Sv. mučeník Konón
Konon pochádzal z Malej Ázie, z dediny Vidana. Po smrti rodičov a manželky dostal od Pána dar zázrakov. Vážili si ho kresťania i pohania. Raz na jeho rozkaz vrátil vlk malé dieťa, ktoré v dobe žatvy ukradol rodičom. Na jeho príhovor boli uzdravovaní chorí. Keď za Décia nastalo prenasledovanie kresťanov, cisársky zástupca Mahn nútil Konona, aby odpadol od viery. Pretože svätý odmietol, dal ho prefekt mučiť. To sa dozvedeli pohania z Vidany. Nahnevali sa, vtrhli k mučiteľom, mučeníka oslobodili. Prefekt len s ťažkosťami vyviazol živý. Konon sa zarmútil, že nemohol obetovať svoj život za Krista. Žil ešte 2 roky. Okolo roku 250 pokojne zomrel.
Zdroj: Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3.;
Nikita sa narodil okolo roku 760 v maloázijskej bitýnskej Cézarei, teda na území dnešného Turecka. Keďže po siedmych dňoch mu zomrela mama a otec mu odišiel do monastiera, vyrastal ako sirota. O Nikitovu výchovu sa starala jeho babka, ktorej záležalo nielen na chlapcovom vzdelaní, ale aj na jeho ľudskom a kresťanskom dozrievaní.
Nikita od mladosti posluhoval v chráme a bol učeníkom pustovníka Štefana, ktorý žil neďaleko jeho rodiska. Po dosiahnutí dospelosti a ukončení štúdií v roku 783 odišiel s jeho požehnaním do monastiera v Médiku (úpätie vrchu Olympu), ktorý bol všeobecne známy svojou prísnosťou.
Po siedmych rokoch čnostného života v monastieri ho konštantínopolský patriarcha svätý Taras (784 - 806; liturgická pamiatka 25. februára) vysvätil v roku 790 na presbytera a v roku 814 ho bratia jednomyseľne zvolili za svojho nového igumena. Nikita neľutoval nijakú námahu a zo všetkých síl sa usiloval o rozkvet a zveľadenie spoločenstva, pričom bratov usmerňoval predovšetkým osobným príkladom. Ustavične im zdôrazňoval, že pozemský život sa pominie, ale smrť a súd neminie nikoho. Vďaka Nikitovi sa stal monastier v Médiku veľmi slávnym a počet jeho obyvateľov vzrástol na viac ako sto mužov.
Nikita dostal od Boha aj dar konať zázraky. Po jeho modlitbe sa hlucho-nemému mladíkovi vrátila reč a vyzdraveli dve ženy posadnuté nečistým duchom. Duševne chorému človekovi sa vrátil zdravý rozum a mnohí nemocní sa uzdravili.
Hoci siedmy ekumenický snem, teda druhý nicejský (787), rozhodol s definitívnou platnosťou o vieroučnej správnosti a potrebe úcty svätých ikon, za čias cisára Leva V. Arménskeho (813 - 820) sa obnovilo ikonoborectvo. Pravoverní biskupi boli prenasledovaní, väznení a posielaní do vyhnanstva, pričom na ich miesta boli dosadzovaní zástancovia herézy. V roku 815 bol zosadený a poslaný do vyhnanstva dokonca aj vtedajší konštantínopolský patriarcha svätý Nicefor (806 - 815; zomrel 828; liturgická pamiatka 2. júna i 13. marca) a na jeho miesto bol dosadený laik Theodotos Kassiteras, muž nemravného života.
Cisár Lev V. Arménsky si dal povolať igumenov všetkých významnejších monastierov, aby ich získal na svoju stranu. Vtedy Nikita nekompromisne a erudovane obhajoval správne učenie o úcte svätých ikon. Bol preto mučený, vedený z väzenia do väzenia, trápený hladom, smädom, horúčavou, zimou a výsmechom. Všetko však mužne pretrpel a posilňoval aj ostatných bratov, takže tiež zostali neoblomní.
Keď nepomohli donucovacie prostriedky, cisár Lev V. Arménsky a falošný patriarcha Theodotos sa rozhodli použiť lesť. Dali uväzneným oznámiť, že dostanú slobodu a dovolí sa ústa svätých ikon, ak prijmú eucharistiu od dosadeného patriarchu Theodota. Nikita dlho váhal, či môže vstúpiť do cirkevného spoločenstva s takým človekom, ale ostatní bratia ho napokon presvedčili. Vošiel do chrámu, kde boli kvôli oklamaniu pravoverných vystavené aj sväté ikony, a prijal eucharistiu. Keď však prišiel do svojho monastiera, ikonoborci vo svojej činnosti pokračovali, preto oľutoval svoj predchádzajúci postoj, vrátil sa do Konštantínopola a začal otvorene usvedčovať ikonoborcov z herézy. Nedal sa už oklamať nijakým nahováraním, takže cisár ho dal znova uväzniť a napokon poslať do vyhnanstva na ostrov svätej Glykerie (liturgická pamiatka 13. mája), kde sa tiež preslávil viacerými zázrakmi.
Po smrti krutého a kruto zabitého Leva V. Arménskeho daroval nový cisár Michal (820 - 829) všetkým pravoverným kresťanom slobodu, takže z väzenia prepustili aj Nikitu. On odišiel na osamotené miesto blízko Konštantínopola, kde prežil zostávajúce dni svojho života v modlitbe a ďakovaní Bohu za všetko, pričom ustavične opakoval slová: “Pane, nauč ma konať tvoju vôľu."
Náš prepodobný otec a vyznávač Nikita zomrel pokojne 3. apríla 824 a jeho telo bolo prevezené do monastiera v Médiku. Počas pohrebného sprievodu sa mnohí chorí vyliečili a dodnes sú jeho sväté pozostatky prameňom uzdravení pre tých, ktorí sa im prichádzajú pokloniť. Prosme svätého Nikitu, aby nám vyprosil u Boha pravú vieru, osobitne vo vzťahu k úcte svätých ikon, a vytrvalosť v znášaní všetkých protivenstiev.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš