Svätí mučeníci Sabinus a Papas
Meno Sabinus má latinský pôvod a znamená „pochádzajúci z rímskeho rodu Sabinov“ a meno „Papas“ má grécky pôvod a znamená „vychovávateľ“. Sabinus bol guvernérom egyptského mesta Hermopolis. Keď vypuklo prenasledovanie kresťanov za vlády cisára Diokleciána (284-305), Sabinus sa spoločne s ďalšími bratmi ukryl v opustenom dome. Ich úkryt však vraj prezradil žobrák, ktorého Sabinus podporoval. Spolu s ďalšími kresťanmi ho po krutom mučení utopili v rieke Níl. Dnešný druhý svätec Papas je mučeníkom z rovnakého obdobia. Za Krista zomrel v meste Laranda v Lykaónii, v súčasnosti turecké mesto Karaman. Oboch dnešných svätcov spomína aj Rímske martyrológium.
Sv. Martin sa narodil v Todi (severne od Ríma) vo váženej kresťanskej rodine. Stal sa diakonom. Pápež Teodor I. ho poslal do Carihradu, aby potlačil blud monoteletizmus (blud, ktorý hlásal, že Ježiš Kristus mal iba jednu vôľu a jedinú činnosť, a to božskú, nie ľudskú). Ich učenie bolo odsúdené na III. carihradskom koncile v rokoch 680-681. Pravé učenie Cirkvi totiž znie, že Kristus mal aj božskú aj ľudskú vôľu, ktorá bola podriadená božskej. Aj keď Martin bol veľmi učený, predsa nemal väčší úspech v Carihrade. Po návrate do Ríma naďalej pomáhal pápežovi práve v boji proti bludárom. V roku 649 pápež Teodor zomrel a za jeho nástupcu jednohlasne zvolili diakona Martina. Nečakali na to, či ho cisár schváli alebo nie, a vysvätili ho za biskupa. Cisár ho síce uznal, no na podnet vtedajšieho patriarchu Carihradu napísal novému pápežovi, že za pravých kresťanov považuje aj tých, ktorí uznávajú v Kristovi iba jednu vôľu. Pravoverní kresťania sa veľmi tešili zo zvolenia Martina za pápeža, ktorý bol učeným, múdrym a zároveň aj zbožným človekom. Martin pokračoval vo svojom úsilí o obranu vieray.
Cisár sa však opäť pomiešal do vecí Cirkvi. Znova na podnet carihradských patriarchov Pavla a Sergia vydal dva ich listy, ktoré hlásali monoteletizmus. Všetci biskupi Východu sa mali podľa nich správať, no zároveň mali mlčať o spomínanom blude, aby neboli roztržky. Niektorí z biskupov boli ochotní sa tomu podriadiť. Martin kvôli tomu zvolal synodu do Ríma, kde sa hovorilo o monoteletizme a o listoch, ktoré východní patriarchovia vydali. Jednoznačne toto učenie zavrhli, vyhlásili ho za nekatolícke a na bludárov uvalili kliatbu. Po celom kresťanskom svete potom rozšírili toto rozhodnutie. Pápež cisárovi poslal láskavý osobitný list, v ktorom ho prosil, aby ochraňoval pravé učenie Cirkvi. Panovníka to však pobúrilo, pápežovo počínanie pokladal za vlastizradu. Nariadil svojmu miestodržiteľovi, aby zatkol všetkých biskupov Západu a aj pápeža. No zámer mu nevyšiel, miestodržiteľovi Olympiovi sa to nepodarilo. Nakoniec sa sám obrátil proti cisárovi, no roku 652 zomrel na mor. Cisár teda vymenoval nového miestodržiteľa Západnej ríše Teodora Kalliopasa, ktorému rozkázal, aby pápeža pod akoukoľvek zámienkou uväznil a priviedol do Carihradu. Pápež bol vtedy už osem mesiacov chorý, ležal na posteli. Duchovenstvo aj obyvatelia Ríma však zacítili nebezpečenstvo naoko v priateľskej žiadosti o stretnutie so Svätým Otcom, ktorú predložil nový miestodržiteľ. Varovali pápeža. No on chcel zabrániť krviprelievaniu, sám s bolesťami vstal z lôžka a dobrovoľne sa vydal do rúk vojsku. Nedovolili mu vziať si so sebou nič okrem šiat, ktoré mal na sebe. Rimania sa búrili, no pápež ich tíšil. Pätnásť mesiacov trvala cesta po mori do Carihradu. Došli tam 17. septembra 654. Po ceste s pápežom kruto zaobchádzali. 20. decembra toho istého roku ho predviedli pred súd, kde ho obvinili z vlastizrady a odsúdili na smrť. Žoldnieri s pápežom veľmi zle a surovo zaobchádzali. Ľudia na to len smutne pozerali.
Cisár oboznámil s výsledkom súdu aj patriarchu Pavla, ktorý náhle vážne ochorel a bol vlastne prvým pôvodcom všetkých týchto udalostí. Keď počul, čo všetko sa stalo, pohlo sa v ňom svedomie. Uvedomil si, že odsúdili nevinného. Vzápätí na to zomrel. Cisárom to tiež pohlo. Odvolal rozsudok smrti, pápeža dal odviesť do iného žalára a dúfal, že sa obmäkčí. Pápežov postoj však zostal jasný. Tajne ho teda odviezli loďou na Krym, kde žil až do svojej smrti. Domorodci však boli diví a necitní. Ostatné duchovenstvo akoby na neho zabudlo. Na polostrove zomrel od hladu a trápenia dňa 16. septembra 655. Pochovali ho v Chersonese na Kryme, neskôr jeho telo previezli do Carihradu a napokon do Ríma, kde ho uložili v chráme sv. Silvestra vedľa pozostatkov sv. Martina z Tours. Zachovalo sa jeho sedemnásť listov.
Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/