Náš prepodobný otec Eutymios Nový
Pochádzal z Opso v Galácii. Po otcovej smrti sa na matkinu radu oženil. Pretože považoval deti, ktoré sa mu v manželstve narodili, za dostatočnú náhradu za seba, odišiel z domu a zasvätil sa Bohu. Najskôr žili 15 rokov v jednom monastiere na Olympe. potom odišiel na Athos, kde prijal schimu (vyššie mníšske sľuby). Na Athose žil 3 roky zavretý v jednej jaskyni. Potom odišiel do Solúna. Založil tam Monastier sv. Ondreja, do ktorého vstúpilo mnoho mužov. Preto založil aj ženský monastier, kam vstúpila aj jeho sestra. Eutym riadil obidva monastiere 14 rokov. Zomrel na Athose roku 889.
Rímsky cisár Maximián Galérius (305 – 311) vyhľadával, mučil a popravoval nielen dospelých kresťanov, hlavne vzdelancov a biskupov, ale dokonca aj malé deti. S cieľom dosiahnuť, aby sa pridŕžali pohanstva, ponúkal ich pokrmami, ktoré boli obetované domnelým božstvám. Ak si nechceli vziať, zvyčajne prikázal vojakom, aby im násilím otvorili ústa. Niektoré deti sa správali veľmi statočne a nedopustili sa zapretia viery ani v uvedenej situácii. Pôsobivý a dojímavý príbeh tohto druhu čítame v životopise svätého Lukiána, ktorý pôsobil a zomrel práve v tomto období.
Dve deti, rodných bratov, vychovávali rodičia k tomu, aby sa štítili modloslužby a klaňali sa výlučne pravému Bohu v troch osobách. Pri jednom stretnutí s Maximiánom ich cisár ponúkol sladkosťami, ktoré boli predtým obetované modlám. Keď to odmietli, vladár ich začal milými slovami prehovárať. Deti však ustavične opakovali: „Rodičia nám povedali, aby sme tieto pokrmy nejedli, pretože ten, kto ich bude jesť, rozhnevá Krista.“
Maximián predpokladal, že palicovanie spraví svoje a deti sa podvolia. Keď však naďalej odporovali, ktorýsi radca pristúpil k nemu a potichu mu povedal: „Bude to veľká hanba, ak malé deti, ktoré len nedávno vyrástli z plienok, svojou vytrvalosťou zvíťazia nad rímskym cisárom. Veľký kráľ, vydaj tie deti mne a ja ich naučím uctievať si bohov.“
Keď mu cisár spomínané deti odovzdal, onen muž im oholil hlavy, natrel ich prudko vznetlivou horľavinou a zamkol do vyhriatej sauny. Hlavy detí sa vznietili ako horiaca fakľa a obidve v tomto utrpení vypustili dušu. Ako prvý zomrel mladší brat, ale vieru nezaprel. Starší, keď to videl, zvolal: „Zvíťazil si, braček, zvíťazil si! Boh ti je pomocníkom!“ Nato pobozkal telo svojho zosnulého brata a tiež padol na zem mŕtvy.
Uvedená udalosť mučeníckej smrti dvoch maloletých bratov nám ukazuje, aké obludné rozmery môže nadobudnúť nenávisť tohto sveta voči Kristovým stúpencom. S danou skutočnosťou treba počítať aj dnes, hoci momentálne sa tešíme relatívnemu pokoju, lebo nikdy nevieme, aké časy nastanú. Okrem toho vidíme, že s pomocou Svätého Ducha môžu aj malé deti nadobudnúť takú oddanosť Kristovi, akú bez váhania hodno označiť v najlepšom zmysle slova za hrdinskú. Potvrdzujú sa slová Svätého písma, kde čítame: „Múdrosť sa nemeria počtom rokov, ale rozvaha, to sú šediny pre človeka, život bez poškvrny, to je vek pokročilý“ (Múd 4, 8b – 9). Kiežby všetky naše deti mali takúto vieru v Krista!
Keď Lukiána viedli na popravu, zbadal vojakov, ktorí zo strachu pred utrpením zapreli Krista. Povedal im: „Hanba vám a posmech! Ako vojaci neprestajne obetujete v boji svoje životy za pozemského kráľa, ktorý je dočasný, kladiete zaň svoje duše, a pritom sa nechcete zmužilo postaviť za nebeského a večného Kráľa, ktorým je Kristus. A nielenže sa ľutujete, ale dokonca ho zapierate! Uvážte: aký máte úžitok z poslušnosti pozemskému kráľovi? A zároveň rozmýšľajte, čoho sa vzdávate, keď neposlúchate rozkaz nebeského Kráľa. Kvôli márnej úcte a sláve sa vydávate takejto záhube. A kvôli svojmu Pánovi, ktorý za nás prelial svoju krv a pripravil svojim služobníkom nevýslovné dobrá, nechcete znášať dočasné muky, aby ste spolu s ním naveky kraľovali. Hanbite sa pred malými deťmi a slabými ženami, ktoré sa správajú zmužilejšie ako vy! Veď ony sa statočne postavili za svojho Pána a stali sa akoby silnými mužmi, zatiaľ čo vy sa bojíte múk a robíte zo seba akoby ženy a malé deti. Čo bude s vami, keď vás Kristus povolá na svoj súd?!“
Keď to spomínaní vojaci počuli, s pokáním sa obrátili ku Kristovi, vydali sa pozemským sudcom a pretrpeli všetky muky až po telesnú smrť.
Otázka znie, aký je náš postoj k tejto veci. Zmýšľame rovnako alebo považujeme Lukiánove postoje za extrémistické a prekonané? Nezačali sme s týmto svetom, s jeho pohľadom na život, príliš koketovať? Nezabúdame, že hoci žijeme v tomto svete, nie sme viac z tohto sveta (Jn 15, 19b)? Nepatrili by podobné karhavé slová aj nám samotným? Ako to mienime napraviť?