Pamiatka založenia chrámu svätého vzkriesenia Krista a nášho Boha
V roku 66 po Kristovi vypuklo známe židovské povstanie proti rímskej nadvláde. Cisár Nero (54 – 68) poslal na jeho potlačenie vojsko pod vedením veliteľa Vespaziána. Keďže sily protivníkov neboli rovnocenné, už v prvej bitke zahynulo približne štyridsaťtisíc Židov a Rimania veľmi rýchlo dobyli Galileu. Keď sa novým cisárom stal uvedený Vespazián (69 – 79), ďalším vedením boja bol poverený jeho syn Títus. On Jeruzalem s vojskom obkľúčil a napokon v roku 70 po Kristovi porazil, pričom zahynul približne jeden milión Židov. Jeruzalemský chrám bol vypálený a mesto bolo zničené, takže po ňom nezostal ani kameň na kameni, ako to kedysi predpovedal náš Pán Ježiš Kristus (Lk 19, 44). S výnimkou jediného dňa v roku, aj to výlučne za poplatok, bol Židom pod trestom smrti zakázaný dokonca vstup doň.
Po ďalšom neúspešnom židovskom povstaní v rokoch 132 – 135 pod vedením domnelého mesiáša Bar Kochbu dal rímsky cisár Hadrián (117 – 138) postaviť na ruinách Jeruzalema celkom nové mesto s názvom Aelia Capitolina. Zároveň dal zneuctiť prakticky všetky posvätné miesta kresťanov. Kristov hrob prikázal zasypať a umiestniť nad neho sochu hlavného pohanského boha Dia. Na vrchu Golgota, kde bol Ježiš svojho času ukrižovaný, dal postaviť pohanský chrám zasvätený bohyni rozkoše Venuši. Dokonca aj v neďalekom Betleheme dal na mieste, kde sa Ježiš Kristus narodil, postaviť pohanský chrám zasvätený starogréckemu bohovi Adonisovi, ktorý zosobňoval Slnko. Na najposvätnejších kresťanských miestach sa teda prelievala krv obetných zvierat na počesť pohanských božstiev.
Po známom Milánskom edikte svätého cisára Konštantína Veľkého (306 – 337; liturgická pamiatka 21. mája spolu s matkou Helenou) z roku 313, ktorým kresťania dostali vytúženú náboženskú slobodu, sa veci začali meniť. Konštantín napísal list jeruzalemskému patriarchovi Makariovi (313 – 333), aby venoval svoju pozornosť výstavbe nového chrámu na mieste Kristovho hrobu a zároveň tam vyslal svoju matku Helenu s veľkým množstvom finančných prostriedkov, aby osobne dohliadala na všetky stavebné práce. Pod jej dohľadom boli zbúrané pohanské svätyne, bol nájdený a slávnostne povýšený svätý Kríž (liturgická pamiatka 14. septembra) a bolo očistené aj miesto Kristovho hrobu. Vyrástol tam celkom nový chrám, a to taký veľký, že pod jeho strechou sa nachádzala dokonca aj neďaleká Golgota. Pôvodne sa volal Martyrion, čo v preklade z gréčtiny znamená svedectvo, neskôr bol premenovaný na Anastasis, teda zmŕtvychvstanie, a napokon sa zaužívalo jeho súčasné pomenovanie: Chrám Božieho hrobu. Isteže, v dôsledku predchádzajúcich i týchto stavebných prác sa dané miesta zmenili prakticky na nepoznanie.
Pod dohľadom svätej Heleny sa vybudovali aj mnohé ďalšie kresťanské svätyne, napríklad na Olivovom vrchu, v Getsemanskej záhrade a v Betleheme. Predsa však kresťanský chrám postavený na mieste Kristovho hrobu a zmŕtvychvstania bol zo všetkých najkrajší a najväčší. Žiaľ, práce na ňom trvali tak dlho, že svätá Helena ho svojimi pozemskými očami už nevidela. Zomrela v roku 327, niekoľko rokov pred jeho dokončením.
Keď bol kresťanský chrám na mieste Kristovho hrobu a zmŕtvychvstania hotový, svätý Konštantín zvolal do Jeruzalema klérus i veriacich zo všetkých končín kresťanského sveta. Dostavili sa nielen biskupi z Bitýnie, Trácie, Cilície, Kapadócie, Sýrie, Fenície, Arábie a Palestíny, ale napríklad aj z Mezopotámie, Perzie a Egypta. Zhromaždilo sa tiež takmer nespočítateľné množstvo veriacich. Uvedená slávnostná posviacka tohto kresťanského chrámu, zaiste najvýznamnejšieho pre všetkých kresťanov celého sveta až dodnes, sa uskutočnila v desiatom roku vlády cisára Konštantína, konkrétne 13. septembra 335 po Kristovi.
Pri jeho prípadnej návšteve, ale aj počas sviatku jeho posvätenia, pamätajme na skutočnosť, že najdôležitejšou kresťanskou svätyňou, v ktorej má prebývať a pôsobiť Svätý Duch, je naše vlastné telo a naša vlastná duša.
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „roh, drieň“.
Kornélius bol kapitánom „Italskej“ kohorty v palestínskej Cézarei. (Sk 10,1) Existenciu jednotky v zálohe, tvorenej z oslobodených otrokov, zvanej „cohors II italica civium Romanorum“, ktorá v rokoch 69 až 157 operovala v Sýrii, dokazuje kamenný nápis.
Kornélius bol bohabojný muž. Peter ho pokrstil na základe zjavenia spoločne s celým jeho domom bez toho, aby ho pred tým obrezal. Kniha Skutkov apoštolov (Sk 15,7 nn.) ho považuje za prvého pohana, ktorého prijali do Cirkvi ako neobrezaného.
Podľa siedmej knihy Apoštolskej konštitúcie (46, 3), zbierky pojednaní zo 4. storočia, sa Kornélius stal druhým biskupom v palestínskej Cézarei.
Životopisné legendy spomínajú, že na misijných cestách sprevádzal apoštola Petra.
O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré Kornélia Stotníka spomína 2. februára.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol