Svätý hieromučeník Patrik, pruský biskup, a spoločníci
Keď sa spomenie svätý Patrik, asi väčšine ľudí príde na myseľ muž, ktorý sa preslávil v piatom storočí misionárskou prácou na území Írska. Jestvuje však prinajmenšom ešte jeden svätec tohto mena: pruský biskup, ktorý žil pravdepodobne v treťom storočí a spolu s troma kňazmi zomrel mučeníckou smrťou. Prvý uvedený svätec zohral dôležitú úlohu v dejinách cirkví latinskej tradície, preto sa uvádza v rímskokatolíckom liturgickom kalendári, druhý ovplyvnil život cirkví konštantínopolskej tradície, preto sa uvádza v gréckokatolíckom liturgickom kalendári. Teraz sa budeme venovať tomu z nich, ktorého pamiatku nachádzame v našom bohoslužobnom kalendári, pričom hodno spomenúť, že dané meno pochádza z latinského slova „patricius“, označujúceho príslušníka niektorého zo starých rímskych rodov, teda šľachtica.
Svätý Patrik sa narodil na bližšie neznámom mieste pravdepodobne okolo roka 200 a neskôr sa stal biskupom mesta Prusa v oblasti Bitýnia, čiže v severnej časti Malej Ázie. Vzhľadom na prebiehajúce prenasledovanie kresťanov zo strany Rímskej ríše spočiatku ohlasoval evanjelium s veľkou obozretnosťou, no neskôr otvorene kritizoval pohanské kulty, a tak mnohých priviedol k svetlu kresťanskej viery. Z uvedeného dôvodu bol zatknutý a spoločne s troma kňazmi menom Akakios, Menandros a Polyainos bol predvedený na vypočúvanie pred Júlia, vladára danej oblasti. Keďže sa Július práve zberal do kúpeľov, rozhodol sa zobrať uvedených štyroch mužov spútaných železnými okovami so sebou a zaoberať sa nimi počas liečebného pobytu.
Po príchode na určené miesto priniesol Július obety pohanskému bohu lekárstva Eskulapovi a pohanským bohyniam uzdravovania známym pod spoločným pomenovaním Sotéria. Zasadol na súdny stolec, prikázal predviesť Patrika i jeho troch spoločníkov a povedal: „Hlupák, ktorý vzýva Krista a verí prázdnym bájkam, pozri, aká veľká je všemohúcnosť našich bohov! Pozri, akú silu uzdravovať darovali týmto prameňom na náš úžitok! A predovšetkým pochop, aká veľká je moc a obrovské je milosrdenstvo nášho otca Eskulapa! Ak chceš uniknúť putám i mučeniam a pokojne žiť vo svojej vlasti, padni pred ním, s poníženou prosbou sa mu pokloň a prines mu obetu.“ Svätý Patrik odpovedal vladárovi obšírnou rečou, v ktorej mu vysvetlil kresťanský názor na stvorenie sveta, pričom používal terminológiu známu pohanskému svetu, aby jeho tvrdenia boli všetkým dobre zrozumiteľné.
Július najprv trpezlivo počúval a potom zareagoval slovami: „To znamená, že Stvoriteľom všetkých týchto vecí, o ktorých hovoríš, je váš Kristus?“ Patrik odpovedal: „Stvoriteľom všetkého je nepochybne Kristus, nik iný, veď je napísané: «Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo» (Jn 1, 3). A tiež: «Bohovia pohanov sú démoni, Pán však učinil nebesia»“ (Ž 95, 5 podľa gréckeho textu Septuaginta). Vladár sa ho znova spýtal: „Krista nazývaš Stvoriteľom nebies?“ Svätec mu odvetil: „Krista nazývam Stvoriteľom všetkého, pretože je napísané: «Lebo uvidím nebesia, diela tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si ty založil»“ (Ž 8, 4 podľa gréckeho textu Septuaginta).
Na vladárovu otázku, či ho Kristus vyslobodí z vriacich prameňov, ak vydá príkaz hodiť ho tam, Patrik odpovedal: „Poznám silu svojho Krista a viem, že ma môže zachovať neporušeného a nedotknutého týmito vodami, ak bude chcieť... Nech však vedia všetci, ktorí teraz počúvajú moje slová, že tých, ktorí sa spolu s tebou klaňajú bezcitnému kameňu sťa Bohu, čaká večné mučenie v podzemnom neuhasiteľnom ohni a v najhlbšej priepasti“ (po grécky Tartaros).
Vladár sa veľmi rozhneval, prikázal Patrika zobliecť a vrhnúť na miesto, z ktorého pramenila vriaca voda. Pri páde svätec zvolal: „Pane Ježišu Kriste, pomôž svojmu služobníkovi!“ Vyprsknuté kvapky vriacej vody spôsobili viacerým okolostojacim popáleniny, no Patrik v nej stál bez akejkoľvek ujmy a zveleboval Krista.
Vtedy bezmocný vladár prikázal vojakom, aby Patrika vytiahli a spolu s jeho troma spoločníkmi sťali. Svätec sa krátko pomodlil, sklonil hlavu a zomrel mučeníckou smrťou. Vieme, že k tomu došlo 19. mája, paradoxne však nevieme, ktorého roku, no pravdepodobne 250.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
7. júna nám Gréckokatolícka cirkev pripomína svätého hieromučeníka Teodota Ankyrského. Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „daný Bohom“.
Obdobie života svätého Teodota spadá do času prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána. Hoci bol hostinským, stal sa z neho mučeník. Životopisná legenda píše, že bol ženatý a už od mladosti čestný a bohabojný človek. Vraj aj mnoho neveriacich, Židov a pohanov v jeho hostinci našlo cestu k Bohu. Pod zásterou hostinského sa ukrýval vlastne biskup, ktorý ako píše legenda, sa venoval sa chudobným a chorým.
Keď sa stal Teoteknus prefektom v Ankyre, počínal si voči kresťanom obzvlášť kruto. Teodot na rozdiel od kresťanov, ktorí utiekli do hôr, ostal v meste a pomáhal kresťanom v núdzi a tajne pochovával zavraždených a popravených.
Keď pochoval 7 starších pannien, ktoré utopili v rybníku, začal prefekt pátrať, kto ich pochoval. Teodota po mučení prezradil Polychronius. Vraj sa Teodot vydal mučiteľom sám, aby zachránil tých, ktorí mu pomáhali.
Po krutom mučení ho sťali. Teodot Ankyrský zomrel okolo roku 303.
Na ikonách sa zvykne zobrazovať s fakľou a mečom, nástrojmi jeho umučenia.