Svätý veľkomučeník a uzdravovateľ Panteleimón
Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „milosrdný“. O dnešnom mučeníkovi chýbajú overené bibliografické údaje. Podľa neskorších gréckych legendárnych životopisov z 5. a 6. storočia, sa vraj narodil pohanskému otcovi a kresťanskej matke v Nikomédii . Stal sa osobným lekárom cisára Maximiána. Včerajší svätec, kňaz Hermolaus ho priviedol ku Kristovi. Panteleimonovi kolegovia ho udali. Podstúpil mnohé utrpenia priviazaný o olivovník. Prosil však Pána o odpustenie pre svojich katov. Kristove slová mu prisľubujú, že skrze neho nájdu mnohí milosrdenstvo. Keď ho sťali, údajne z jeho hlavy namiesto krvi tieklo mlieko. Skutočnú existenciu Panteleimóna dosvedčuje kult z konca štvrtého storočia, o ktorom píše Teodoret z Kyros. Svätý Panteleimón zomrel okolo roku 305. Cisár Justinán I. mu v Konštantínopole vybudoval chrám a zreštauroval kláštor svätého Panteleimona v Jordánskej púšti. Na východe je Panteleimón uctievaný ako veľkomučeník a divotvorca a spolu so včerajším svätcom svätým Hermolaom patrí k svätým nezištníkom, teda svätcom, ktorí poskytovali lekársku starostlivosť bez nároku na odmenu. Na západ a do Afriky sa kult k svätému Panteleimónovi dostal už v polovici 5. storočia. Mimoriadnu obľubu si získal v stredoveku. Vtedy mu v Ríme zasvätili štyri chrámy a dostal sa medzi štrnástich svätých pomocníkov. Na viacerých miestach, ako Konštantínopol, Bari, Neapol, Ravello, Rím, Benátky, možno nájsť Panteleimónove ampulky, relikviáre s údajnou krvou mučeníka vo forme mlieka.
Podľa LThK spracoval Ján Sabol
Pomenovaním svätí sedmopočetníci či svätí slovanskí sedmopočetníci (sedempočetníci) sa označujú svätí Cyril a Metod a ich piati najvýznamnejší učeníci a spolupracovníci – svätí Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva. Často sa označujú ako osvietitelia, učitelia či apoštoli slovanských národov.
Svätý Cyril (pri krste nazvaný Konštantín) – narodil sa roku 827 v Solúne v rodine zámožného cisárskeho úradníka Leva. Keď mal sedem rokov, rozhodol sa svoj život zasvätiť Bohu – symbolicky si vybral Múdrosť (Sofiu) podobne ako kedysi kráľ Šalamún. Získal v tej dobe najlepšie možné vzdelanie na univerzite v Konštantínopole a potom chvíľu pôsobil ako bibliotekár pri Chráme Svätej Múdrosti (Agia Sofia). Odmietal všetky lukratívne ponuky svojho okolia, vzdal sa sľubnej kariéry a ušiel do monastiera. Po veľkom prehováraní prijal miesto učiteľa na univerzite a neskôr ako teológ a diplomat sa zúčastnil cisárskych diplomatických misií k Saracénom a k Chazarom. Po misiách odišiel do monastiera k svojmu bratovi Metodovi na Olymp. Počas misie k Chazarom, kde ako teológ a diplomat obhajoval postavenie kresťanov, sa mu podarilo nájsť pri Chersone na Kryme ostatkov sv. mučeníka Klimenta, rímskeho pápeža. V roku 862 bol poverený vedením cisárskej cirkevnej a diplomatickej misie na Veľkú Moravu. Ešte pred odchodom z Konštantínopola zostavil pre Slovanov nové písmo (hlaholiku) a začal prekladať Bibliu a bohoslužobné texty do staroslovienčiny, ktorá bola patriarchom a synodou schválená ako bohoslužobný jazyk. Na našom území viedol misiu, ktorej hlavným cieľom bolo vychovávať duchovenstvo spomedzi miestneho slovanského obyvateľstva. Postupne spolu so svojimi učeníkmi dokončil preklad liturgie a časoslova a tiež niektorých teologických a právnických kníh. Koncom roku 867 sa po krátkej zastávke v Panónii u kniežaťa Koceľa dostal do Ríma. Tu napokon aj odovzdal svoju dušu Pánovi 14. februára 869, keď 50 dní predtým prijal (veľkú) schimu, teda mníšske sľuby a prijal mníšske meno Cyril. Pochovaný bol v bazilike sv. Klimenta a tam sú jeho ostatky podnes. Pre svoju mimoriadnu vzdelanosť a múdrosť dostal označenie Filozof.
Svätý Metod – narodil sa okolo r. 815 v Solúne, bol starším bratom sv. Konštantína-Cyrila. Po štúdiách bol vďaka svojim schopnostiam poslaný ako archont (správca) do oblasti severného Grécka, ktorá bola osídlená prevažne slovanským obyvateľstvom. „Prežijúc v tom kniežatstve mnohé roky a vidiac mnohé búrlivé rozbroje v tomto živote, zamenil z vlastného popudu pozemské temnoty za nebeské myšlienky. Lebo nechcel znepokojovať šľachetnú dušu vecami netrvajúcimi naveky. A len čo sa naskytol vhodný čas, zriekol sa kniežatstva a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Dal sa postrihnúť a obliekol sa do čierneho (mníšskeho) rúcha. A v pokore sa podroboval, úplne zachovával celý mníšsky poriadok a venoval sa knihám.“ (Život Metoda 3) Svätý Metod odmietol post arcibiskupa, ktorý mu ponúkali, a len po veľkom prehováraní prijal funkciu igumena v monastieri Polychron. Spolu s bratom Cyrilom sa zúčastnil na misii k Chazarom (a asi aj k Saracénom) a napokon aj na jeho poslednej misii na naše územie. Obdivuhodná bola jeho pokora, s ktorou sa podriaďoval svojmu mladšiemu bratovi. Po jeho smrti sa stal hlavou byzantsko-slovanskej misie. Pri svojom pôsobení medzi našimi predkami si musel vytrpieť aj dva a polročné franské väzenie, z ktorého bol vyslobodený až na zásah rímskeho pápeža Hadriána II. Ten ho predtým vysvätil a ustanovil za arcibiskupa pre Veľkú Moravu. Metod s učeníkmi dokončil preklad Svätého písma a ďalších kníh. Údaj o počte učeníkov pri jeho smrti potvrdzuje, že jeho pôsobenie bolo naozaj úspešné. „O tom svedčí aj množstvo kňazov, diakonov, a subdiakonov, ktorých umierajúc dvesto zanechal v hraniciach svojej cirkvi.“ (Život Klimenta VI, 23) Zosnul v Pánovi 6. apríla 885, pramene ale neudávajú miesto jeho smrti a jeho hrob sa podnes nepodarilo nájsť.
Svätý Gorazd – narodil sa okolo r. 830, pochádzal z okolia Nitry zo vznešeného rodu, čo dosvedčuje Život Metoda: „Tento je vašej zeme slobodný muž, dobre učený v latinských knihách, pravoverný.“ (ŽM 17) Už pred príchodom byzantsko-slovanskej misie získal vzdelanie v niektorej franskej kláštornej škole, čomu nasvedčuje aj to, že bol „učený v latinských knihách“, teda poznal latinský obrad (čo ostatní učeníci asi nepoznali). Sv. Metod ho tesne pred svojou smrťou ustanovil za svojho nástupcu na arcibiskupskom stolci. Túto pozíciu zastával len niekoľko mesiacov, až do svojho uväznenia vichingovcami a praktickej likvidácie byzantsko-slovanskej misie. Po vyhnaní učeníkov z nášho územia už neexistuje žiadna zmienka o Gorazdovi, až v neskorých prameňoch, ktorých spoľahlivosť je dosť otázna. Často sa tvrdí, že Gorazd mohol ostať na Veľkej Morave, ale musel sa utiahnuť do úzadia. Výrok Vichingových prívržencov však skôr nasvedčuje, že podstúpil mučenícku smrť: „Poďte, potlačme Gorazda a chyťme ho, lebo nepodobný nám je jeho život i jeho cesty sú rozdielne od našich, vyčíta nám naše hriechy a ak by ostal nažive, znovu by nám ožil Metod“ (ŽKlim VII, 24). Gorazd bol najvplyvnejším a teda aj najnebezpečnejším z Metodových učeníkov, a preto sa ho potrebovali zbaviť. Podľa niektorých neskorých prameňoch odišiel sv. Gorazd do okolia Beratu (dnešné Albánsko), kde aj zomrel. Otázka Gorazdovej biskupskej chirotónie ostáva do istej miery otvorená, z prameňov sa však zdá, že pri smrti sv. Metoda už bol vysväteným biskupom. Súpis bulharských arcibiskupov z 12. storočia uvádza Gorazda ako arcibiskupa, a to hneď po Metodovi, ešte pred Klimentom: „Gorazd, vysvätený Metodom. A neskôr vyhnaný duchoborcami.“ Z postavenia, ktoré medzi učeníkmi zaujímal, vidno, že to bol veľmi schopný, šikovný a vzdelaný muž. Bol prvým medzi cyrilo-metodskými učeníkmi (čo do postavenia). Mnohí mu pripisujú autorstvo Života Metodovho, Kyjevských listov a ďalších diel, ale všetky tieto tvrdenia ostávajú v rovine hypotéz. Nezachoval sa nám žiaden samostatný život sv. Gorazda; najviac správ o ňom sa nám zachovalo v Živote Klimenta od sv. Teofylakta Ochridského. Podľa istej tradície sú jeho ostatky uložené v katedrálnom chráme v Berate, ich pravosť je ale veľmi otázna.
Svätý Kliment – narodil sa asi medzi rokmi 830 a 840, pochádzal pravdepodobne zo slovanského obyvateľstva zvereného Metodovi na začiatku jeho štátnickej kariéry (v rokoch 840-850). V prameňoch sa spomína, že nasledoval Metoda „od mlada a raných rokov“ a že poznal jeho život „ako nikto iný“. (ŽKlim XXII, 65) Krátky život Klimenta Ochridského ho považuje za Slovana z Balkánskeho poloostrova: „Tento veľký otec náš a osvietiteľ Bulharska rodom bol z europských Myzov, pod ktorými mnohí rozumejú aj Bulharov a ktorí sa prv presťahovali z olympijskej Prusi až k severnému Oceánu a Mŕtvemu moru pod Alexandrovou rukou a velením.“ Náš slavista Ján Stanislav sa však domnieval, že Kliment pochádzal z nášho územia. Kliment totiž vo svojich dielach hovorí, že Konštantín a Metod účinkujú „v mojom národe“, stotožňoval sa teda s ľudom žijúcim na Veľkej Morave. Na kňaza bol vysvätený asi v Ríme v r. 868-869. V roku 886 sa po väznení a vyhnaní z nášho územia dostal do Plisky (Bulharsko), neskôr bol ustanovený za biskupa a učiteľa do juhozápadnej časti vtedajšieho Bulharska. Tu založil učilište a monastier na brehu Ochridského jazera. „Deti vyučoval a pritom rozlične: jedným ukazoval, ako sa píšu písmená, druhým vysvetľoval zmysel napísaného, iným prispôsoboval ruky pre písmo,…Duchovenstvo učil cirkevnému poriadku a tomu, čo sa týka spievania žalmov a modlitieb, takže duchovných svojho biskupstva urobil nijako nie nižšími od tých, čo sa tým velebili, ba čo viac ešte viac sa (títo) vyznačovali vo všetkom chválitebnom.“ (ŽKlim XVIII.XXI, 58.63) Intenzívne sa venoval prekladaniu aj originálnej tvorbe bohoslužobných a katechetických textov. Bol najplodnejším spisovateľom zo skupiny sedmopočetníkov, dnes poznáme vyše 50 pôvodných Klimentových diel, ktorých autorstvo je nespochybniteľné, a ďalších vyše 50, kde sa o jeho autorstve diskutuje. V r. 893 bol vysvätený a ustanovený za arcibiskupa pre celú oblasť vtedajšieho juhozápadného Bulharska. Zomrel r. 916, ako posledný zo sedmopočetníkov. Pochovaný bol 27. júla (teda v deň, keď slávime sviatok sv. sedmopočetníkov a sv. Pantelejmona) v Ochride v chráme sv. Pantelejmona, ktorý sám dal postaviť a tu sú dnes uložené jeho ostatky. [Podrobnejší životopis sv. Klimenta nájdete tu.]
Svätý Naum – pochádzal pravdepodobne zo slovanských obyvateľov Rímskej (Byzantskej) ríše, ktorí žili pri hraniciach s Bulharskom. Bol vznešeného pôvodu a pochádzal z bohatej rodiny. „Tento prepodobný a veľký otec Naum vzišiel v Mýzii a po výchove od blahorodných (rodičov) svojich zanechal blahorodstvo a bohatstvo, všetko ako plevy, a pripútal sa k rovnoapoštolom Konštantínovi Filozofovi a jeho bratovi Metodovi.“ (2. slov život Nauma) Jeho narodenie sa datuje okolo roku 830 (až do 840). Pravdepodobne ešte pred príchodom na naše územie sa stal mníchom. Spolu s Klimentom tvorili dobre zohratú dvojicu asi ešte pred veľkomoravskou misiou až do Naumovej smrti. Bol jedným z (troch) učeníkov, ktorí prijali kňazskú vysviacku v Ríme v r. 868. Po väznení a vyhnaní z nášho územia (február-marec 886) odišiel do Plisky a r. 893 do juhozápadnej časti vtedajšieho Bulharska, kde pomáhal Klimentovi pri učiteľskej činnosti. Je autorom Kánona sv. apoštolovi Andrejovi. Okolo r. 900 sa utiahol do monastiera sv. Michala archanjela a beztelesných mocností, ktorý sám postavil na brehu Ochridského jazera. Žil hlbokým duchovným a asketickým životom a stal sa významným vodcom mníšskeho života medzi južnými Slovanmi. Zomrel 23. decembra 910, jeho hrob je podnes v monastieri, ktorý sám postavil a ktorý je dnes známy skôr pod menom Svätý Naum. Existuje mnoho svedectiev o zázračných uzdraveniach, ktoré sa pri jeho hrobe alebo na jeho príhovor udiali. Preto je prepodobný Naum titulovaný ako divotvorca. Na toto miesto podnes prúdia zástupy pútnikov. Osobitne býva vzývaný ako pomocník pri duševných chorobách a poruchách.
Svätý Angelár – nevieme, kedy sa sv. Angelár narodil, ani odkiaľ pochádzal a či bol rodom Grék alebo Slovan. Nemáme ani správy, či sa k solúnskym bratom pridal ešte v Grécku alebo až na Veľkej Morave. V r. 886 bol uväznený a po vyhnaní sa spolu s Klimentom a Naumom cez Belehrad dostal do Bulharska, kde žil na dvore veľmoža Časlava. „Keď u neho Angelár pobudol krátku dobu, s radosťou odovzdal svoju dušu do rúk svätých anjelov“ (ŽKlim XVI, 51). Jeho smrť sa datuje na koniec roka 886 alebo na začiatok roka 887. Ostatky svätého Angelára sa podľa tradície nachádzajú v Berate spolu s ostatkami sv. Gorazda, ich pravosť je ale otázna.
Svätý Sáva – pramene nám o živote sv. Sávu nedávajú prakticky žiadne údaje. Viacerí bádatelia sa domnievajú, že Sáva bol tým kňazom (alebo diakonom), ktorého si cisár a pariarcha Fótios ponechali pri Metodovej návšteve v Konštantínopole (okolo 882). Jeho meno nasvedčuje, že bol mníchom, a to už na začiatku cyrilo-metodskej misie. Nevieme kedy a kde zomrel, ani kde je pochovaný. D. Kostič sa na základe rekonštrukcie akrostichu domnieval, že Sáva bol autorom Služby sv. Cyrilovi. Niektorí bádatelia pripisujú Sávovi aj Rozpravu o žaltári.