Ornament Katechézy k liturgickým čítaniam

12. september

Nedeľa pred Povýšením; 16. nedeľa po Päťdesiatnici; Zakončenie sviatku Narodenia Presvätej Bohorodičky

2 Kor 6, 1 – 10, zač. 181; Mt 25, 14 – 30, zač. 105 (radové)

Toto je podobenstvo o vzťahu človeka k Bohu, k Božím hodnotám. Každý človek dostal od Pána Boha na spravovanie určité dary, talenty, hodnoty a je za ne zodpovedný. Raz sa Boh každého opýta, ako naložil s hodnotami, ktoré dostal. Podľa toho, ako človek nakladal so zverenými hodnotami, vidíme ovocie jeho práce a života. Od svojho pána, ktorý odchádzal na cesty, dostali jeho sluhovia na starosť čiastky vysokej hodnoty: jeden dostal päť talentov, iný dva, ďalší jeden. Talent bola peňažná jednotka a mala hodnotu približne tridsiatich šiestich kilogramov striebra.

Z tohto podobenstva prešlo do našej bežnej reči slovo talent. Talentom nazývame nadanie, mimoriadne schopnosti, niečo neobvyklé a výnimočné. Podobenstvo nás upozorňuje na jednu dôležitú skutočnosť: každý talent je darom od Boha. Preto ak má človek nejaký talent, nesmie to byť pre neho dôvod na pýchu, ale dôvod na vďačnosť. Tie veľké sumy, ktoré talenty predstavovali, neboli sluhom dané do ich osobného vlastníctva. Boli im zverené ako hodnota, s ktorou mali ďalej pracovať. Tak si aj nám treba uvedomiť, že všetko, čo máme, sú hodnoty, ktoré nám boli iba zverené.

Každý by mal vždy ďalej objavovať, aké talenty práve jemu Pán Boh zveril. Môžu to byť rozličné veci, nielen umelecké, vedecké či technické nadanie. Ale aj rôzne praktické schopnosti alebo schopnosť potešiť zarmúteného, schopnosť napomenúť druhého, schopnosť súcitu… Všetci by sme sa mali zamyslieť, čím všetkým nás Boh obdaroval. Teraz si položíme závažnú otázku: Ako sa dajú využívať tie veľké dary, ktoré nám zveril Pán Boh? Koľko je ľudí, ktorí svoje dary, talenty, prácu postavili do služby zločinu. Smutný je pohľad na mimoriadne nadaného človeka, ktorý zneužíva svoju prácu – dary na ničenie života. Všetky dary, ktoré nám Pán Boh dal, majú slúžiť na budovanie niečoho dobrého, pozitívneho.

Pápež František v apoštolskom liste k Roku sv. Jozefa Patris corde pripomína, že každý človek má účasť na diele spásy. Naša účasť je zároveň príležitosťou na urýchlenie príchodu Božieho kráľovstva. Zároveň na rozvinutie vlastných talentov a schopností, ktoré dávame do služby celej našej spoločnosti. Práca sa stáva príležitosťou nielen na vlastnú sebarealizáciu, ale predovšetkým na realizáciu primárnej bunky spoločnosti, ktorou je rodina. Jeden známy teológ nás zároveň upozorňuje na pokušenie malosti. Existuje nielen pokušenie, pri ktorom chce človek prekročiť hranice, ktoré mu stanovil Boh – to je pokušenie pýchy –, ale aj protikladné pokušenie, že sa človek v pocite menejcennosti uzavrie do seba, začne seba samého ľutovať, rezignuje a začne sebe i druhým nahovárať: som neschopný, nie som na nič súci, nemám nijaké nadanie, nevidím nijaký zmysel svojho života, a možno dokonca očakáva od druhých, že ho budú ľutovať. Nakoniec mu to pripadá ako životný kríž, ktorý musí niesť. Ale v prečítanom podobenstve vyvádza Ježiš ľudí z takéhoto sladko-bôľneho životného postoja. Ukazuje, že takýto postoj je zlý a odvádza od pravého sebarealizovania. Všetkých ľudí spomínaného typu chce toto podobenstvo prebudiť z ich ničivého sebaklamu a priviesť ich k tomu, aby si uvedomili, že oni sú takisto Bohom obdarovaní a takisto Bohu zodpovední.

Tak ako sa pán v podobenstve vrátil a sluhovia museli referovať, ako naložili so zverenými hodnotami, tak aj nás čaká takéto stretnutie s naším Pánom. Neraz na to zabúdame a žijeme si, akoby takéto konečné stretnutie nikdy nebolo. To je nebezpečný spôsob života, lebo to stretnutie bude potom veľkým prekvapením. Nosiť v sebe stálu myšlienku na konečné, účtujúce stretnutie – to je niečo, čo nás naučí pristupovať s plnou vážnosťou a zodpovednosťou k hodnotám, ktoré nám Pán Boh zveril.

otec Martin Pavúk