Náš prepodobný otec Benedikt
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „požehnaný“. Benedikt, známy ako otec západného mníšstva, sa narodil okolo roku 480 v Nursii, v súčasnosti talianske mesto Norcia v provincii Perugia. Pochádzal zo vznešenej rodiny. Rodičia ho poslali na štúdium do Ríma. Sklamaný nemravnosťou mesta, ktoré po premiestnení sídla Rímskej ríše do Konštantínopolu, bolo v úpadku, sa na istý čas pripojil k asketickej komunite v obci Affile. Odtiaľ sa vydal do jaskyne v údolí Anio pri meste Subiaco. Tam v jaskyni žil tri roky v úplnej samote. Benediktova povesť sa rýchlo šírila.
Spoločenstvo pustovníkov z Vicovaro ho pozvalo medzi seba a neskôr si ho zvolilo za predstaveného. Keď sa mníchom zdali Benediktove pravidlá prísne, vraj sa ho pokúsili otráviť. Benedikt skupinu opustil a utiahol sa naspäť do Subiaca. Tam ho nasledovalo niekoľko pustovníkov, ktorí žili pod jeho vedením v 12 malých kláštoroch. Dva z nich existujú dodnes.
Okolo roku 529 sa s časťou z nich presťahoval na vrch Montecassino. Tam spísal svoje slávne kláštorné pravidlá „Regula Benedicti“. Jeho duchovno-otcovská osobnosť, múdrosť náuky a svätosť života priťahovala mnohých žiakov, najmä zo samotného Ríma. Kláštor na vrchu Montecassino sa stal pevnosťou západného mníšstva a kolískou benediktínskeho rádu, ktorého charakterizovalo pravidlo: Modli sa a pracuj! (Ora et labora!). Prepodobný Benedikt zomrel 21. marca 547 v Montecassino, kde ho aj pochovali. V roku 673 preniesli jeho pozostatky do benediktínskeho opátstva Fleury vo Francúzsku. Na prosby pápeža Zachariáša (741-752) sa v ôsmom storočí časť z nich vrátila naspäť do Montecassina. Pri opätovnej výstavbe kláštora, ktorý bol počas druhej svetovej vojny zničený, objavili Benediktov hrob s jeho pozostatkami. Pápež Gregor Veľký (590-604), ktorého sme si tiež pred dvoma dňami pripomenuli, vo svojej druhej knihe Dialógov poučným spôsobom opisuje svätcov život.
Väčšina našich informácií o živote tohto svätca pochádza z diela jeho súčasníka a blízkeho priateľa Daniela, mnícha egyptskej púšte Raita. Po istom čase doplnil jeho rozprávanie niekdajší Jánov učeník, ktorého meno sa nám nezachovalo.
O našom svätcovi sa dozvedáme, že prišiel na svet okolo roka 520, no miesto jeho narodenia a pôvod zostávajú pre nás zahalené rúškom tajomstva. Hodno však spomenúť, že podľa istej teórie bol jedným z dvoch synov prepodobných manželov Xenofonta a Márie, ktorých liturgickú pamiatku slávime 26. januára.
Keď Ján dosiahol šestnásty rok svojho života, rozhodol sa zasvätiť výlučne službe Bohu a odišiel na vrch Sinaj. Ide o miesto, kam kresťanskí mnísi prichádzali od polovice 3. storočia, keď unikali prenasledovaniam zo strany Rímskej ríše. Neskôr sem utekali pred prenasledovaniami zo strany moslimov. Treba povedať, že ho nesmierne obľubovali, pretože bolo známe už z obdobia Starého zákona: Boh tam odovzdal Mojžišovi desať prikázaní a uzatvoril s ním zmluvu (porovnaj Ex 19 – 20). Navyše sa traduje, že predstavuje najopustenejšie miesto sveta. Vraj dokonca aj divá zver, keď sem zablúdi, rýchlo sa ponáhľa preč.
Po príchode na vrch Sinaj si vybral za svojho duchovného otca veľmi skúseného mnícha Martyria. Hoci bol Ján vysoko vzdelaný, natoľko sa odovzdal do jeho rúk, akoby ani nemal vlastný rozum a vlastnú vôľu. Vďaka tomu sa rýchlo vzmáhal v poníženosti, čistote i skromnosti, takže vo svojich dvadsiatich rokoch mohol prijať podstrihnutie, teda definitívne zasvätenie mníšskemu životu. Keď mal tridsaťpäť rokov, jeho duchovný otec Martyrios zomrel a Ján sa rozhodol pre život v úplnej samote. Odišiel na miesto zvané Tola vzdialené približne osem kilometrov od monastiera a medzi ostatných mníchov prichádzal jedine na veľké sviatky, aby sa zúčastnil bohoslužieb. Jedol, pil a spal iba toľko, aby nezomrel. Všetok svoj čas venoval modlitbe, manuálnej práci a písaniu kníh.
Keď mal približne sedemdesiatpäť rokov, teda po štyridsiatich rokoch prísneho pustovníckeho života, bratia ho zvolili a ustanovili za igumena (predstaveného) svojho sinajského monastiera. Približne po piatich rokoch, teda okolo roku 600, odišiel v pokoji k Pánovi.
Prostredníctvom nášho prepodobného otca Jána urobil Boh viacero zázrakov, napríklad privolal dážď na palestínske územia v období veľkého sucha, uzdravil chorého človeka a predpovedal budúce veci. Všeobecne známym sa však stal niečím celkom iným:
Ako igumena sinajského monastiera ho mnísi susedného monastiera z púšte Raita požiadali, aby pre nich napísal príručku duchovného života. Vznikol tak najvýznamnejší a najznámejší spis prepodobného Jána, totiž kniha Rebrík cností, po grécky Klimax. Práve podľa nej sa tento svätec niekedy nazýva Ján Klimax, prípadne Ján Klimak. Ide o príručku duchovného života zostavenú na spôsob rebríka vedúceho do neba, ktorý videl starozákonný patriarcha Jakub v Beteli (Gn 28, 10 – 17). Každý človek má posúdiť samého seba, na ktorom stupienku práve stojí a usilovať sa dosiahnuť nasledujúci. Všetkých stupienkov je tridsať, pretože podľa starozákonnej tradície bol práve tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti. Na začiatku cesty stojí zrieknutie sa vášní, napríklad na dvadsiatom druhom stupni je očistenie od samoľúbosti, ktorá sprevádza každý náš úspech, na konci je zväzok viery, nádeje a lásky, teda troch božských čností. Dielo bolo určené v prvom rade mníchom, ale vynikajúco môže poslúžiť aj ľuďom žijúcim vo svete.
Nech nám Všemocný daruje, aby sa slová kondaku 4. hlasu k sviatku nášho prepodobného otca Jána, autora spisu Rebrík, splnili aj na nás samých: „Svojou knihou, premúdry, * prinášaš náuky sťa nevädnúce plody. * Sladkosťou napĺňaš srdcia tých, * čo ich vnímajú s triezvosťou, blažený. * Veď Rebrík dvíha duše uctievajúcich ťa s vierou * od zeme k nebeskej a trvalej sláve.“
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš