Prvé a druhé nájdenie úctyhodnej hlavy svätého Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána
Po sťatí svätého Jána Krstiteľa prišli jeho učeníci, vzali jeho telo a pochovali ho (Mt 14, 12) v samárijskom meste Sebastea. Nebolo im dovolené uložiť k nemu hlavu svojho učiteľa, lebo Herodiada sa bála, že v takom prípade by prorok mohol vstať z mŕtvych. Hlavu dala zakopať vo svojom paláci na nedôstojnom mieste, o ktorom vedela iba Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu. Táto Jana, ktorú spomína svätý Lukáš vo svojom evanjeliu (8, 3), ju v noci potajomky vykopala, uložila do hlinenej nádoby a úctivo pochovala na Olivovom vrchu.
Po istom čase sa usadil na danom mieste mních menom Inocent a začal kopať základy chrámu. Vtedy našiel v zemi hlinenú nádobu a uschovával ju vo svojom príbytku. To, že v nej bola hlava svätého Jána Krstiteľa, pochopil podľa zvláštnych znamení, zázrakov a zjavení, ktorých sa mu dostalo. Keď však Inocent cítil, že sa blíži jeho smrť, znova ukryl hlavu svätého Jána Krstiteľa do zeme, lebo sa bál jej zneuctenia - kresťanstvo bolo ešte stále prenasledované a potupované.
Keď kresťanstvo získalo slobodu vďaka Milánskemu ediktu svätého cisára Konštantína Veľkého z roku 313, dvaja mnísi sa vybrali na púť do Jeruzalema. Tam sa jednému z nich zjavil svätý Ján Krstiteľ, prezradil mu miesto, kde leží jeho hlava, a prikázal mu, aby ju vykopal. Keď to však mních rozpovedal svojmu spoločníkovi, ten to považoval za obyčajný sen. V ďalšiu noc sa svätý Ján Krstiteľ zjavil obidvom mníchom a povedal im: „Zobuďte sa, zanechajte svoju neveru i lenivosť a urobte, čo vám bolo zvestované!“ Na druhý deň odišli na označené miesto, našli vzácnu relikviu a vložili ju do vreca z ťavej kože. To bolo prvé nájdenie hlavy svätého Jána Krstiteľa.
Po ceste sa mnísi stretli s istým chudobným človekom, ktorý sa k nim pripojil, a dali mu niesť dané vrece bez toho, aby vedel, čo je v ňom. V noci sa Pánov Predchodca zjavil tomuto mužovi a povedal mu: „Zanechaj svojich spoločníkov a spolu s vrecom, ktoré držíš v rukách, od nich uteč!“ Takto postupoval svätý Ján Krstiteľ preto, lebo videl lenivosť a nedbalosť mníchov: najprv neverili jeho zjaveniu a potom dali niesť jeho úctyhodnú hlavu človekovi, ktorého vôbec nepoznali.
Hoci svätý Ján Krstiteľ veľmi požehnával dom tohto muža a dal mu zbohatnúť, on nikomu neprezradil, aký vzácny poklad vlastní, a nestal sa menej nábožným. Ku koncu svojho života odovzdal hlavu svätého Jána Krstiteľa svojej sestre a ona zasa inému zbožnému kresťanovi. Takto prechádzala od jedného človeka k druhému, až sa dostala do rúk kňaza a mnícha Eustatia, ktorý žil v jaskyni neďaleko sýrskeho mesta Emessa. Spomínaný mních však upadol do arianizmu (podľa pôvodcu tohto bludu Ária mal Kristus iba ľudskú prirodzenosť) a pomocou hlavy svätého Jána Krstiteľa, ktorú držal v tajnosti, robil mnoho zázrakov, aby dokázal správnosť svojho názoru. Keď sa správca mesta po porade s biskupom rozhodol vyhnať Eustatia z Emessy, ten zakopal hlavu svätého Jána Krstiteľa do zeme vo svojej cele, aby sa neskôr po ňu vrátil. To sa však nikdy nestalo a miesto jej odpočinku znovu nikto nepoznal.
Avšak po nejakom čase istý Marcel, archimandrita (predstavený) monastiera, ktorý vyrástol na uvedenom mieste, dostal sériu zvláštnych zjavení, na základe ktorých začal kopať a 18. februára 452 naozaj hlavu našiel. Podobné zvláštne zjavenia mali nezávisle od neho aj archimandrita susedného monastiera Gennadios, hlavný diakon emesskej katedrály Kyriak a jeden emesský roľník. Dňa 24. februára 452 ju vtedajší emesský biskup Urán slávnostne preniesol do tamojšieho chrámu. Vtedy si však Malchos, jeden z kňazov, čo prišli s biskupom, povedal: „Odkiaľ by sa tu mohla nabrať Predchodcova hlava?!“ a smelo položil na ňu svoju ruku. V tej chvíli mu ruka vyschla a prilepila sa k nádobe. Keď sa biskup začal modliť, Malchos mohol svoju ruku odtiahnuť, no zostal ťažko chorý. Neskôr bola hlava prenesená do novopostaveného chrámu a Malchos dostal dar úplného vyzdravenia.
Tieto udalosti sa oslavujú ako druhé nájdenie hlavy svätého Jána Krstiteľa, ktorá potom začala na potvrdenie svojej pravosti roniť nádherne voňajúce myro, ktoré mnohých uzdravilo.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš