Pamiatka svätých otcov šiestich ekumenických snemov

Vyznania viery a koncily – Cirkev má dlhú históriu od čias Krista. Možno na začiatku vzniklo v niektorých kresťanských spoločenstvách očakávanie, že Ježiš sa čoskoro vráti a že Cirkev bude mať len dočasnú existenciu. Toto očakávanie sa ukázalo ako nesprávne. Plnosť zjavenia dal náš Pán Ježiš Kristus, ale podoba ľudskej spoločnosti sa odvtedy mnohokrát dramaticky zmenila. Vo všetkých týchto zmenách sa živá Cirkev snažila jasne ohlasovať jeho evanjelium slovami, ktorým by každá generácia mohla rozumieť. Presné zachovanie významu zjavenia si od nás vyžaduje neustále premýšľanie a reformuláciu, aby sme zabezpečili primerané odovzdávanie pravdy. V Skutkoch apoštolov (kap. 15) sa píše o tom, ako apoštoli v Jeruzaleme prijali kolegiálnu činnosť ako spôsob vedenia Cirkvi v čase krízy. Po skončení apoštolského veku biskupi, podobne ako pred nimi apoštoli, vykonávali kolegiálnu zodpovednosť za všetky cirkvi. Každý biskup je síce vysvätený za pastiera miestnej cirkvi, ktorá mu bola zverená do starostlivosti, ale v jednote so svojimi bratmi biskupmi má dodatočnú starostlivosť o celkovú Cirkev. Ako poznamenal svätý Cyprián: „Episkopát je jeden a každý biskup má svoj podiel na jeho úplnosti“ (O jednote katolíckej Cirkvi 5). Táto kolegialita sa najzreteľnejšie prejavuje v obrade vysviacky biskupa, ktorý musí byť vysvätený aspoň tromi ďalšími biskupmi. Je to znak toho, že je v spoločenstve s ostatnými cirkvami. Biskup, ktorý predsedá miestnej cirkvi na eucharistickom zhromaždení, realizuje jednotu svojho spoločenstva s celkovou Cirkvou prostredníctvom pôsobenia Svätého Ducha. Od začiatku sa episkopát často stretával na miestnych konciloch, aby riešil problémy a otázky, ktoré netýkali len miestnej cirkvi. Tým sa v Cirkvi formuje vedomie príslušnosti k jednej Cirkvi, jednému Kristovmu telu bez rozdelenia (Ef 5, 4 – 5). Na začiatku 4. storočia sa vyskytol veľmi vážny problém, ktorý sa týkal celkovej Cirkvi. Alexandrijský kňaz Árius učil, že Syn je podriadený Otcovi, čím podkopával vieru Cirkvi v Trojicu. Plné Kristovo božstvo je pre život kresťana kľúčové. Ak Kristus nie je úplne Boh, zjednotenie s Kristom nie je zjednotením s Bohom a my nie sme „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). V roku 325 bol zvolaný všeobecný koncil, aby zvážil a vyriešil tento problém. Pretože koncil bol zložený z biskupov zo všetkých cirkví Rímskej ríše, bol nazývaný „ekumenickou“ alebo „všeobecnou“ synodou. V meste Nicea sa zišlo 318 biskupov, ktorí v reakcii na Ária prijali vyznanie viery ako oficiálne vyhlásenie Cirkvi. Toto vyznanie viery definovalo, že Kristus je rovný Otcovi, je „Svetlo zo Svetla“ a „pravý Boh z Boha pravého“, pretože je „jednej podstaty (v gréčtine homoousios) s Otcom“. Použitím slova homoousios Otcovia na základe autority, ktorú im dal Kristus, prekročili terminológiu Svätého písma, aby Cirkvi vysvetlili a ohlásili tajomstvo Krista. Toto vyznanie viery (v rozšírenej podobe z Konštantínopolského koncilu z roku 381) sa odvtedy stalo pravidlom viery pre všetky historické kresťanské cirkvi. Otcovia na prvom ekumenickom koncile nevytvorili ideu vyznania viery, ani nevytvorili vyznanie viery z ničoho. Za svoju úlohu považovali obranu pravej viery založenej na kontinuite viery a života Cirkvi. Preto sa obrátili na bohoslužbu Cirkvi. Formuly viery sa používali v slávení svätého krstu, ktorý označuje prijatie osôb za Božie deti a ich vstup do Cirkvi. Od kandidátov sa vyžadovalo, aby vyznali svoju vieru v Otca i Syna i Svätého Ducha. Ich viera o Trojici bolo rozpracovaná vo formulách, ktoré sa vznikli v rôznych miestnych cirkvách. Takéto vyznania viery sa vštepovali katechumenom na Veľký piatok ako súčasť prípravy na krst na Svätú sobotu. Nicejský koncil zrejme prijal krstné vyznanie viery, ktoré sa recitovalo v jeruzalemskej cirkvi, ako normu pre celkovú Cirkev. Neskoršie koncily sa odvolávali na toto vyznanie ako na základné vyjadrenie viery Cirkvi. Preto sa na Chalcedónskom koncile čítala nicejská viera a biskupi vyhlásili: „Toto je viera nás všetkých: všetci tak veríme.“ Vyznanie viery sa nazývalo aj „symbolom viery“ (t. j. slovný symbol toho, čo veríme) alebo dokonca len „viera“. Do poriadku byzantskej liturgie ho zaradil konštantínopolský patriarcha Timotej okolo roku 511. Hlavné vysvetlenia základného dogmatického učenia Cirkvi sformulovali ekumenické koncily prvého tisícročia. Na týchto konciloch sa zišli biskupi väčšiny diecéz Východorímskej ríše spolu so zástupcami rímskeho pápeža a ďalších západných diecéz. Učenie týchto koncilov prijali alebo odmietli rôzne miestne cirkvi, čo viedlo k vytvoreniu rôznych „spoločenstiev“ týchto historických cirkví. Katolícka cirkev a (Byzantská) Pravoslávna cirkev spoločne uznávajú sedem takýchto koncilov ako ekumenické: 1) Prvý nicejský koncil (r. 325), ktorý definoval božstvo Syna; 2) Prvý konštantínopolský koncil (r. 381), ktorý definoval božstvo Svätého Ducha; 3) Efezský koncil (r. 431), ktorý odsúdil nestorianizmus a vyhlásil, že Kristus, skutočný Boh, bol počatý a narodil sa z Panny Márie, ktorú možno skutočne nazvať „Bohorodička“ (v gréčtine Theotokos); 4) Chalcedónsky koncil (r. 451), ktorý prijal „Tomus ad Flavianum“ rímskeho pápeža svätého Leva a definoval, že Kristus je skutočne Boh a skutočne človek, jedna osoba v dvoch prirodzenostiach; 5) Druhý konštantínopolský koncil (r. 553), ktorý ďalej vysvetlil definície Chalcedónskeho koncilu tým, že odsúdil „Tri kapitoly“ – Teodora z Mopsuestie, Teodoreta a Ibasov list Marimu; 6) Tretí konštantínopolský koncil (r. 680 – 681), ktorý ešte ďalej vysvetlil Chalcedónsky koncil definíciou, že Kristus ako pravý Boh a pravý človek má dve vôle, jednu božskú a jednu ľudskú; a 7) Druhý nicejský koncil (r. 787), ktorý odsúdil obrazoborectvo/ikonoklazmus, čiže názor, že ikony Krista a svätých sa nemôžu zhotovovať. Orientálne ortodoxné cirkvi (Arménska, Koptská a Sýrska) neprijali štvrtý koncil a v dôsledku toho ani všetky nasledujúce koncily. Z tohto dôvodu sú často nazývané „nechalcedónske cirkvi“. Asýrska cirkev neprijala Efezský koncil, a tak uznáva za ekumenické len prvé dva koncily. Byzantské cirkvi si počas liturgického roka uctievajú sedem koncilov. Prvý ekumenický koncil, čiže Prvý nicejský koncil, sa pripomína vždy v nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána. Prvých šesť koncilov sa pripomína spoločne v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 13. a 19. júlom. Siedmy koncil sa pripomína v nedeľu, ktorá pripadá na obdobie medzi 11. až 17. októbrom. Siedmy koncil má osobitný význam pre pravú bohoslužbu Cirkvi, pre uctievanie a používanie ikon a pre svoju víziu, že Kristus je Bohočlovek a obraz Otca pre nás. Rímskokatolícka cirkev ďalej uznáva štrnásť ďalších koncilov za ekumenické, pričom stanovuje, že koncil je ekumenický, ak ho takto nazve pápež. Hoci ani jeden z prvých koncilov nezvolal pápež, bolo potrebné požiadať ho o potvrdenie ich dekrétov. Koncily, ktoré sa týkali najmä východných cirkví, boli tieto: Štvrtý konštantínopolský koncil (r. 869 – 870), ktorý sa týkal schizmy v čase patriarchu Fótia; koncily v Lyone (r. 1245) a vo Florencii (r. 1438 – 1439), ktoré sa pokúšali uzavrieť únie s rôznymi pravoslávnymi/ortodoxnými cirkvami; a ostatný koncil, Druhý vatikánsky koncil, ktorý potvrdil dôležitosť ekumenizmu (hnutia usilujúceho sa o jednotu všetkých kresťanských cirkví) a výslovne uznáva miesto/postavenie a význam východných katolíckych cirkví. Na Prvom a Druhom vatikánskom koncile (1870, 1962 – 1965) sa zúčastnili predstavitelia východných katolíckych cirkví v únii s Rímom. Zdroj: Light for life. Part one. The Mystery believed. God with us publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa