Prepodobný otec Teodóz Pečerský
Sv. Teodóz sa narodil v mestečku Vasiljev neďaleko hlavného mesta na Rusi Kyjeva, kresťanským rodičom, ktorí sa onedlho potom presťahovali do mesta Kursk. Tu rodičmi vychovaný v pobožnosti si hneď od detstva zamiloval Krista a prebýval v ňom Boží duch. Jeho prvou školou bola svätá cerkev, kde Služba Božia a čítanie svätých kníh vzbudili v jeho mladom srdci túžbu po duchovnom stave. Nevynechal jedného dňa, aby nešiel do cerkvi, kde o všetkom rozmýšľal, všetkému naslúchal a o zábavách svojich rovesníkov nechcel nič počuť. Sám prosil svojich rodičov, aby ho dali nejakému učiteľovi na výchovu, a keď to rodičia urobili, Teodóz tak postupoval v štúdiu, že sa každý čudoval rozumu chlapčeka. Pritom bol vždy skromný a prívetivý, a to nielen k učiteľom, ale aj k svojim spolužiakom, kvôli čomu bol všetkými obľúbený. Keď zomrel jeho otec, mal 13 rokov a taký mladý ostal pod dohľadom matky, ktorá ho skutočne milovala, no pritom bola prísna a rázna. Teodóz sa po otcovej smrti ešte viac zaoberal duchovným životom a svoju skromnosť priviedol až k tomu, že sa jednoducho obliekal a pracoval súčasne so sluhami. Nadarmo mu matka dávala bohaté šaty, nadarmo ho nútila k zábave s miestnou mládežou. So slzami v očiach sa odťahoval od jedného i od druhého. Keď rozmýšľal nad tým, ako byť spasený, prišiel na myšlienku ísť do Jeruzalema a tam vidieť sväté miesta, na ktorých náš Pán dovŕšil našu spásu. Čo si zamyslel to aj vykonal. Bo, už tri dni na ceste, keď sa matka o všetkom dozvedela. Ponáhľala sa za ním, a keď ho dohonila, nemilosrdne ho bila a zviazaného ho priviedla domov. Zamkla ho do izby a tri dni ho tam držala bez jedla. Potom, hoci ho pustila, dala mu na nohy okovy. Bála sa, aby opäť neutiekol. V tomto smútku mu jedinou útechou bola cerkev. Každý deň chodil na bohoslužby. Uvažujúc, že niekedy sa Služba Božia nekonala pre nedostatok prosfor, rozhodol sa tento nedostatok odstrániť. Preto kupoval pšenicu, mlel ju svojimi rukami, piekol prosfory a jedné prinášal do cerkvi na Službu Božiu a ďalšie predával, aby za to mohol kúpiť pšenicu, a zvyšok rozdával chudobným.
Tak prešli dva roky. Teodózovi rovesníci sa z neho pre jeho záujmy vysmievali a matka, ktorá sa trápila pre tieto urážky, začala mu haniť toto jeho dielo, no on odpovedal: „Pán na Tajnej večeri premenil chlieb na svoje telo a rozdával ho svojím učeníkom. Preto by som sa mal radovať, že ma urobil dôstojného pripravovať chlieb pre jeho telo.“ No matka podráždená posmeškami susedov začala synovi hroziť, a potom aj prísne trestať, čím dokázala, že Teodóz utiekol do blízkeho mestečka a tam sa u miestneho kňaza zaoberal svojou obľúbenou prácou. Matka ho aj tu našla, priviedla ho domov a pod prísnym trestom mu zakázala piecť prosfory. No toto ho nemohlo zadržať od odhodlania k duchovnému životu. Jedného dňa počul v cerkvi Kristove slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden.“, a opäť: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ Tieto slová prenikli do hlbín jeho srdca a od tej chvíle nemyslel na nič iné, len ako sa dostať do nejakého monastiera. A stať sa mníchom. Keď sa jeho matka na niekoľko dní vzdialila z domu, Teodóz túto príležitosť využil. Opustil domov, aby odišiel do Kyjeva, kde, ako už počul, boli monastiere. Keď prišiel do Kyjeva, chodil po všetkých monastieroch a prosil o prijatie, no nikde nebol vypočutý. Vtedy počul o prepodobnom otcovi Antonovi, ktorý žil v jednej jaskyni. Odišiel k nemu, padol mu k nohám a so slzami v očiach ho prosil, aby ho prijal do Pečerského monastiera. Anton pozerajúc na neho povedal: „Vidíš synu, že moja jaskyňa je tmavá a malá. A ty si mladý a ako sa zdá nie pri sile, aby si znášal námahy mníšskeho života.“ Teodóz odpovedal: „Sám Kristus Boh ma priviedol k tebe, čestný otče, aby som s tvojou pomocou bol spasený. Preto budem robiť všetko, čo mi prikážeš.“ Anton požehnal mládenca, prijal ho k sebe a prikázal pobožnému Nikonovi postrihnúť ho za mnícha. To a udialo okolo roku 1051. Mladý mních s celou láskou svojho srdca prilipol k povinnostiam a námahám mníšskeho života a plnil ich tak presne, že obaja svätí muži, Anton aj Nikon, sa nemohli vynačudovať a oslavovali za to Boha.
Keď sa matka vrátila domov a nenašla syna, cítila čosi nedobré. Poslala na všetky strany sluhov, hľadala ho aj sama, no všetko nadarmo. Deň išiel za dňom a Teodóza nebolo nikde. Takto prešli štyri roky. Až teraz sa matka od pocestných dozvedela, že jej syn je v Kyjeve v monastieri. Bez meškania sa ponáhľala do Kyjeva o obchádzala všetky monastiere, kým sa nedozvedela, že jej syn žije v jaskyni prepodobného Antona. Išla k pustovníkovi a tento starec ju ubezpečoval, že jej syn žije a je zdravý. Chcela syna vidieť, ale on zasvätený Bohu sa s matkou stretnúť nechcel. Matka sa v rozčúlení Antonovi vyhrážala, že sa pred jaskyňou zabije, ak jej neukáže syna. Vtedy odišiel Anton k Teodózovi do jaskyne a prosil ho, aby predsa len vyšiel k matke. Nedovážiac sa protirečiť starcovi išiel k nej. Matka, keď uzrela syna, hodila sa mu okolo krku a zalievala ho horúcimi slzami. Hovorila mu: „Syn môj, vráť sa domov! Ak chceš robiť čosi užitočné pre spásu svojej duše, tak to môžeš robiť aj doma. Poď so mnou domov. Budeš tam žiť, ako budeš chcieť. Budeš robiť, čo sa ti bude páčiť. Len ma neopúšťaj, pretože bez teba nemôžem žiť.“ No daromná bola matkina prosba, zbytočné boli aj slzy. Teodóz ostal neoblomný. Dokonca nahováral matku, aby ak sa s ním chce vídať, sa dala postrihnúť v neďalekom ženskom monastieri. A ak na to nepristane, tak ho už nikdy neuvidí. Po dlhom boji nakoniec láska premohla matku, necítiac sa byť silná navždy sa rozlúčiť so synom, splnila jeho vôľu a bola postrihnutá v ženskom monastieri sv. Mikuláša.
Keď sa igumen Pečerského monastiera Varlaám presídlil do monastiera sv. Demetera, odišli mnísi Pečerského monastiera k sv. Antonovi, aby im určil nového igumena. Sv. Anton ukázal na Teodóza, ako na najvhodnejšieho a mnísi ho s radosťou uznali za svojho igumena, pretože už predtým si ho jednomyseľne vybrali. Stanúc sa predstaveným monastiera nezanechal nič zo svojej dávnej pokory a spôsobu života, ba možno povedať, že sa teraz ešte viac zaoberal myšlienkami na Boha, modlitbou, pôstom a inými mníšskymi povinnosťami tak, že pre každého bol sluhom a všetkým bratom príkladom. Keď pod jeho vedením čoraz viac rástol počet mníchov, že ich už bolo vyše sto, dal im Teodóz pravidlá, podľa ktorých mali riadiť svoj život v monastieri. Tieto pravidlá uvedené Teodózom v Kyjevsko-pečerskom monastieri boli po čase prijaté vo všetkých ruských monastieroch a z tohto dôvodu sa prepodobný Teodóz nazýva „zakladateľom spoločného mníšskeho života na Rusi“. Niektoré body týchto pravidiel. Do monastiera prijímať každého, kto prichádza a prosí o postrihnutie. Mnísi sa delia na štyri oddiely, alebo stupne mníšskeho života. V monastieri neprijímať žiadne rozhodnutia, iba po požehnaní igumenom a posvätení modlitbou. Pravidlo o modlitbe a chrámovej bohoslužbe poúča, že spoločná modlitba prevyšuje modlitbu v kélii. O tom boli všetci tak presvedčení, že bývalý mních Kyjevsko-pečerského monastiera Biskup Šimon píše: „Ak čítaš žaltár alebo spievaš dvanásť žalmov, to sa nevyrovná jednému „Hospody pomiluj!“ v spoločnej modlitbe.“ Do monastierov zavádzať rôzne vedné odbory a remeslá, kvôli činnosti bratov. K stolu sadať všetkým spolu a pri stole zachovávať takú zbožnosť, ako pri oltári. Potravu prijímať v mlčaní, počúvať, čo sa číta a nedávať viac ako tri jedlá. Okrem spoločného stola nesmel nik bez požehnania igumena ani jesť, ani piť, ani mať chlieb alebo vodu v kélii. Majetok mníchov je spoločný a spoločné sú aj odevy. V kéliách sa mnísi zaoberali modlitbou, spevom žalmov, čítaním a manuálnou prácou. Po povečerí nie je dovolené mníchom navštevovať sa a rozprávať. Taktiež nie je povolené bez požehnania igumena vychádzať za bránu monastiera.
Prepodobný Teodóz, keď stanovil tieto pravidlá Kyjevsko-pečerského monastiera, s láskou prijímal všetkých prichádzajúcich, bez rozdielu, či bohatých, či chudobných. Bratom dával duchovné rady, keď sa schádzali na chrámové bohoslužby. Horlivo dbal nad tým, aby sa presne plnili predpisy jeho pravidiel. Chodil po kéliách mníchov. Ak našiel brata modliť sa, spojil s ním svoju modlitbu. V opačnom prípade udrel rukou po dverách kélie, aby pripomenul zákon, a odišiel. Kvôli preukázaniu vzájomnej lásky prikázal, aby sa pri stretnutí jeden druhému poklonili a položili si na hruď ruky. S najväčšou starostlivosťou sa staral a rovnosť svojich podriadených. Nevynechával žiadnu príležitosť, aby každému z bratov neudelil vhodné poučenie. Keď poúčal, hovoril ticho, pokorne, s láskou. Keď napomínal, z jeho očí tiekli slzy. Ak sa dozvedel, že niektorý z bratov je vystavený diablovmu pokúšaniu ukazoval mu dôkazy zo svojho života a posilňoval pokúšaného silou svojej modlitby. Ak sa stalo, že niektorý mních vystúpil z monastiera, prepodobnému Teodózovi bolo za ním veľmi clivo a každý deň sa so slzami modlil k Bohu, aby stratenú ovečku navrátil k svojmu stádu. Ak sa mních skutočne vrátil, prijal ho Teodóz s radosťou a poúčal ho, aby teraz silnejšie odolával diablovmu pokúšaniu.
No nie iba pravidlami, nie iba ústnymi poučeniami, sprevádzal Teodóz svojich bratov na ceste skutočnej dokonalosti. Oveľa viac konal príkladom svojho života. Prvý prichádzal do cerkvi a posledný z nej odchádzal. Pri obede jedol zvyčajne iba suchý chlieb a varenú jarinu bez omastku a pil iba vodu. Odev nosil starý a jednoduchý a pod ním na holom tele mal drsné plátno. Nikdy si nelíhal spať, a ak si chcel po povečerí odpočinúť, spal posediačky. Väčšinu nocí strávil na modlitbách v slzách za seba a svojich bratov. Neraz vrátnik, keď prišiel prosiť o požehnane, aby zvolal bratov na utiereň, zastihol ho ešte na modlitbách a počul stony a vzdychy od námahy pri konaní hlbokých poklôn. Keď prichádzal Veľký pôst, v Syropôstny večer zobral niekoľko prosfor a rozlúčiac sa s bratmi Teodóz odišiel do jaskyne, podnes známej ako Teodózova. Tam sa uzavrel až do piatku pred Lazárovou sobotou a viedol štyridsať denný pôst v mlčaní, vrúcnych modlitbách a myšlienkach na Boha. V piatok pred Lazárovou sobotou v čase večierne sa vrátil do monastiera, postavil sa do chrámových dverí a poúčal a potešoval bratov. Často chodil aj do pekárne, kde sa s pekármi delil o námahy, miesil cesto a robil chleby. Často nosil vodu zo studne a rúbal drevo do kuchyne. Ešte jeden výrečný dôkaz pokory sv. Teodóza. Jedného dňa zdržalo veľké knieža Izjaslav Teodóza do neskorého večera. Pretože to nebolo ďaleko od Kyjeva, Izjaslav prikázal ho odviesť do monastiera. Bezočivý sluha, keď videl Teodóza v biednom odeve, a pretože nevedel kto to je, povedal mu: „Ty mních, si celý deň nič nerobil a ja som ťažko pracoval. Preto mi daj trocha po ceste odpočinúť. Sadaj na koňa a poháňaj za mňa.“ Teodóz nepovedal ani slovo, prepustil sluhovi svoje miesto, sám si sadol na koňa a celú noc buď na ňom jazdil, alebo išiel okolo neho peši, aby nezaspal. Keď svitalo, išli veľmoži z Kyjeva ku veľkému kniežaťu, a keď stretli Teodóza, zišli z koní a hlboko sa mu poklonili. Sluha sa tomu veľmi divil, no Teodóz nič nepovedal, iba ho prosil, aby si teraz už on sadol na koňa. Keď sa priblížili k monastieru, vyšli im v ústrety mnísi, poklonili sa hlboko z zemi. Sluha sa preľakol ešte viac. No Teodóz ho upokojil, prikázal ho odviesť do jedálne, tam ho pohostiť, a keď ho odmenil, vypravil ho na spiatočnú cestu.
K nešťastným ľuďom bol Teodóz vždy milosrdný a toto milosrdenstvo prejavoval skutkami. Neďaleko svojho monastiera vystaval dom s chrámom zasväteným svätému prvomučeníkovi Štefanovi pre biednych a mrzákov a dával pre ich živobytie desiatu čiastku monastierskych dôchodkov. Utláčaných a trpiacich potešoval modlitbami a slzami a každú sobotu posielal z monastiera celý voz chleba do väzenia pre väzňov.
Popri mnohých rôznych povinnostiach zostavil Teodóz aj písomné diela. Napísal poučenia „O pokání“ a „Proti lakomstvu k majetku“. Existujú aj jeho kázne na dni Veľkého pôstu, ktoré sa vyznačujú jednoduchosťou, pokorou a láskou. Spôsob života samotného kazateľa sa prejavuje v jeho slovách: „Hľadajme Boha najprv plačom, slzami, pôstom, bdením, pokorou a poslušnosťou.“ Veľmi poučné sú jeho reči proti pijanstvu. Jedna z nich končí znamenitými slovami: „Keď si sadneš, prvú čašu vypiješ na zdravie, druhú pre radosť, tretiu pre sýtosť, štvrtú pre nerozumnosť, piatu pre besnenie, šiestu pre horkú smrť a siedmu pre muky bez konca, pretože sám Pán povedal: „…ani opilci nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.“
Keď po mnohých rokoch prežitých v námahách, pôstoch, modlitbách a slzách slávil s bratmi svetlé Vzkriesenie, predpovedal im, že sa blíži koniec jeho života. A keď ochorel, mnísi obstúpili jeho lôžko a oplakávali ho ako svojho orodovníka a dobrodincu. Na piaty deň prikázal vyniesť ho pred cerkev a tu hovoril bratom: „Deti a bratia moji! Pán Boh nech vás chráni od každého falošného nepriateľa a vy sa milujte navzájom, lebo ja vás už upúšťam. Koho chcete za igumena po mojej smrti? Niekoho si jednomyseľne vyberte a ja ho požehnám na moje miesto.“ Spomedzi seba vybrali Štefana. Teodóz ho požehnal a predpovedal mu, že nebude igumenom do konca. A tak sa stalo, že Štefan sa neskôr stal biskupom vo Vladimíre. Ďalej hovoril Teodóz svojim bratom: „Znamením toho, že ma Pán prijal za svojho služobníka a Boh ma prijal k sebe, vám bude, že monastier tento bude rásť, bohatnúť a bude v ňom dostatok všetkého.. Z toho poznáte, že ma Boh prijal do svojho kráľovstva. Ak bude tento monastier upadať a mnísi v ňom budú musieť znášať nedostatok, tak to chápte tak, že nie som hoden pred Pánom Bohom.“ Potom prikázal, aby jeho telo pochovali v jaskyni, kde znášal mnoho námah, hovoriac im: „Uložte ma v noci a Boh bude s vami. Svojmu igumenovi sa vo všetkom podriaďte tak, ako mne lebo hoci telom odchádzam, duchom budem vždy s vami.“ Potom prikázal, aby ho odniesli do jeho kélie. Keď prijal presväté Kristove Tajny dňa 3. mája 1074 odovzdal svoju dušu Bohu. Bratia so sviecami, spievajúc Bohu pieseň, večer zaniesli jeho pozostatky a uložili ich do jaskyne tak, ako im prikázal, kde ako žiarivá hviezda aj on svietil mnohými divmi ruskej zemi.
V roku 1091 sa rozhodli igumen a mnísi Pečerského monastiera preniesť pozostatky prepodobného Teodóza z jaskyne do monastierskej cerkvi, pretože podľa nich nebolo vhodné, aby sv. Teodóz ležal mimo monastierskej cerkvi, ktorú on sám založil, a v ktorej zhromažďoval a poučoval mníchov. Tri dni pred sviatkom Zosnutia presvätej Bohorodičky prikázal igumen mníchovi Nestorovi, slávnemu letopiscovi, vykopať v jaskyni pochované pozostatky prepodobného Teodóza a on to urobil. Tieto vykopané pozostatky neboli v ničom poškodené. Telo sa nerozpadlo, iba vlasy prischli k hlave. Na druhý deň sa zišli štyria biskupi, igumeni s mníchmi z mnohých monastierov, s davmi pravoverných ľudí každého pôvodu. Zobrali pozostatky prepodobného Teodóza a s kadidlom a jasným svetlom ich preniesli, spievajúc ďakovné piesne Bohu, do cerkvi a uložili ich v predsieni na pravej strane dňa 14. augusta, v deň, keď to všetci slávnostne oslavovali.
Keď sa uskutočnilo toto prenesenie pozostatkov, Teodóz ešte nebol prijatý svätou církvou do počtu svätých. Stalo sa to až v roku 1108. Vtedajší Kyjevsko – pečerský igumen Teoktist a veľké knieža Svätopluk prišli ku Kyjevskému metropolitovi Niceforovi, aby dovolil meno prepodobného Teodóza zapísať do počtu svätých. Metropolita, ktorý dôkladne poznal život veľkého askétu Teodóza, dovolil ho zapísať do zoznamu a prikázal to urobiť vo všetkých ruských eparchiách, čo všetci biskupi ochotne a radostne urobili. Svätá církev stanovila sláviť pamiatku sv. Teodóza Pečerského 3. mája, ako deň jeho smrti, a pamiatku prenesenie jeho čestných pozostatkov dňa 14. augusta.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 162-171)
Zdroj Gréckokatolícka farnosť Božej Múdrosti, Košice - Furča.
Gréckokatolícka cirkev nám 14. augusta pripomína svätého proroka Micheáša. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Kto je ako Jahve?“ Micheáš patrí do skupiny malých prorokov. Informácie o ňom podáva rovnomenná prorocká kniha a 26. kapitola proroka Jeremiáša. Prorok Micheáš pochádzal z Južnej ríše, z malého miesta Morešet Gat, ktoré sa nachádzalo asi 35 kilometrov juhozápadne od Jeruzalema. V okolí tohto miesta bolo niekoľko veľkých opevnení, ktoré mali chrániť krajinu pred susedným Filištíncami. Pôsobil podobne ako Izaiáš na konci 8. storočia pred Kristom za čias kráľov Joatama, Achaza a Ezechiáša. Micheáš prorocky pôsobil nielen v rodnom meste, ale pravdepodobne aj v Jeruzaleme. Z jeho sebavedomého vystupovania, ako aj dôrazného záujmu o svoj ľud možno predpokladať, že Micheáš zastával úrad starejšieho obce. Aj jeho meno je kombináciou spojenou s miestom pôvodu, a nie ako zvyčajne u prorokov, s menom otca alebo povolania. Sám prorok Micheáš sa nepovažoval za proroka, no skôr o sebe povedal, že je naplnený právom, čo znova poukazuje na jeho postavenie starejšieho obce. Obsahom knihy proroka Micheáša sú jeho varovania pred asýrskou hrozbou a proti nábožensko-mravnému úpadku Izraela. Micheáš neobviňuje všetok ľud, ale len držiteľov moci. V paľbe jeho kritiky sa ocitli aj kňazi a proroci, ktorých rady a proroctvá záviseli od toho, kto koľko zaplatil, a opierali sa pri tom o Boha ako o záruku bezpečnosti. V stručnej a ráznej reči, podobnej, akú predniesol aj prorok Amos, ohlasuje blížiaci sa Boží trest. Kniha bola v priebehu dejín redakčne dopĺňaná. V štyroch odsekoch sa v nej striedajú varovania pred súdom s prísľubom spásy, čo umocňuje celkový charakter knihy. Texty, nájdené v Qumráne, obsahujú tiež fragmenty midrašu o svätom prorokovi Micheášovi.
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol