Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista
Sviatok Pánovho Nanebovstúpenia pripadá vždy na štvrtok 40. dňa po Kristovom Vzkriesení. Je to jeden z veľkých Pánových sviatkov a má deväť dní poprazdenstva. Obsah sviatku tvorí udalosť Kristovho vystúpenia do neba a jej význam pre Krista i pre nás. Sv. Ján Zlatoústy vo svojej homílii na nanebovstúpenie hovorí: „Dnes je ľudský rod úplne zmierený s Bohom. Zmizol dávny a vražedný boj. My, ktorí sme neboli hodní života na zemi – vystúpili sme do neba. Dnes sa stávame dedičmi Božieho kráľovstva, my, čo si nezaslúžime ani pozemské, vystupujeme do neba a získavame za dedičstvo prestol kráľ a Pána. Ľudská prirodzenosť, pred ktorou cherubín strážil raj, bola pozdvihnutá nad všetkých cherubínov.
V prameňoch prvých troch storočí nie je nijaká zmienka o tomto sviatku. Nespomína ho ani cirkevný spisovateľ Origenes (+ okolo r. 251), ktorý vymenúva kresťanské sviatky v ôsmej knihe svojho diela „Contra Celsus“. Znalci obradu sú toho názoru, že v prvých troch storočiach sa slávil tento sviatok spolu so sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha. Silvia Aquitánska nenazýva tento sviatok Nanebovstúpenie, ale len „štyridsiatym dňom po Pasche“.
V 4. stor. sa sviatok Pánovho nanebovstúpenia stáva všeobecne známym.
Sviatok Nanebovstúpenia bol ozdobený homíliami sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Nysského, sv. Epifána Cyperského, Leva Veľkého a ďalších. V 4. stor. dala cisárovná Helena postaviť chrám zasvätený tomuto sviatku na mieste Kristovho Nanebovstúpenia.
Cisár Konštantín Veľký je svätcom, ktorého si dnes pripomína Gréckokatolícka cirkev. Jeho meno má latinský pôvod a znamená „stály, pevný“. Narodil sa okolo roku 285 ako syn Konštancia Chlora a svätej Heleny. Svoju mladosť strávil v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána. Po smrti otca v Británii ho roku 306 oddiel vyhlásil za Augusta. O rok neskôr si vzal za manželku cisárovu dcéru Faustu, a tak si udržal vládu na severozápade ríše. Na kresťanskú otázku odpovedal podobne ako jeho otec – umiernenou politikou a sám bol stúpencom pohanského boha slnka, ako to dokazuje aj jeho oslavná reč z roku 310. Tolerančný edikt hlavného cisára Galéria z roku 311 nosí aj jeho meno. Pre rozšírenie svojej moci podnikol Konštantín v roku 312 vojenské ťaženie proti Maxenciovi. Rozhodujúca bitka sa udiala 28. októbra pri Milvijskom moste. Po víťazstve ho v Ríme vítali ako osloboditeľa. V kresťanskej tradícii sa s týmto vojenským ťažením spája Konštantínovo obrátenie ku kresťanskej viere. Podľa rímskeho cirkevného spisovateľa Lactantia, Konštantín dostal pred bitkou v sne napomenutie, aby dal na štíty nebeský znak Boha a nato označil štíty monogramom Krista. Euzébius na základe osobnej správy cisára oznamuje, že Konštantín videl na nebi nad slnkom svetelný kríž s nápisom „Ἐν τούτῳ νίκα“ – v tomto znamení zvíťazíš a v nasledujúci deň dal vyhotoviť zástavu s Kristovým monogramom. Obe správy sa zhodujú vo svojej podstate: jednoduché znamenie kríža bolo Konštantínom pretvorené na Kristov monogram a víťazstvo dosiahol mocou kresťanského Boha. V roku 315 sa tento monogram objavil v podobe strieborného medailónu na cisárovej helme. Do tohto obdobia spadá aj do skaly vytesaný monogram s nápisom „hoc vince“ – v tomto znamení zvíťazíš na stene pod bazilikou sv. Petra. Od konca roku 312 obohatil Konštantín kresťanskú Cirkev rôznymi darmi a privilégiami. Vo februári 313 sa dohodol s Licíniom na nábožensko-politickom programe, ktorý išiel v ústrety kresťanstvu viac, ako Galériov edikt. Proti Donatistom v Afrike zakročil pomocou svojich úradníkov, synodou v Arles (314) a napokon aj vojenským zásahom. Rozličnými zákonmi, ako udelením súdnej právomoci biskupom, sa usiloval o začlenenie Cirkvi do štátu. Licínius , s ktorým v roku 316 viedol vojnu, zasa postupoval od roku 320 voči kresťanom tvrdo. Tak získal Konštantínov posledný boj o univerzálnu moc charakter náboženskej vojny. V roku 324, po víťazstve pri Chrisopolis, ovládol aj východ. Naplnený vierou a túžbou darovať ríši duchovnú jednotu, zaoberal sa sporom o Ária a zvolal v roku 325 prvý všeobecný koncil do Nicey. Na ňom sa usiloval o prijatie jednej podstaty Loga s Otcom vo vyznaní viery a o zosúladenie cirkevných zoskupení so štátnymi provinciami. Konštantín výrazne zasahoval do obsadzovania biskupstiev a do práce synod. Pri zachovaní vtedajšieho poriadku sa zaslúžil o pokresťančenie verejného života, kresťanom poskytol vysoké úrady a svojej novej rezidencii Konštantínopolu daroval kresťanský kult ako životný princíp. Zároveň nezakázal pohanstvo a naďalej ostal Pontifex maximus. Jeho nábožnosť dokazujú početné cirkevné stavby v Trieri, Ríme (Lateránska bazilika, bazilika sv. Petra) a v Jeruzaleme (najmä bazilika Božieho hrobu). V konštantínopolskom chráme Dvanástich apoštolov si pripravil hrobku. Na smrteľnej posteli prijal krst a pochovali ho na jeho prianie v mauzóleu, uprostred pamätných tabulí dvanástich apoštolov. Na východe sa začal uctievať ako apoštolom rovný a na západe sa, najmä v stredoveku, stal vzorom kresťanského vládcu.