Polovica Päťdesiatnice
V stredu týždňa o porazenom oslavujeme sviatok polovice Päťdesiatnice na česť dvoch veľkých sviatkov - Paschy a Päťdesiatnice, lebo obidva zjednocuje a spája. Bolo to takto:
Keď Ježiš urobil nadprirodzený zázrak na porazenom, Židia sa preto išli zblázniť, lebo to urobil v sobotu a chceli ho zabiť. Ježiš odišiel do Galiley a ostal v tamojších vrchoch, nasýtil piatimi chlebami a dvoma rybami 5000 mužov okrem žien a detí. Potom nastal Sviatok stánkov (tiež veľký židovský sviatok), odišiel do Jeruzalema, ale tajne. V polovici tohto sviatku vošiel do chrámu a učil. Chrám je miestom prebývania jediného Boha, kde sídlia láska a pokoj, viera a čistota. Preto aj boží služobníci, ktorí slúžia Bohu majú byť pokojní a pokorní, nie zlodejskí, klamliví a milujúci peniaze, aby v ich dušiach prebýval Boh, aby potom ľudí učili podľa svojho príkladu a cesty. Dalo by sa povedať, že duša každého veriaceho je chrámom čistoty, v ktorom prebývam a chodím hovorí Boh. Všetci sa divili a hovorili: "Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil?!" Je to nový Adam, ktorý vyzerá ako prvý, plný všetkej múdrosti. Pretože je Bohom. Znova všetci reptali a boli pripravení ho zabiť. Kristus odhalil tento ich úmysel za to, že uzdravil v sobotu a povedal im: "Prečo ma chcete zabiť?!" Oni odpovedali: "Si posadnutý zlým duchom! Kto ťa chce zabiť?!" On sa znovu obrátil k starším a povedal: "Ak teda človek prijíma obriezku aj v sobotu, aby sa neporušil Mojžišov zákon, prečo sa hneváte na mňa, že som v sobotu uzdravil celého človeka?!" A ešte mnoho im o tom hovoril a ukazoval sa ako plniteľ zákona a rovný Otcovi. A znova v posledný deň veľkého sviatku, bol nimi kameňovaný, ale kamene sa ho nedotkli. Keď odtiaľ odišiel, našiel človeka slepého od narodenia a daroval mu zrak.
Je potrebné vedieť, že Židia mali tri veľké sviatky. Prvým bola Pascha, na ktorú sa konala v prvom mesiaci ako spomienka na prechod cez Červené more. Druhým bola Päťdesiatnica ako spomienka na pobyt na púšti po prechode cez Červené more, pretože päťdesiat dní prebývali na púšti, pokiaľ neprijali Mojžišov zákon a tiež na počesť čísla sedem, ktoré malo u nich veľkú úctu. Tretím bol tento sviatok, ako spomienka na stánok, ktorý na hore Sinaj videl Mojžiš v oblaku, vytvorený prvým rezbárom Beselielom. Slávili ho sedem dní a spomínali na zber plodov a odpočinok na púšti.
Keď bol tento sviatok, postavil sa Ježiš a zvolal veľkým hlasom: "Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije." Nakoľko svojím učením Ježiš sa ukázal ako Mesiáš, náš prostredník a zmieriteľ so svojím večným Otcom. Kvôli tomuto slávime nasledujúci sviatok a nazývame ho Polovicou Päťdesiatnice, ospevujeme Krista ako Mesiáša a predstavuje nám obidva veľké sviatky. Preto po tomto oslavujeme aj sviatok o Samaritánke, pretože aj tam sa mnohým Kristus zjavil ako Mesiáš a (hovoril) o vode a smäde a predkladá nám ho evanjelista Ján pred slepým a Samaritánkou.
Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „osočovateľ“.Jób je hlavnou postavou rovnomennej knihy Starého zákona. Aj napriek poeticko-vzdelávaciemu charakteru knihy, ktorý je podobný s Ježišovými podobenstvami, je historicita Jóba pravdepodobná. Jóba, bez zreteľa na rovnomennú knihu, chváli Ezechiel (14,14-20) ako muža spravodlivévo a ako vzor trpezlivosti (Tob 2,12-15; Jak 5,11). Jób nebol Izraelitom. Žil okolo roku 2000 až 1500 pred Kristom. Krajina pôvodu Us (Jób 1,1; Nár 4,21), zaradenie medzi synov Východu (Jób 1,3) a vykreslené sociologické pomery, ukazujú na priestor juhovýchodne od Mŕtveho mora v čase patriarchov.
Jóbova bezúhonnosť a to, že sa osvedčil pri pohromách boli v Izraeli zrejme známe a aj oceňované. Jeho tradícia sa musela v Izraeli zakoreniť už veľmi skoro, pretože v neskorších dobách bolo ťažko mysliteľné, aby Židia uznali vzorné správanie nejakého pohana.1
Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a pod. Táto téma sa v knihe rozoberá umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom o záhade utrpenia a o príčinách všetkého zla, ktoré Jóba stihlo. Podľa názoru starého semitského sveta, ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy. Proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej sebaobrane sa Jób búri a stavia sa dokonca aj proti samému Bohu (porov. 32,2). Do dramatického priebehu diskusie zasahuje Elíhu a pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho. Na druhej strane však Elíhu upozorňuje Jóba, že pri svojej sebaobrane prekročil správnu mieru svojou prílišnou sebadôverou. Zdôrazňuje tiež dôležitosť Božej bázne, ako aj to, že Božia prozreteľnosť riadi všetko dobre, i keď sú jej plány nevyspytateľné. Spor ukončuje sám Boh, ktorý vo svojej reči poukazuje na divy svojej všemohúcnosti, ako sa javia v prírode, a zároveň pripomína, že človek má byť skromný vo svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť. O odmene v budúcom svete niet v Knihe nijakej zmienky.
Pre svoju jedinečnú literárnu formu, ako aj pre vždy aktuálnu tému o mučivom probléme ľudského života a utrpenia, patrí Kniha Jób k nájvýznamnejším dielam nielen starozákonného sapienciálneho písomníctva, ale svetovej literatúry vôbec. 2
Zdroj: 1. http://grkatba.sk