Náš otec svätý Sofronios, jeruzalemský patriarcha
Sofronios, ktorého grécke meno znamená mierny alebo zdržanlivý, prípadne rozvážny, sa narodil okolo roka 560 v sýrskom Damasku ako syn urodzených, majetných a nábožných rodičov Plinthia a Myry. Vo filozofii, ktorej sa venoval, získal taký rozhľad, že dostal prívlastok Sofista (Múdry), ktorému sa tešilo iba zopár najvzdelanejších mužov staroveku. Sofronios však čoraz silnejšie pociťoval túžbu získať múdrosť, ktorá je zhora, ktorá je božská, preto sa rozhodol venovať náboženským záležitostiam a začal vyhľadávať otcov duchovného života.
Po príchode do Jeruzalema navštívil Kláštor svätého Teodóza Veľkého. Tam sa zoznámil s kňazom a mníchom Jánom Moschom, ktorý sa stal jeho priateľom a duchovným učiteľom. Spoločne navštevovali jednotlivých askétov a dôsledne si zapisovali ich životné príbehy. Takto vznikala kniha s názvom Leimón, teda Lúka či Kvetinová záhrada, ktorú v roku 787 odobril aj Druhý nicejský snem – siedmy ekumenický koncil.
Po zavraždení cisára Maurícia (582 – 602) hrozil Rímskej ríši vpád Peržanov, preto Sofronios a Ján Moschos odišli do Antiochie. Peržania naozaj zaútočili a v roku 614 sa dokonca zmocnili svätého Kríža. Sofronios a Ján Moschos medzitým dopĺňali svoju knihu Leimón o ďalšie životné príbehy kresťanských askétov. Potom odcestovali do egyptskej Alexandrie, kde v uvedenej práci pokračovali.
V Alexandrii sa Sofronia zmocnila vážna choroba, takže predpokladal skorú smrť, a požiadal o udelenie mníšskeho podstrihnutia. Keď vyzdravel, viedol veľmi prísny asketický život, aký zodpovedal jeho novému životnému stavu. Sofronios a Ján Moschos sa stali blízkymi priateľmi svätého Jána Milosrdného (liturgická pamiatka 12. novembra), tamojšieho patriarchu. Preukázali mu významnú pomoc v teologickom zápase proti severiánom, jednej z vetiev bludu nazývaného monofyzitizmus. Severiáni tvrdili, že Kristus síce mal dve prirodzenosti, božskú i ľudskú, no ľudská sa rozplynula v božskej. V Alexandrii začal mať Sofronios vážne problémy so zrakom, preto sa rozhodol prosiť o príhovor svätých divotvorcov a nezištníkov Kýra a Jána (liturgická pamiatka 31. januára). Ako prejav svojej vďaky za prijaté vyzdravenie napísal ich životopisy.
Po niekoľkých rokoch hrozil vpád Peržanov aj Egyptu, preto Sofronios a Ján Moschos spoločne s Jánom Milosrdným nastúpili na loď a odcestovali do Konštantínopola (dnešný Istanbul), hlavného mesta Rímskej ríše. Po ceste alexandrijský patriarcha ochorel a zomrel. Svätý Sofronios si uctil jeho pamiatku nádherným pohrebným prejavom a vybral sa do Ríma, kde spolu so svojím duchovným učiteľom prežil niekoľko rokov. Tam Ján Moschos zomrel, ale ešte predtým požiadal, aby jeho telo pochovali na vrchu Sinaj alebo v Kláštore svätého Teodóza Veľkého. Sofronios teda vzal jeho telo a odcestoval do Jeruzalema. Následne v roku 628 bol svätý Kríž vrátený na pôvodné miesto a jeruzalemský patriarcha Zachariáš znova zaujal svoju katedru. Po niekoľkých rokoch dal cisár Hérakleios (610 – 641) z bezpečnostných dôvodov previesť svätý Kríž do Konštantínopola, čo sa ukázalo ako prezieravé.
V roku 634 bol Sofronios zvolený za nového jeruzalemského patriarchu. V tomto období musel veľa zápasiť s monoteletistami, teda zástancami bludnej náuky, podľa ktorej Kristus síce mal dve prirodzenosti, božskú i ľudskú, no nemal ľudskú vôľu, iba božskú. Patriarcha preto zvolal miestny snem a po jednotlivých cirkách rozposlal jeho dokumenty, v ktorých sa vyvracajú názory monoteletistov. Uvedené dokumenty sa čítali na Treťom konštantínopolskom sneme z rokov 680 až 681, teda na šiestom ekumenickom koncile. V roku 638 po dvojročnom obliehaní mesta Arabi dobyli Jeruzalem, no ešte predtým sa Sofroniovi podarilo vyjednať s kniežaťom Omarom relatívne znesiteľné podmienky kapitulácie.
V roku 641 alebo 644 patriarcha odišiel z pozemského do večného života. Popri uvedených dielach zanechal po sebe knihu Výklad liturgie, ktorá dodnes predstavuje veľmi dôležitý prameň poznania bohoslužobného vývoja, nádhernú modlitbu veľkého svätenia vody na sviatok Bohozjavenia (6. január), veľa liturgických textov a množstvo ďalších spisov.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „šťastný“. Dnešný svätec sa narodil okolo roku 512 vo Frýgii. Študoval v Konštantínopole, stal sa kňazom v meste Amaseia, neskôr aj mníchom a predstaveným kláštora. V roku 552 ho cisár Justinián I. (527-65) ustanovil za konštantínopolského patriarchu. Eutychios so zápalom odsúdil tri kapitoly, na synode v roku 553. Tie označovali osobu a diela Teodora z Mopsuestie, spisy Theodoreta z Kyrrhos a list Ibasa z Edesy, ktorých cisár odsúdil v troch kapitolách na edikte v roku 544. V roku 565 Eutychios odmietol cisárov aphthartodoketizmus, mylné učenie vychádzajúce z monofyzitizmu, ktoré tvrdilo, že Kristovo telo ostalo už pred jeho vzkriesením neporušené. Cisár ho preto poslal do jeho bývalého kláštora do vyhnanstva. Za cisára Justína II. (568-78) sa Eutychios po druhýkrát stal patriarchom. Zomrel v roku 582. Odchod do večnosti nášho otca svätého Metoda, učiteľa Slovanov. 6. apríl je v Gréckokatolíckej cirkvi dňom spomienky na zosnutie Cyrilovho brata svätého Metoda. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „poriadny“. Metod, krstným menom Michal, sa narodil v Solúne. Ako archón - vládca, riadil slovanskú provinciu. V roku 840 opustil štátnu službu a pod menom Metod sa stal mníchom v Bitýnii a igumenom, predstaveným kláštora Polychron. V roku 860 sprevádzal svojho brata Konštantína k Chazarom. Od roku 863 sa stal najbližším spolupracovníkom brata na Morave a v Panónii. Pápež Hadrián II. ho v roku 868 vysvätil za kňaza a o rok nato ustanovil za arcibiskupa Moravy a Panónie, čím sa obnovilo arcibiskupstvo v Sirmiu a pápež ďalej ustanovil Metoda za legáta, vyslanca Apoštolského stolca u Slovanov. Kvôli politickým zmenám na Morave, po zosadení Rastislava synovcom Svätoplukom v roku 869, odišiel Metod do Panónie. Salzburský arcibiskup Adalwin a jeho sufragánni biskupi, ktorí toto územie považovali za svoje, sa obrátili proti nemu, predvolali ho v roku 870 do Regensburgu pred súd a izolovali ho v Ellwangene. O tri roky neskôr pápež Ján VIII. dosiahol, aby ho prepustili, no zároveň zakázal slovanskú liturgiu. Keď sa Metod v roku 880 pred pápežom obhajoval pred opätovnými obvineniami zo strany biskupov, potvrdil Ján VIII. bulou Industriae tuae Metodove privilégiá, ktoré mu udelil ešte pápež Hadrián II. Práva však Ján VIII. obmedzil a po boku Metoda poveril sufragánneho biskupa z Nitry Wichinga. Pod priamym vedením Ríma sa mal rozvíjať cirkevný život v latinskej a rovnoprávnej slovanskej cirkevnej reči nezávisle od franskej ríšskej cirkvi. Napätia medzi Svätoplukom a Wichingom pretrvávali. V roku 881 bol Metod zrejme istý čas v Byzancii. Po svojom návrate pokračoval v prekladoch biblických, liturgických a cirkevnoprávnych textov, ktoré začal ešte so svojím bratom Konštantínom. Svätý Metod , učiteľ Slovanov zomrel 6. apríla 885 v Starom Meste. Popri svojom bratovi Cyrilovi sa považuje za zakladateľa cirkevnoslovanskej písomnej reči, vychovávateľa a cirkevné knieža.