Náš otec svätý Sofronios, jeruzalemský patriarcha
Sofronios, ktorého grécke meno znamená mierny alebo zdržanlivý, prípadne rozvážny, sa narodil okolo roka 560 v sýrskom Damasku ako syn urodzených, majetných a nábožných rodičov Plinthia a Myry. Vo filozofii, ktorej sa venoval, získal taký rozhľad, že dostal prívlastok Sofista (Múdry), ktorému sa tešilo iba zopár najvzdelanejších mužov staroveku. Sofronios však čoraz silnejšie pociťoval túžbu získať múdrosť, ktorá je zhora, ktorá je božská, preto sa rozhodol venovať náboženským záležitostiam a začal vyhľadávať otcov duchovného života.
Po príchode do Jeruzalema navštívil Kláštor svätého Teodóza Veľkého. Tam sa zoznámil s kňazom a mníchom Jánom Moschom, ktorý sa stal jeho priateľom a duchovným učiteľom. Spoločne navštevovali jednotlivých askétov a dôsledne si zapisovali ich životné príbehy. Takto vznikala kniha s názvom Leimón, teda Lúka či Kvetinová záhrada, ktorú v roku 787 odobril aj Druhý nicejský snem – siedmy ekumenický koncil.
Po zavraždení cisára Maurícia (582 – 602) hrozil Rímskej ríši vpád Peržanov, preto Sofronios a Ján Moschos odišli do Antiochie. Peržania naozaj zaútočili a v roku 614 sa dokonca zmocnili svätého Kríža. Sofronios a Ján Moschos medzitým dopĺňali svoju knihu Leimón o ďalšie životné príbehy kresťanských askétov. Potom odcestovali do egyptskej Alexandrie, kde v uvedenej práci pokračovali.
V Alexandrii sa Sofronia zmocnila vážna choroba, takže predpokladal skorú smrť, a požiadal o udelenie mníšskeho podstrihnutia. Keď vyzdravel, viedol veľmi prísny asketický život, aký zodpovedal jeho novému životnému stavu. Sofronios a Ján Moschos sa stali blízkymi priateľmi svätého Jána Milosrdného (liturgická pamiatka 12. novembra), tamojšieho patriarchu. Preukázali mu významnú pomoc v teologickom zápase proti severiánom, jednej z vetiev bludu nazývaného monofyzitizmus. Severiáni tvrdili, že Kristus síce mal dve prirodzenosti, božskú i ľudskú, no ľudská sa rozplynula v božskej. V Alexandrii začal mať Sofronios vážne problémy so zrakom, preto sa rozhodol prosiť o príhovor svätých divotvorcov a nezištníkov Kýra a Jána (liturgická pamiatka 31. januára). Ako prejav svojej vďaky za prijaté vyzdravenie napísal ich životopisy.
Po niekoľkých rokoch hrozil vpád Peržanov aj Egyptu, preto Sofronios a Ján Moschos spoločne s Jánom Milosrdným nastúpili na loď a odcestovali do Konštantínopola (dnešný Istanbul), hlavného mesta Rímskej ríše. Po ceste alexandrijský patriarcha ochorel a zomrel. Svätý Sofronios si uctil jeho pamiatku nádherným pohrebným prejavom a vybral sa do Ríma, kde spolu so svojím duchovným učiteľom prežil niekoľko rokov. Tam Ján Moschos zomrel, ale ešte predtým požiadal, aby jeho telo pochovali na vrchu Sinaj alebo v Kláštore svätého Teodóza Veľkého. Sofronios teda vzal jeho telo a odcestoval do Jeruzalema. Následne v roku 628 bol svätý Kríž vrátený na pôvodné miesto a jeruzalemský patriarcha Zachariáš znova zaujal svoju katedru. Po niekoľkých rokoch dal cisár Hérakleios (610 – 641) z bezpečnostných dôvodov previesť svätý Kríž do Konštantínopola, čo sa ukázalo ako prezieravé.
V roku 634 bol Sofronios zvolený za nového jeruzalemského patriarchu. V tomto období musel veľa zápasiť s monoteletistami, teda zástancami bludnej náuky, podľa ktorej Kristus síce mal dve prirodzenosti, božskú i ľudskú, no nemal ľudskú vôľu, iba božskú. Patriarcha preto zvolal miestny snem a po jednotlivých cirkách rozposlal jeho dokumenty, v ktorých sa vyvracajú názory monoteletistov. Uvedené dokumenty sa čítali na Treťom konštantínopolskom sneme z rokov 680 až 681, teda na šiestom ekumenickom koncile. V roku 638 po dvojročnom obliehaní mesta Arabi dobyli Jeruzalem, no ešte predtým sa Sofroniovi podarilo vyjednať s kniežaťom Omarom relatívne znesiteľné podmienky kapitulácie.
V roku 641 alebo 644 patriarcha odišiel z pozemského do večného života. Popri uvedených dielach zanechal po sebe knihu Výklad liturgie, ktorá dodnes predstavuje veľmi dôležitý prameň poznania bohoslužobného vývoja, nádhernú modlitbu veľkého svätenia vody na sviatok Bohozjavenia (6. január), veľa liturgických textov a množstvo ďalších spisov.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
Za Helespontom v Misii bolo mesto Parija. Tu bol biskupom muž neobyčajne svätého života, Bazil. Pariskij biskup bol podriadený metropolitovi v Kiziku. Keď nastalo prenasledovanie katolíkov za vlády cisára, ikonoborca Leva Izavra, vtedy sv. Bazil pretrpel za pravdu mučenia a bičovania i väzenie. Preháňali ho z mesta do mesta a on všade hlásal svätú katolícku vieru a bránil ju pred heretikmi. Po utrpeniach a mučeniach zomrel v roku 728.
Poučenie: Ak je hriechom veriť v pohanské zvyky, tak je hriechom veriť veštbám čarodejníkov, lebo jedno aj druhé je privolávaním zlého ducha. O čarodejníkoch a veštcoch všetci hovoria, že sú v spojení s nečistými duchmi. Boh sa hnevá a štíti sa toho. „V Izraeli niet Boha, že posielaš dopytovať sa boha Akaronu Belzebuba?!“ (2 Kr 1, 6). Sťatie hlavy kohútovi, pribitie podkovy na dvere, hocijaké byliny, „Božie lístky“, šeptanie pod prahom, všelijaké odpadky, hádanie z kariet, z fazule, vody, hádanie čísel z lotérie, viera v horoskopy, hľadanie pokladov, privolanie dažďa, krádež mlieka cez bosorku, odhováranie hradu, ohňa atď. Časom sa tento hriech stáva svätokrádežou, lebo pália kríže z hrobu a čarujú. Dokonca sa stalo, že zomretého vytiahli z hrobu a odťali mu hlavu. Stovky mastičkárov, čarodejníc, bosoriek a veštíc žije z hlúposti národa a jeho hriechu. Premýšľajme o sebe, vstupujme si do svedomia, lebo nie je ťažké, aby sa aj u nás niečo nenašlo.