Náš prepodobný otec Pachómios Veľký
Pachomios sa narodil v egyptských Tébach pravdepodobne v roku 292 a rodičia mu zabezpečili vynikajúce vzdelanie. Keďže však obidvaja boli pohania, neodovzdali mu to najdôležitejšie - vieru vo vteleného Božieho Syna.
Po dovŕšení dvadsiateho roka svojho života vstúpil Pachomios do armády, kde sa prvýkrát stretol s kresťanmi. Svojou starostlivosťou o odvedených vojakov urobili naňho taký hlboký dojem, že sa rozhodol prijať svätý krst. A naozaj, ihneď po návrate z víťaznej bitky, podľa všetkého z bitky svätého cisára Konštantína (pamiatka 21. mája) proti Maxenciovi v roku 312, sa stal kresťanom a odišiel na opustené miesto Šenesit, aby tam viedol prísny asketický život. Keďže však cítil potrebu duchovného otca, obrátil sa na známeho pustovníka Palamona a pod jeho vedením prežil na púšti desať rokov. Pretrpel mnoho pokušení, ale všetky prekonal pomocou modlitby a prísneho pôstu.
Po desiatich rokoch započul pri rozvalinách obce Tabennisi hlas, ktorý mu prikázal, aby tam vybudoval obydlie. Po porade s Palamonom dospel k záveru, že hlas pochádza od Boha a začal stavať. Keď Palamon odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi, Pachomiovi sa zjavil Boží anjel a odovzdal mu pravidlá spoločného mníšskeho života - vôbec prvé takéhoto druhu, lebo dovtedy žili mnísi osamote, nie v monastieroch. Neskôr sa nimi inšpirovali aj patriarchovia mníšskeho života: svätý Bazil Veľký na Východe (pamiatka 1. januára) a svätý Benedikt na Západe (pamiatka 14. marca).
V tom čase sa pripojil k Pachomiovi jeho starší brat Ján, ktorý tiež spoznal jediného pravého Boha. Keď sa ho pýtal, načo majú stavať toľko obydlí, veď sú iba dvaja, Pachomios mu jednoducho odpovedal, že nasleduje Boží príkaz. Po Jánovej smrti sa k Pachomiovi pridalo veľké množstvo mužov. Všetkých ohromovala pracovitosť ich duchovného otca, ktorý stačil plniť nielen úlohu predstaveného, ale aj všetky bežné mníšske práce: obrábať záhradu, viesť rozhovory s prichádzajúcimi a slúžiť chorým.
Pachomios zaviedol jednotný spôsob života. Všetci mnísi museli nosiť rovnaký odev a rovnako sa stravovať. Boli povinní vykonávať stanovené práce pre dobro spoločenstva ako celku, okrem iného prepisovať knihy. Nesmeli vlastniť nijaké peniaze ani čokoľvek prijímať od svojich príbuzných. Museli sa prísne postiť a veľa modliť, ale nadovšetko presne zachovávať mníšske pravidlá. Ich porušovateľov Pachomios rázne trestal až po vylúčenie z monastiera. Veľmi zdôrazňoval nebezpečenstvo posudzovania druhých a za najväčšie zlo považoval pýchu. Neprestajne sa modlil za seba i za svojich bratov, aby im Boh daroval ducha pokory.
Keď ho jeden z mníchov prosil, aby mu vyprosil mučenícku smrť, Pachomios mu zdôrazňoval potrebu krotiť svoju pýchu. Mních však neposlúchol a ušiel z kláštora, aby vyhľadal mučeníctvo. Keď však naozaj padol do rúk zločincov, pod hrozbou smrti zaprel svoju vieru a priniesol obetu pohanským bohom. Vtedy sa plný zúfalstva vrátil do kláštora a Pachomios ho prijal, ale prikázal mu prísne pokánie: horlivo sa modliť dňom i nocou, zachovávať prísny pôst a žiť v úplnom mlčaní. Mních to plnil až do svojej smrti. Raz Pachomios povedal svojim učeníkom: “Beda človekovi, ktorý sa nechá uniesť pýchou a zabúda, že je len zemou a popolom." On sám z pokory nikdy neprijal kňazské svätenie.
Inokedy sa stalo, že kuchár svojvoľne neuvaril mníchom jedlo, ale namiesto toho uplietol niekoľko rohoží. Pachomios mu prikázal všetky upletené rohože spáliť a päť mesiacov sa postiť o chlebe a vode.
Keď prišla za Pachomiom jeho sestra Mária a chcela ho vidieť, odkázal jej, aby nastúpila cestu mníšskeho života. Mária ho poslúchla a čoskoro sa okolo nej zhromaždili viaceré ženy, takže založila monastier s prísnymi Pachomiovými stanovami pod jeho vedením.
Počas svojho života založil Pachomios spolu jedenásť monastierov (deväť mužských a dva ženské), v ktorých žilo okolo sedemtisíc ľudí. Do konca svojho života však zostal hlboko pokorným mníchom, vždy pripraveným podriadiť sa a prijať napomenutie od svojich bratov. Boh ho obdaroval milosťou uzdravovať chorých. Zomrel v dôsledku šíriacej sa morovej epidémie pravdepodobne v roku 346.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš