Svätá všechválna veľkomučenica Eufémia
Narodila sa okolo roka 285 v Chalcedóne, hlavnom meste rímskej provincie Bitýnia (dnešné Turecko), ako dcéra senátora Filofróna a jeho manželky Teodózie, tajných kresťanov. V roku 304, za cisára Diokleciána (284 – 305), keď sa spolu so štyridsiatimi ôsmimi ďalšími kresťanmi modlila na utajovanom mieste, bola zatknutá, predvedená pred tamojšieho prokonzula a vypočúvaná. Práve tu sa začínajú naše dva príbehy z jej života:
O prvých kresťanoch sa niekedy hovorí, že mali výslovne nepriateľský postoj voči Rímskej ríši. Vypočujme si preto odpoveď Eufémie a jej kolegov na prokonzulovu otázku, či odmietajú splniť cisárov rozkaz a priniesť obety: „Cisárovmu alebo tvojmu príkazu, prokonzul, sa bezpochyby treba podriadiť, ak nie je proti nebeskému Bohu. Ak však je proti Bohu, treba sa mu nielen nepodriadiť, ale aj výslovne vzoprieť. Keby nám prikazovali to, v čom sme povinní podriaďovať sa vládam, odovzdali by sme cisárovo cisárovi a Božie Bohu. Keďže však váš príkaz je proti Bohu a je odporný Bohu – prikazujete nám totiž uctievať stvorenie namiesto Stvoriteľa a nútite nás pokloniť sa a priniesť obetu démonovi, nie Najvyššiemu Bohu, tento váš príkaz nikdy nesplníme, veď my sme praví ctitelia pravého Boha, ktorý prebýva v nebesiach.“
Vidíme teda, že postoj prvých kresťanov k vlastnému štátu rozhodne nebol nepriateľský, ale skôr vyvážený. Taký má byť aj náš postoj. Okrem toho si všimnime, ako dobre poznali Sväté písmo. Vo svojej odpovedi sa totiž odvolali prinajmenšom na štyri jeho miesta.
Prvým je Evanjelium podľa Matúša (22, 21b), kde Kristus hovorí chýrečnú vetu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Druhým je Prvý list svätého apoštola Petra (2, 13 – 14): „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni: či už kráľovi ako najvyššiemu, alebo miestodržiteľom ako tým, ktorých on posiela trestať zločincov a chváliť dobrých.“
Tretím miestom je slávny starozákonný žalm (95, 5a alebo 96, 5a), ktorý podľa gréckej Septuaginty, považovanej starovekou Cirkvou za prakticky inšpirovaný preklad, znie trocha odlišne než podľa jeho hebrejskej verzie. Zatiaľ čo preklad hebrejského textu hovorí: „Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov“, preklad gréckeho textu tvrdí: „Lebo všetci bohovia pohanov sú démoni.“ Tento zdanlivý detail viedol starovekých kresťanov, vrátane viacerých cirkevných otcov, k presvedčeniu, že pod menami a sochami pohanských božstiev sa skrývajú padlí anjeli, túžiaci po božskej úcte. Uvedená skutočnosť bola jednou z motivácií pre radikálne odmietanie pohanských kultov.
Štvrté miesto treba hľadať vo svätom Evanjeliu podľa Jána (4, 23), kde Pán Ježiš hovorí: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“
Vo všeobecnosti sa hovorí, že ženy sú slabšie ako muži. Vypočujme si preto odpoveď Eufémie na opakované prokonzulovo presviedčanie podvoliť sa a zachrániť si tak život: „Nemysli si, mučiteľ, že svojimi prefíkanými dohováraniami môžeš ľahko skloniť moju slabosť k svojej bezbožnosti a neprávosti. Veď hoci som podľa prirodzenosti žena, telom slabá a vekom mladá, moje srdce je pevnejšie ako tvoje a moc mojej viery je oveľa väčšia ako sila tvojej chrabrosti. Okrem toho mám vďaka milosrdenstvu môjho Krista lepšiu chápavosť než všetci vaši pohanskí rečníci, spolu s ktorými sa považujete za múdrych, hoci v skutočnosti ste nerozumnejší ako všetci nevedomci, lebo nechcete poznať pravého Boha a démona považujete za Boha. Nepodvedieš ma teda prefíkanými rečami, ako kedysi had podviedol našu pramatku... Veď ja sa spolieham na svojho Krista, že ma neopustí a neodníme odo mňa svoju silnú pomocnú ruku, kým pyšnú hlavu démona nerozšliapu nohy ženy.“
Okrem faktu, že svätá Eufémia sa znova odvoláva, prinajmenšom nepriamo, na viaceré miesta Svätého písma, je dôležitá aj skutočnosť, že v jej prípade to neboli len prázdne reči. Po uvedených slovách totiž nasledovalo utrpenie, ktoré znášala naozaj hrdinsky až po vyliatie vlastnej krvi. Vidíme teda, že aj žena, hoci sa vo všeobecnosti považuje za krehkú a slabú, môže byť, ak má pevnú a pravú vieru, rovnako silná alebo dokonca silnejšia ako ktorýkoľvek muž.
Meno Oľga má švédsky pôvod a znamená „zdravá, šťastná“. Kňažná z Kyjeva sa narodila v roku 894 alebo 927, v ruskom meste Pskov. Oľga bola zosobášená s kyjevským veľkokniežaťom Igorom. Po jeho smrti sama vládla od roku 945 do roku 962 namiesto svojho maloletého syna Svjatoslava. V tej dobe sa pokúsila o pokresťančenie krajiny po tom, čo sama v roku 955 prijala v Konštantínopole krst. Okolo roku 960 vyslala delegáciu za nemeckým kráľom Ottom I. s prosbou o misionárov a biskupa. K pokresťančeniu Rusi však došlo až za vlády jej vnuka Vladimíra roku 988 podľa byzantskej tradície.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa BBKL spracoval Ján Sabol