Ap. 107. začalo | Rim 11, 25-36 | chevron_right |
Matúš 44. začalo | Mt 12, 1-8 | chevron_right |
Syn Safatov, z Ruvinovho pokolenia mesta Avelmaula. Elizeus oral na svojom poli s dvanástimi pármi volov. Prišiel k nemu prorok Eliáš - Tesviťanin a hodil na neho svoj plášť. Elizeus nechal voly, išiel za Eliášom prosiac ho, aby sa mu dovolil rozlúčiť s otcom a matkou (20. júla - pamiatka proroka Eliáša). Prorok mu to dovolil. Elizeus išiel domov, zarezal dva voly, urobil rozlúčkový obed a odišiel za Eliášom a slúžil mu. (1Kr 19, 21) Tak bol povolaný za Božieho proroka. Keď Pán Boh mal zobrať Eliáša živého do neba, tak Elizeus prosil svätého proroka, aby jeho duch dvakrát vstúpil do neho. To znamená, aby obdržal dar proroctva a lásku Boha tvoriť zázraky. Elizeus videl, ako na ohnivom voze prorok Eliáš vstúpil do neba. Zo žiaľu, že už viac neuvidí svojho učiteľa, roztrhal na sebe svoje oblečenie, zdvihol zo zeme plášť, udrel ním po vlnách Jordánu a vlny sa rozostavili a on po suchom dne prešiel cez rieku. Začal hlásať slovo Božie a bol prorokom 57 rokov (896 - 839 pred Kr.). V Jerichu chválil Božie meno. Bolo to veľmi krásne mesto, bohaté, ale voda v ňom bola zlá, nevhodná na pitie a taktiež tam bola neúrodná pôda. Sv. Elizeus prosil, aby mu podali novú konvičku, nabral do nej soľ a vysypal do žriedla. A vody sa uzdravili na Elizeove slová (2Kr 2, 22). Voda bola zdravá a zem úrodná. Potom odišiel prorok do mesta Vefil. Tu židovské deti, čo boli pohania, za ním volali: „Ide lisý!“ Boh ich potrestal, lebo z lesa vyskočili dve medvedice a roztrhali 42 detí. Cez horu Karmel odišiel do Samárie. V Izraeli vtedy vládol Joram, sny bezbožného kráľa Achaba, sám bezbožník. Kedže Mosa, kráľ Moabčanov nechcel platiť Joramovi ročné dane, spojil sa s judejským kráľom Jozafátom a s kráľom edomským začali vojnu proti Moabčanov. Uprostred edomskej pustatiny nemali vodu, celé vojsko bolo veľmi oslabené, a ak by boli napadnutí - celé vojsko by bolo stratené. S týmto vojskom išiel aj prorok Elizeus. Všetci traja králi začali prosiť Elizea, aby vyprosil u Boha dážď. Svätý prorok smelo povedal bezbožnému Joramovi, aby išiel k pohanským prorokom svojho otca a matky a on vypočuje len kráľa Jozafáta, lebo ináč by ani nehovoril s Joramom pre jeho bezbožnosť a pre jeho odstúpenie od pravého Boha. Až potom im ohlásil Božiu vôľu, aby vykopali dve jamy. Jamy sa sami od seba naplnili vodou, vojsko sa osviežilo a vybojovalo nad moabčanmi jedno z najskvelejších víťazstiev. Ďalší zázrak svätého proroka - milosrdné dielo nad vdovou, ktorej zbožný muž zomrel a zanechal dlh, za ktorý veritelia chceli predať jej dvoch synov do otroctva. Nešťastná vdova prosila o pomoc Elizea. Ten jej povedal, aby si požičala trocha oleja u susedov a naliala po troške do všetkého riadu, čo má v dome. Urobila, ako jej povedal. Všetky hrnce sa naplnili olejom. „Choď, predaj a zaplatíš dlžníkom a ty a tvoji synovia budete žiť z tohto oleja, čo zostal“ (2Kr 4, 7). Potom vzkriesil sv. Elizeus syna jednej zbožnej ženy, ktorá spolu so svojim manželom vidiac biedny a svätý život proroka, urobila mu vo svojom dome izbičku v Somane, aby sa mal kde modliť k Bohu a žiť tam, keď sa bude vracať zo svojich ciest. V mestečku Galgali, počas veľkého hladu, prorockí synovia uvarili vo vode lesné plody, lebo nevedeli, že sú jedovaté ale keď začali jesť pochopili, že sa otrávili. Svätý prorok prikázal do stravy nasypať trochu múky, všetci jedli ďalej a nič sa im nestalo. Potom zase divným spôsobom znásobil zeleninu. Všetci jedli a ešte aj zostalo ako predpovedal Elizeus. A tak sa šírila sláva zázrakov svätého proroka aj do cudzích krajov. V Sýrii žil veľmi chrabrý muž, slávny vojvodca Náman, ale jeho telo ničilo malomocenstvo. Od svojej slúžky židovky sa dozvedel o svätom Elizeovi. Vybral sa za ním, berúc so sebou desať talentov striebra (1 talent vtedy na koruny 5300) a 6000 zlatých mincí a desať nových šiat. Ale pokiaľ išiel ku Elizeovi, ten mu poslal naproti svojho sluhu a prikázal mu ísť k Jordánu. Prikázal mu sedemkrát sa umyť vodou. Náman sa cítil byť ponížený, lebo si myslel, že prorok mu vyjde v ústrety, že zvolá meno svojho Boha, že položí na boliace miesto svoju ruku a tak očistí jeho malomocenstvo (2Kr 5, 11). Ale na príhovor svojich sluhov poslúchol. Umyl sa sedemkrát v Jordáne a jeho telo bolo čisté ako u malého dieťaťa. Vtedy prišiel k svätému prorokovi a nahlas povedal: „Nieto Boha na celej zemi, len v Izraeli“ (2Kr 5,15). A dal sľub, že odo dneška neprinesie obetu žiadnemu bohu, len jedinému Pánovi. Prorok neprijal ani zlato, ani striebro, ani oblečenie. Ale na toto všetko sa ulakomil jeho sluha Giezi, dohnal Námana, čo sa vracal domov a povedal: „Dvaja junáci z Jefremovej hory prišli k môjmu pánovi a on prosí, aby si im dal talent striebra a dva obleky.“ Náman s veľkou radosťou dal dvakrát toľko. V ten istý večer si svätý prorok zavolal sluhu Giézu a povedal mu: „Moje srdce išlo s tebou a videlo ako, sa tento muž obrátil ku tebe. Potom si zobral striebro a obleky, aby si za to kúpil zem, olivové sady, vinicu, ovce, voly, otrokov a otrokyne. Nech sa na teba prilepí Námanove malomocenstvo a na tvoje potomstvo naveky, a bude od neho malomocné ako sneh“ (2Kr 5, 27). Boh strašne trestá lož a nepravdu. Zázrakmi Elizeus ukazoval silu Boha, ktorému slúžil. Odhalil tajný zámer sýrskeho kráľa, ktorý chcel napadnúť Izrael. Aby sa pomstil, poslal sýrsky kráľ celé vojsko, aby obkľúčilo mesto Dotaim, kde sa nachádzal svätý prorok a aby ho zajali, alebo zabili. Ale Boh ochránil sv. Elizea celým plukom svojho nebeského vojska a na vrahov uvalil slepotu. Sám Elizeus ich odviedol do rúk izraelského kráľa, no prikázal nezabíjať ich, ale prepustiť na slobodu. Potom sýrsky kráľ znova obkľúčil Samáriu a tak nastal pre Židov taký hlad, že jedli svoje deti a kričali na svojho kráľa Jorama, aby im dal jedlo. Ten všetku vinu zvalil na sv. Elizea, pretože kvôli nemu sa toto všetko stalo, a že chcú iba jeho, aby ho zabili. No ten povedal, že zajtrajším dňom sa bude predávať pri bráne miera pšeničnej múky za šekel, lebo očami duše videl budúcnosť. V noci na vrahov padol veľký strach, pretože sa im zdalo, že Izraelitom ide na pomoc veľké chetejské vojsko a tak sa sýrske vojsko dalo na útek, zanechávajúc po sebe celý tábor a dostatok jedla. Tak sa naplnilo Elizeovo proroctvo: „Miera pšenice na druhý deň stála jeden šekel.“ Žene, ktorej vzkriesil syna povedal, aby odišla do cudziny, lebo nastane neslýchaný sedemročný hlad. A tak sa i stalo. Keď bezbožný Joram začal dvanásty rok panovania, poslal sv. Elizeus jedného z prorockých synov do mesta Ramotu v Galláde, aby tam pomazal na kráľa Izraela Jehua, syna Jozafátovho. Potom Jehu pobil Joramove vojsko a zahynul aj bezbožný Joram i jeho bezbožná matka Jezabel, ktorú vyhodili z okna a psy lízali ich krv tak, ako predpovedal prorok Eliáš. Po Jehuovi vládol jeho syn Joachaz a potom jeho syn Joas. Za jeho panovania sv. Elizeus ochorel. Kráľ prišiel k nemu a plakal, pretože bol kráľom veľmi zbožným a naplneným Božou bázňou. Elizeus mu predpovedal, že trikrát zvíťazí nad Sýrčanmi. „Potom Elizeus zomrel a pochovali ho“ (2Kr 13, 20). Po smrti Pán preslávil pozostatky svätého proroka. Keď raz Židia pochovávali jedného zo svojich, zbadali Moabčanov, ktorí napadli ich zem a narýchlo hodili telo mŕtveho do Elizeovho hrobu, lebo práve okolo neho prechádzali. Hneď ako sa telo mŕtveho dotklo pozostatkov svätého proroka, nebožtík ožil „...a postavil sa na nohy“ (2Kr 13, 21). Poučenie: Keď sa židovské deti vysmievali svätému prorokovi, sám Pán sa zastal jeho cti a štyridsaťdva detí zahynulo. Naozaj Boh je najspravodlivejší sudca a on potrestá tých, ktorí hania naše dobré meno. Ale u nás je vo zvyku ťahať sa po súdoch pre hocijakú hlúposť alebo zlé slovo. A tieto hlúposti sú u nás nazvané nechutným pomenovaním „správy z pysku“. Je potrebné trochu lásky k blížnemu a ducha odpustenia, je treba pamätať na slov „ako i my odpúšťame svojím vinníkom“. Preto máme mať na mysli, že „Naozaj silné duše sa nedajú hocičím, alebo nejakou márnosťou znervózniť, no mlčky trpia, len vo vážnych veciach ukazujú svoju bolesť navonok“(sv. František Saleský). Iná vec je brániť svoju kresťanskú česť a iné je brániť svoju hrdosť, milovať česť pre ňu samú, pretože každý, čo sa povyšuje sa nepáči Bohu a „...každý, kto sa povyšuje, bude ponížený“ (Lk 14, 11). Pravdivý sluha Boží nech vždy pamätá na to, že nemôže slúžiť Bohu a zároveň páčiť sa ľuďom. „My sme blázni pre Krista“ ( 1Kor 4, 10). „Stali sme sa, akoby smeťami sveta“ (1Kor 4, 13), takto hovoria o sebe apoštoli a učia nás: „Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy a Boží na vás spočíva“ (1Pt 4, 14). Nie raz kvôli tomu, že ste kresťania vás budú volať „farizejmi“. Snažme sa, aby sme nemali v sebe farizejského klasu, ale aby sme boli čistí a čestní pred Bohom, svojím svedomím a svetom a súd necháme Bohu. Modlitba: V tele anjel, nástupca prorokov, druhý predchodca Kristovho príchodu, slávny Eliáš zhora vyprosil Elizeovi, milosť aby zaháňal neduhy a očisťoval malomocných, preto svojim ctiteľom vyprosuje uzdravenie.
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „poriadny“. Konštantínopolský patriarcha Metod sa narodil v roku 788 alebo 800 v Syrakúzach. Veľmi skoro vstúpil v rodisku do kláštora Chenolakkos. Počas obrazoboreckých sporov za cisára Leva V. unikol do Ríma, kde sa z neho na niekoľko rokov stal obhajca obrancov ikon. Teodor Studita jemu a Jánovi z Menembasia pripisuje neúspech vyslancov obrazoboreckého patriarchu Teodota u pápeža. Metod sa v roku 821 vrátil do Konštantínopolu. Potom, čo sa snažil dosiahnuť u cisára Michala II. kompromis, uväznili ho na niekoľko rokov do hrobky na ostrove svätého Andreja. Cisár Teofil ho dal priviesť do svojho paláca, kde ho väznil a radil sa s ním. Po smrti cisára v roku 842 sa Metod vrátil do kláštora. Cisárovna Teodora II. ho vyhlásila za patriarchu. Vysvätili ho 11. marca 843. Teodor obnovil úctu k ikonám a ustanovil na počesť ikon – 1. pôstnu nedeľu za Nedeľu ortodoxie (pravovernosti). Podnikol tvrdé opatrenia proti obrazoboreckým biskupom a kňazom, zdržal sa však pri znovuobsadzovaní cirkevných úradov kánonickej skúšky. Tieto opatrenia kritizovali mnísi – Studiti. Keď na nich Metod uvalil trest, vyvolali schizmu. Svätý Metod zomrel 14. júna 847 v Konštantínopole. Je autorom niekoľkých hagiografických a liturgických diel.