Svätí mučeníci Chryzant a Dária
Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Chryzant znamená „zlatý kvet“ a Dária „dobrá, mocná“. Chryzant a Dária, žili na konci 3. storočia. Ako uvádza životopisná legenda boli manželmi a spolu prišli z východu do Ríma. Chryzant vraj Dáriu presvedčil, aby žili v zdržanlivosti, ktorá im mala pomôcť k obetavejšej službe Bohu i blížnym. Za cisára Valeriána, v čase prenasledovania kresťanov, ich zatkli, mučili a popravili. Iný legendárny životopis robí z Chryzanta syna popredného senátora z Alexandrie. Keď sa kvôli otcovmu zamestnaniu presťahoval do Ríma, stal sa kresťanom. Otec ho vraj sám uväznil a snažil sa ho od kresťanstva odhovoriť. Vraj z Atén pozval k synovi pohanskú pannu Dáriu, aby sa do nej zaľúbil a na kresťanstvo zabudol. Chryzant sa s ňou aj oženil, ale aj ju priviedol ku kresťanskej viere. Potom už príbeh pokračuje ako prvá legenda. Vraj ich pre Krista ukameňovali na Via Salaria. Neďaleko tejto cesty na cintoríne Thrasa ich aj pochovali. Pápež Damazus I. (366-384) približne o 50 rokov neskôr ozdobil ich náhrobok epigramom. Ten obnovili v 6. storočí po zničení Gótmi (537538) a na sklonku 8. storočia za pápeža Hadriána I. (772-795). Itineráriá, rímske cestovné mapy zo 7. storočia spomínajú chrám, zasvätený svätým Chryzantovi a Dárii. Gregor z Tours (538-594) podáva správu o rozsiahlej úcte pri ich hrobe a odvoláva sa na legendárny životopis, ktorý má spoločné črty s opisom mučeníctva svätých Juliána a Bazilissy (+ okolo 304). Úcta k dnešným svätcom bola rozšírená aj do vzdialených oblastí. Zo začiatku 6. storočia pochádza ich vyobrazenie v Ravene. V roku 844 preniesli ich pozostatky do nemeckého mesta Prüm a odtiaľ do neďalekého mesta Münstereifel.
Zdroj: www.dku.grkatpo.sk
Väčšina našich informácií o živote tohto svätca pochádza z diela jeho súčasníka a blízkeho priateľa Daniela, mnícha egyptskej púšte Raita. Po istom čase doplnil jeho rozprávanie niekdajší Jánov učeník, ktorého meno sa nám nezachovalo.
O našom svätcovi sa dozvedáme, že prišiel na svet okolo roka 520, no miesto jeho narodenia a pôvod zostávajú pre nás zahalené rúškom tajomstva. Hodno však spomenúť, že podľa istej teórie bol jedným z dvoch synov prepodobných manželov Xenofonta a Márie, ktorých liturgickú pamiatku slávime 26. januára.
Keď Ján dosiahol šestnásty rok svojho života, rozhodol sa zasvätiť výlučne službe Bohu a odišiel na vrch Sinaj. Ide o miesto, kam kresťanskí mnísi prichádzali od polovice 3. storočia, keď unikali prenasledovaniam zo strany Rímskej ríše. Neskôr sem utekali pred prenasledovaniami zo strany moslimov. Treba povedať, že ho nesmierne obľubovali, pretože bolo známe už z obdobia Starého zákona: Boh tam odovzdal Mojžišovi desať prikázaní a uzatvoril s ním zmluvu (porovnaj Ex 19 – 20). Navyše sa traduje, že predstavuje najopustenejšie miesto sveta. Vraj dokonca aj divá zver, keď sem zablúdi, rýchlo sa ponáhľa preč.
Po príchode na vrch Sinaj si vybral za svojho duchovného otca veľmi skúseného mnícha Martyria. Hoci bol Ján vysoko vzdelaný, natoľko sa odovzdal do jeho rúk, akoby ani nemal vlastný rozum a vlastnú vôľu. Vďaka tomu sa rýchlo vzmáhal v poníženosti, čistote i skromnosti, takže vo svojich dvadsiatich rokoch mohol prijať podstrihnutie, teda definitívne zasvätenie mníšskemu životu. Keď mal tridsaťpäť rokov, jeho duchovný otec Martyrios zomrel a Ján sa rozhodol pre život v úplnej samote. Odišiel na miesto zvané Tola vzdialené približne osem kilometrov od monastiera a medzi ostatných mníchov prichádzal jedine na veľké sviatky, aby sa zúčastnil bohoslužieb. Jedol, pil a spal iba toľko, aby nezomrel. Všetok svoj čas venoval modlitbe, manuálnej práci a písaniu kníh.
Keď mal približne sedemdesiatpäť rokov, teda po štyridsiatich rokoch prísneho pustovníckeho života, bratia ho zvolili a ustanovili za igumena (predstaveného) svojho sinajského monastiera. Približne po piatich rokoch, teda okolo roku 600, odišiel v pokoji k Pánovi.
Prostredníctvom nášho prepodobného otca Jána urobil Boh viacero zázrakov, napríklad privolal dážď na palestínske územia v období veľkého sucha, uzdravil chorého človeka a predpovedal budúce veci. Všeobecne známym sa však stal niečím celkom iným:
Ako igumena sinajského monastiera ho mnísi susedného monastiera z púšte Raita požiadali, aby pre nich napísal príručku duchovného života. Vznikol tak najvýznamnejší a najznámejší spis prepodobného Jána, totiž kniha Rebrík cností, po grécky Klimax. Práve podľa nej sa tento svätec niekedy nazýva Ján Klimax, prípadne Ján Klimak. Ide o príručku duchovného života zostavenú na spôsob rebríka vedúceho do neba, ktorý videl starozákonný patriarcha Jakub v Beteli (Gn 28, 10 – 17). Každý človek má posúdiť samého seba, na ktorom stupienku práve stojí a usilovať sa dosiahnuť nasledujúci. Všetkých stupienkov je tridsať, pretože podľa starozákonnej tradície bol práve tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti. Na začiatku cesty stojí zrieknutie sa vášní, napríklad na dvadsiatom druhom stupni je očistenie od samoľúbosti, ktorá sprevádza každý náš úspech, na konci je zväzok viery, nádeje a lásky, teda troch božských čností. Dielo bolo určené v prvom rade mníchom, ale vynikajúco môže poslúžiť aj ľuďom žijúcim vo svete.
Nech nám Všemocný daruje, aby sa slová kondaku 4. hlasu k sviatku nášho prepodobného otca Jána, autora spisu Rebrík, splnili aj na nás samých: „Svojou knihou, premúdry, * prinášaš náuky sťa nevädnúce plody. * Sladkosťou napĺňaš srdcia tých, * čo ich vnímajú s triezvosťou, blažený. * Veď Rebrík dvíha duše uctievajúcich ťa s vierou * od zeme k nebeskej a trvalej sláve.“
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš