V evanjeliu sa hovorí o tom, že nie je iba telesná, ale aj duchovná slepota.
Stredou v tomto týždni sa končí veľkonočný čas. Všetko okrem čítaní na sv. liturgii sa berie ako na Veľkonočnú nedeľu, prepustenie krížom. Po záverečnom požehnaní kňaz okiadza plaščenicu a za spevu tropára ju odkladá z oltára. Tu je použitá symbolika sprítomňujúca Ježiša Krista odchádzajúceho do neba k Otcovi.
Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
Náš prepodobný otec Andronik a jeho manželka Atanázia
Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Andronik znamená „víťaz“ a Anatanázia „nesmrteľná“. Andronik pochádzal z Antiochie v Sýrii. Bol nábožný a pracoval ako spracovateľ striebra. Za manželku si vzal dcéru remeselníka z rovnakého odboru, Atanáziu. Obaja žili zbožne a mali dve deti. Svoj príjem delili na tri časti a len jednu časť si nechávali na vlastné živobytie a pre ďalšie podnikanie. Zvyšné dve tretiny zárobku použili na podporu chudobných a ľudí s nízkym príjmom. Po skorej smrti oboch detí, opustili manželia svoj majetok a šli do Jeruzalema. Tam pri hrobe Ježiša Vykupiteľa konali pobožnosti. Z Jeruzalema viedli ich kroky do Alexandrie v Egypte, aby tam slúžili Bohu v kláštoroch, odlúčení od seba aj od sveta. Ako spomínajú grécke miney po 12 rokoch túžil Andronik opäť vidieť posvätné miesta. Počas cesty vraj stretol Atanáziu, ktorá šla do Jeruzalema za tým istým cieľom. Atanázia Andronika spoznala, no Andronik ju nie, lebo mala mužské šaty. Atanázia sa svojmu manželovi nedala spoznať a takto spoločne vykonali púť po posvätných miestach. Potom vraj ďalších 12 rokov žili v spoločnom kláštore v jednej cele bez toho, aby mních Atanázius prezradil, kým skutočne je. Krátko po smrti svätej Atanázie, zomrel aj svätý Andronik. Obaja zomreli v polovici 5. storočia. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré ich spomína 9. októbra.