Náš prepodobný otec Patapios
Vo väčšine liturgických kalendárov východných cirkví konštantínopolskej tradície, medzi ktoré patríme, pripadá pamiatka prepodobného Patapia na 8. december, zatiaľ čo sviatok Počatia Presvätej Bohorodičky svätou Annou na nasledujúci deň. U nás však, s výslovným súhlasom rímskej Kongregácie pre východné cirkvi, sa spomenutý sviatok slávi o jeden deň skôr, takže pamiatka nášho prepodobného otca Patapia sa prekladá na 9. december.
Patapios sa narodil okolo roka 600 v Tébach, niekdajšom hlavnom meste Horného Egypta, pri brehoch rieky Níl. Jeho rodičia vyznávali kresťanskú vieru a svojho syna vychovávali k nábožnosti. Keď Patapios dosiahol plnoletosť, opustil dom, rodičov i priateľov, vzdialil sa do egyptskej púšte a venoval sa modlitbe, pôstu a rozličným prácam, typickým pre takýto spôsob života.
Po istom čase začali za Patapiom prichádzať mnohí ľudia, aby ho videli. On sa chcel vyhnúť nielen strate ticha, ale aj pochvale z ľudských úst, preto odcestoval do vzdialeného Konštantínopola (vtedy hlavné mesto Rímskej ríše, dnes turecký Istanbul), tam si pri hradbách mestskej časti Blacherny postavil kéliu (mníšsky príbytok, izbičku), zatvoril sa v nej a žil tam v mlčaní a ustavičnej modlitbe.
Ako sa však nedá ukryť mesto postavené na návrší (por. Mt 5, 14), tak sa nemohol ukryť ani tento muž, plný kresťanských cností. Sám Boh, ktorý oslavuje tých, čo ho oslavujú, urobil ho známym. K Patapiovej kélii prišiel istý kresťanský mladík, ktorý bol slepý od narodenia a prosil prepodobného otca, aby sa zaňho pomodlil. Svätec mu povedal: „V mene Ježiša Krista, ktorý slepým dáva svetlo a mŕtvym život, začni vidieť!“ A naozaj, slepému sa otvorili oči. Tí, ktorí mladíka poznali, vypytovali sa, ako sa to stalo. On nezatajil meno svojho dobrodinca, a tak mnohí začali k Patapiovi prichádzať a prosiť o modlitby.
Jeden popredný občan trpel na vodnatieľku a opuchlo mu celé telo. Keďže mu lekári nedokázali pomôcť, prikázal svojim sluhom, aby ho odniesli k Patapiovi. On sa nad chorým pomodlil, urobil nad ním znamenie kríža a pomazal ho olejom. Nato voda prirodzenou cestou opustila jeho telo a bol úplne zdravý.
Iného mladíka trápil démon, ktorý ho hnal po vrchoch a púšťach, vrhal ho do ohňa i do vody a zhadzoval ho z vyvýšených miest, aby ho zabil. Jedine Božia sila mu bránila zahubiť ho. Keď však démon uvidel Patapia, ktorý kvôli tomu opustil svoju kéliu, zakričal: „Ó, beda! Patapios je znova aj tu! Čo mám robiť, kam sa podieť a kde bývať po toľkých námahách? Horko-ťažko som si našiel príbytok a hľa, už ma z neho násilne vyháňajú. Naozaj si hrozný, Nazaretčan, a tvoja moc je všade a nad všetkými. Kam mám ísť? Či pôjdem do púšte, alebo do mesta, alebo kamkoľvek inam, si tam skôr, ako ja, a vyháňaš ma samotným znamením kríža a samotným svojím menom. Som porazený, zničený a vyhnaný!“ Ako to démon hovoril, vyzdvihol mladíka do vzduchu. Patapios urobil vo vzduchu znamenie kríža a prikázal: „Nečistý duch, vyjdi a vzdiaľ sa do púšte! Skrze mňa ti to prikazuje Kristus, ktorého moc si nedobrovoľne vyznal.“ V tej chvíli démon mladíka opustil. Mladík sa rozplakal od radosti a ďakoval za svoje oslobodenie.
Istá žena mala bolesti v prsiach a lekári označili jej stav za beznádejný. Keď bolesti zosilneli a v rane sa objavili červy, padla Patapiovi k nohám a prosila o modlitbu za uzdravenie. Svätec urobil nad ranou znamenie kríža a žena bola v tej chvíli zdravá.
Náš prepodobný otec Patapios urobil ešte veľa iných divov a po dosiahnutí vysokého veku v pokoji odišiel k Bohu, ktorému slúžil. Jeho telo bolo s úctou pochované v Chráme svätého Jána Krstiteľa v Konštatínopole. Ako vyplýva z kondáku 3. hlasu, ani dnes sa nezdráha vymodliť veriacim uzdravenia: „Ľudia objavili tvoj chrám, svätý, ako duchovný liek. * Keď k nemu nedočkavo prichádzajú, * prosia o prijatie uzdravení z chorôb * a vyslobodenie z hriechov, ktorých sa v živote dopustili. * Veď ty, prepodobný Patapios, * stal si sa zástancom všetkých núdznych.“