. Boh ti to vynahradí a ak máš niekoho na cestách, istotne ho vráti do tvojho domu." Pri týchto slovách si Eufemiános spomenul na svojho syna Alexeja, dal postaviť prosiacemu malú komnatu a jednému zo sluhov prikázal, aby mu nosil jesť. Alexej, nikým nepoznaný, prežil na tomto mieste ďalších sedemnásť rokov. Neprestajne sa postil, vo dne i v noci sa modlil a ponížene znášal urážky aj posmech sluhov svojho otca. Keď mu Boh odhalil, že sa blíži hodina jeho smrti, zobral papyrus a opísal v ňom celý svoj život.
Keď v deň Alexejovej smrti slávil vtedajší rímsky pápež Inocent I. (402 - 417) za prítomnosti cisára Honória (395 - 423) svätú liturgiu, znenazdania zaznel hlas od oltára: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28). Všetci prítomní padli v strachu na zem a hlas pokračoval: “Nájdite Božieho človeka, ktorý odchádza do večného života, aby sa pomodlil za mesto." Začali hľadať po celom Ríme, ale nezistili, o koho ide. V piatok po celonočnom bdení sa však v chráme znova rozľahol hlas: “Božieho človeka hľadajte v Eufemiánovom dome." Všetci sa tam ponáhľali, ale svätec bol už mŕtvy. Jeho tvár žiarila ako tvár anjela a v ruke pevne zvieral pergamen, ktorý z nej nebolo možné vybrať. Keď si však prítomní pokľakali a prosili svätca, aby roztvoril ruku, on ich modlitbu splnil.
Po verejnom prečítaní Alexejovho listu sa otec, matka i nevesta spravodlivého rozplakali a poklonili jeho úctyhodným pozostatkom. Svätcovo telo najprv vystavili na námestí, potom ho uložili do mramorovej truhly v chráme svätého Bonifáca. Sväté pozostatky nášho prepodobného otca Alexeja, Božieho človeka, sa preslávili voňavým myrom, ktoré z nich začalo vytekať, a mnohými uzdraveniami.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
Význam mena: ten, ktorý má moc; pán (z gr.)
Roky života: 315 – 386
Vyhlásený: 28.7.1882 – Lev XIII.
Dátum Cyrilovho narodenia sa odhaduje na rok 315. Vyrastal v Jeruzaleme. Narodil sa pár rokov pred vypuknutím bludu arianizmu (okrem iného hlásal, že Ježiš nebol Boží syn a že nie je jedno s Otcom). Jeho rodičia boli pravdepodobne kresťania a Cyril sa o nich v starobe príkladne postaral. Často aj slovom nabádal katechumenov, aby si ctili svojich rodičov „pretože akokoľvek sa im odplatíme, nikdy pre nich nebudeme tým, čím boli oni pre nás.“ Vieme, že mal sestru a synovca Gelasia, ktorý sa stal biskupom a tiež si ho uctievame ako svätého.
Cyril žil spočiatku ako viacerí muži v tej dobe, ktorí síce bývali každý vo svojom dome, ale zachovávali čistotu, askézu a slúžili iným. Neskôr bol za diakona a kňaza. Biskup sv. Maximus mu zveril katechumenov. Cyril ich pripravoval na prijatie sviatostí. Katechézy, ktoré pre nich napísal, sa zachovali dodnes. Veľmi pekne a presvedčivo písal o Božích veciach. Keď biskup Maximus zomrel, na jeho miesto bol menovaný práve Cyril. Podporoval ho ariánsky biskup Akácius z Cézarey, myslel si totiž, že bude mať spojenca. Zmýlil sa.
Keď Jeruzalem postihol hladomor, chudobní sa obrátili k Cyrilovi o pomoc. Ten, keďže nemal peniaze, predal niektoré cirkevné majetky a z toho podporoval biednych a chudobných. Akáciovi sa to nepáčilo, pokladal Cyrila za svojho podriadeného a obvinil ho z neoprávneného predaja majetku. Cyril sa bránil, Akácius ho teda vykázal. Cyril musel odísť do Tarzu a tam čakal na rozhodnutie koncilu. Tak sa začali dlhotrvajúce spory medzi Cyrilom a Akáciom. Začali síce majetkami a územím, ale preniesli sa aj do oblasti viery. Po viacerých prieťahoch koncil rozhodol v prospech Cyrila, Akácia a jeho učenie zhromaždení biskupi odmietli. Cyril sa vrátil späť do Jeruzalema. Tým to však neskončilo, keďže Akácius toto všetko predniesol cisárovi. Samozrejme, bolo to povedané tendenčne a Cyril bol znovu vykázaný z Jeruzalema.
V exile zotrval dovtedy, pokým sa cisárom nestal Julián, ktorý znovu povolal späť všetkých vyhnaných biskupov, ortodoxných, aj Ariancov. Niektorí tvrdia, že to spravil kvôli obnovujúcemu sa napätiu v Cirkvi, aby tak zvýšil svoju moc v impériu. Takže Cyril sa mohol vrátiť do Jeruzalemu. Keď Akácius zomrel, každá strana nominovala svojho vlastného nástupcu pre Cézareu. Cyril navrhol svojho synovca Gelázia. Na prvý pohľad to vyzerá ako nepotizmus (obsadzovanie miest príbuznými s rodiny), no svätosť Geláziovho života robila z neho skutočne vhodného kandidáta na túto funkciu. O rok neskôr – „vďaka“ novému cisárskemu konzulovi – však boli obaja vyhnaní z Palestíny. Späť do Jeruzalema prišiel Cyril po jedenástich rokoch. Našiel tam neporiadok, spôsobený bludármi a verejným násilím. Veci sa mu už nikdy nepodarilo dostať do pôvodných koľají.
Proti arianizmu však bojoval neúnavne ďalej. Zúčastnil sa koncilu v Carihrade (381), kde bolo potvrdené učenie koncilu v Nicei a definitívne bol zavrhnutý arianizmus. Koncil taktiež prijal rozhodnutie, ktorým očistil Cyrila od predošlých chýrov a vzdal mu pochvalu za „prínosný boj proti arianizmu na viacerých miestach“. Tak mohol Cyril stráviť ešte osem pokojných rokov v Jeruzaleme až do svojej smrti v r. 386. Mal asi sedemdesiat rokov. Za jeho prínos v oblasti náuky Cirkvi mu prináleží titul učiteľ Cirkvi.
Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/