Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Kráľovský“. Ankyrský presbyter Bazil vystúpil v roku 335 na Jeruzalemskom koncile proti Ariánom, ktorí nesprávne popierali božstvo Ježiša Krista. Za vlády cisára Juliána Odpadlíka (355-363) kritizoval pohanské obety. To sa mu stalo osudným a 29. júna 362 zomrel ako mučeník. Grécke spisy o jeho živote v desiatom storočí rétoricky spracoval mních Ján.
Rodné sestry Agapé, Irena a Chionia (Láska, Pokoj a Snežná belosť), ktorým ešte ako deťom zomreli rodičia, žili na prelome tretieho a štvrtého storočia neďaleko mesta Akviley v dnešnom Taliansku. Zasvätili sa službe jedinému Bohu v panenstve, preto odmietali všetky ponuky na vydaj, ktorých nebolo málo.
Duchovnému otcovi týchto dievčat, postaršiemu kňazovi Zoélovi, sa zjavil svätý mučeník Chryzogón a predpovedal, že Agapé, Irena a Chionia podstúpia mučenícku smrť. Rovnaké videnie dostala aj svätá veľkomučenica Anastázia (liturgická pamiatka 22. decembra). O krátky čas sa ukázalo, že obidve zjavenia sú pravé.
Keď Zoélos na deviaty deň po uvedených zjaveniach zomrel, Agapé, Irena a Chionia boli zatknuté a predvedené pred cisára Diokleciána (284 - 305), ktorý sa v tom čase zdržiaval v Akvilei. Keď cisár zbadal pekné a mladé dievčatá, sľúbil im vysokopostavených ženíchov zo svojho sprievodu, ak sa zrieknu Krista. Sestry mu však odpovedali, že majú iba jediného Ženícha a za vieru v neho sú pripravené aj trpieť. Cisár ich aj naďalej presviedčal, ale ony neochvejne vyznávali svoju kresťanskú vieru a odmietali klaňať sa dielam ľudských rúk, vyrobených za dohodnutú cenu, ako nezmyselné. Keďže nezapreli Krista, cisár ich dal uväzniť.
Keď sa Dioklecián vybral na cestu do Macedónska, zobral so sebou nielen svojich otrokov a služobníkov, ale aj tri sestry. Tam ich odovzdal na mučenie správcovi oblasti Dulcétiovi. Keď Delcétius uvidel krásu dievčat, zahorel k nim nečistou túžbou a sľúbil im slobodu, ak sa mu podvolia. Keďže to odmietli, rozhodol sa dosiahnuť svoje násilím - v noci sa prikradol k dverám cely a chcel vstúpiť. Vtedy ho však zasiahla neviditeľná sila, takže spanikáril a nevedel nájsť východ. Vošiel do kuchyne, kde boli železné hrnce, panvice a kotly, a celý sa zašpinil sadzami, takže sluhovia a vojaci ho len s námahou spoznali. Keď sa uvidel v zrkadle, myslel si, že ho dievčatá začarovali a rozhodol sa im pomstiť.
Na súde rozkázal vojakom, aby dievčatá obnažili, no nedokázali to urobiť, lebo šaty im akoby prirástli k telám. Neskôr znenazdania zaspal a nebolo ho možné zobudiť - prebral sa až vtedy, keď ho doniesli domov.
O týchto udalostiach sa dozvedel cisár a odovzdal dievčatá sudcovi Sisiniovi. Ten začal výsluch najmladšou sestrou Irenou. Keď sa však presvedčil, že je neoblomná, poslal ju do väzenia a pokúšal sa prinútiť k odpadu od viery jej sestry Agapé a Chioniu. Ani tie sa však nepodvolili, preto vydal rozkaz, aby Agapé a Chioniu upálili. Keď si sestry vypočuli rozsudok, poďakovali Pánovi za vence mučeníctva a s modlitbou na perách v ohni odišli do večnosti k svojmu Bohu. Keď oheň vyhasol, všetci zbadali, že telá svätých mučeníc ani ich šaty nezhoreli, ale ich tváre sú pekné a pokojné, akoby zosnuli tichým spánkom. Písal sa 3. apríl roka 304.
Na druhý deň Sisinius prikázal, aby znova predviedli Irenu. Najprv ju strašil osudom starších sestier a prehováral ju, aby sa zriekla Krista. Potom sa jej vyhrážal, že ju odovzdá na zneuctenie do verejného domu. Irena však odpovedala: “Hoci bude moje telo vydané na násilné zneuctenie, moja duša sa nepoškvrní zrieknutím sa Krista."
Keď Sisiniovi muži viedli Irenu do verejného domu, dobehli ich dvaja vojaci a povedali: “Váš pán Sisinius vám prikazuje, aby ste dievča vyviedli na vysoký vrch a nechali ju tam. Potom máte prísť k nemu a podať hlásenie o splnení rozkazu." Keď vojaci splnili rozkaz a oznámili to Sisiniovi, začal zúriť, pretože taký rozkaz nikdy nevydal. Išlo totiž o Božích anjelov, ktorí takto zachránili dievča od zneuctenia.
Keď sa Sisinius vybral spolu so svojím oddielom k hore, zbadali Irenu na jej vrchu. Dlho hľadali cestu, ale nedarilo sa im, preto jeden z vojakov napäl luk a zasiahol ju šípom. Irena ešte stačila zavolať Sisiniovi: “Smejem sa z tvojej bezmocnej zloby a čistá, nepoškvrnená, odchádzam k môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi." Poďakovala Pánovi, ľahla si na zem a odovzdala svoju dušu Bohu. Bol deň pred svätou Paschou - 5. apríl roku 304.