Náš prepodobný otec Benedikt
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „požehnaný“. Benedikt, známy ako otec západného mníšstva, sa narodil okolo roku 480 v Nursii, v súčasnosti talianske mesto Norcia v provincii Perugia. Pochádzal zo vznešenej rodiny. Rodičia ho poslali na štúdium do Ríma. Sklamaný nemravnosťou mesta, ktoré po premiestnení sídla Rímskej ríše do Konštantínopolu, bolo v úpadku, sa na istý čas pripojil k asketickej komunite v obci Affile. Odtiaľ sa vydal do jaskyne v údolí Anio pri meste Subiaco. Tam v jaskyni žil tri roky v úplnej samote. Benediktova povesť sa rýchlo šírila.
Spoločenstvo pustovníkov z Vicovaro ho pozvalo medzi seba a neskôr si ho zvolilo za predstaveného. Keď sa mníchom zdali Benediktove pravidlá prísne, vraj sa ho pokúsili otráviť. Benedikt skupinu opustil a utiahol sa naspäť do Subiaca. Tam ho nasledovalo niekoľko pustovníkov, ktorí žili pod jeho vedením v 12 malých kláštoroch. Dva z nich existujú dodnes.
Okolo roku 529 sa s časťou z nich presťahoval na vrch Montecassino. Tam spísal svoje slávne kláštorné pravidlá „Regula Benedicti“. Jeho duchovno-otcovská osobnosť, múdrosť náuky a svätosť života priťahovala mnohých žiakov, najmä zo samotného Ríma. Kláštor na vrchu Montecassino sa stal pevnosťou západného mníšstva a kolískou benediktínskeho rádu, ktorého charakterizovalo pravidlo: Modli sa a pracuj! (Ora et labora!). Prepodobný Benedikt zomrel 21. marca 547 v Montecassino, kde ho aj pochovali. V roku 673 preniesli jeho pozostatky do benediktínskeho opátstva Fleury vo Francúzsku. Na prosby pápeža Zachariáša (741-752) sa v ôsmom storočí časť z nich vrátila naspäť do Montecassina. Pri opätovnej výstavbe kláštora, ktorý bol počas druhej svetovej vojny zničený, objavili Benediktov hrob s jeho pozostatkami. Pápež Gregor Veľký (590-604), ktorého sme si tiež pred dvoma dňami pripomenuli, vo svojej druhej knihe Dialógov poučným spôsobom opisuje svätcov život.
Okrem dvanástich svätých apoštolov, ktorých nástupcami sú platne vysvätení biskupi, si Pán Ježiš vyvolil aj širší okruh svojich učeníkov, totiž sedemdesiatich svätých apoštolov; oni sú akoby predobrazmi dnešných kňazov – presbyterov. Ich spoločnú liturgickú pamiatku slávime 4. januára, no niektoré mimoriadne významné osobnosti spomedzi nich si uctievame aj vo zvlášť vybraných dňoch, napríklad 21. septembra svätého apoštola Kodrata z Magnézie, 22. januára svätého apoštola Timoteja a 15. februára svätého apoštola Onezima. Takto 8. apríla oslavujeme svätých apoštolov Herodióna, Agaba, Rúfa, Asynkrita, Flegonta a Herma. Hoci väčšiu časť z ich života nepoznáme, predsa môžu byť pre nás príťažlivým vzorom horlivosti pri práci v Božej vinici.
Herodión, príbuzný svätého apoštola Pavla, pochádzal z významného maloázijského cilícijského mesta Tarzus. Stal sa spolupracovníkom svätých hlavných apoštolov Petra a Pavla, ktorí ho potom ustanovili za biskupa prímorského maloázijského mesta Patary v oblasti Lykia. Keďže tam Herodión veľmi úspešne šíril kresťanskú vieru, zo závisti sa proti nemu dohovorili Židia s pohanmi, násilne ho odvliekli a podrobili rozličným mukám: niektorí ho nemilosrdne udierali, ďalší ho kameňovali, iní ho bili palicami po hlave. Jeden z nich udrel svätého apoštola tak silno, že Herodión odpadol. Keďže sa mučitelia domnievali, že zomrel, nechali ho a odišli. Svätý apoštol však nebol mŕtvy, a tak neskôr po zotavení ohlasoval Božie slovo v Ríme spolu so svätým apoštolom Petrom. Výslovne ho spomína svätý apoštol Pavol vo svojom liste napísanom z Korinta do Ríma: „Pozdravte Herodióna, môjho pokrvného“ (Rim 16, 11). Keď tam svätý apoštol Peter pravdepodobne v roku 67 podstúpil mučenícku smrť ukrižovaním, spolu s ním, so svätým apoštolom Olympom a mnohými ďalšími veriacimi bol sťatý mečom aj svätý apoštol Herodión.
Svätý apoštol Agabus sa spomína v novozákonných Skutkoch svätých apoštolov. Dostal od Boha zvláštny dar proroctva, vďaka ktorému v Antiochii predpovedal, že bude veľký hlad po celom svete (Sk 11, 27 – 30), totiž po celom vtedy známom svete. A naozaj, za panovania cisára Klaudia (41 – 54) bola v rokoch 44 - 48 veľká neúroda v Grécku i Ríme, ktorej dôsledkom bol hladomor. Túto historickú skutočnosť potvrdzujú aj viacerí pohanskí autori, napríklad Tacitus a Suetonius. Neskôr v palestínskej Cézarei, teda v meste na východnom brehu Stredozemného mora, predpovedal Agabus svätému apoštolovi Pavlovi utrpenia, ktoré ho zastihnú v Jeruzaleme, čo sa tiež stalo (porovnaj dvadsiatuprvú kapitolu a tiež nasledujúce kapitoly Skutkov svätých apoštolov). Potom svätý apoštol Agabus ohlasoval Ježiša Krista na viacerých miestach sveta, pričom ku kresťanskej viere obrátil mnohých pohanov.
Svätý apoštol Rúfus bol biskupom popredného gréckeho mesta Téby. Výslovne ho spomína svätý apoštol Pavol, keď píše: „Pozdravte Rúfa, vyvoleného v Pánovi, i jeho aj moju matku“ (Rim 16, 13).
Aj svätých apoštolov Asynkrita, Flegonta a Herma spomína svätý apoštol Pavol v tom istom liste Rimanom (16, 14). Asynkrit bol biskupom v maloázijskej oblasti Girkánia, Flegont biskupom v tráckom meste Maratón a Hermés biskupom v Dalmácii. Tu spomínaného apoštola Herma (Hermésa) treba jasne odlíšiť od iného apoštola Herma (Hermasa), ktorý bol biskupom v tráckom meste Filipy.
S vierou sa obráťme v modlitbe k týmto veľkým mužom, ktorí boli blízkymi Ježišovými spolupracovníkmi, aby nás urobili horlivými pracovníkmi v Božej vinici, a to napríklad slovami kondaku druhého hlasu na deň ich liturgickej pamiatky: „Slávny Herodión, Agabus a Rúfus, * Asynkrit, Flegont a Hermés * boli ste Kristovými učeníkmi a veľmi úctyhodnými apoštolmi. * Neprestajne sa modlite k Pánovi, * aby nám, ktorí vás ospevujeme, daroval odpustenie prehrešení.“
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš