Začiatok Indiktu
Začiatok Indiktu (nového cirkevného roka)
Otcovia nicejského koncilu (roku 325) prijali 1. september za začiatok liturgického roka, čo zostalo vo východnej cirkvi až do dnes. Tento deň nazývame ináč i začiatkom Indiktu.
Indikt pochádza z latinského "indictio", čo znamená ohlásenie, odhadnutie. Pôvodne to bol výnos rímskych cisárov, ktorý nariaďoval každých päť rokov urobiť súpis a ohodnotenie pozemkov vo vlastníctve občanov. Na začiatku sa termín "indikt" používal na označenie finančného roka, ale neskôr sa stal východiskovým bodom aj pre označenie dátumov spoločenského života.
Cirkev si tento deň pripomína príchod Ježiša Krista do synagógy v Nazarete, kde čítal proroka Izaiáša (Lk 4.16 - 21) a víťazstvo Konštantína Veľkého (21.5) nad Maxenciom 1.9.312, po ktorom daroval kresťanom úplnu slobodu.1
Indikt
Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína na Kristové tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť. Cirkevný liturgický rok má kristocentrický charakter. Pripomeňme si už raz citované slová dekrétu II. vatikánskeho koncilu: "O posvätnej liturgii - Sacrosanctum concilium (ďalej len SC)", ale aj ďalšie zatial málo známe citácie:
SC 102: "Dobrotivá Matka Cirkev pokladá za povinnosť ohlasovať spásonosné dielo svojho Božského Ženícha posvätnou spomienkou. Každý týždeň si pripomína Vzkriesenie Pánovo, okrem toho si raz do roka pripomína umučenie Pána na sviatok Paschy. Cez rok Cirkev postupne predkladá tajomstvo Kristovho vtelenia a Narodenia až po Nanebovstúpenie, po Turice a po očakávanie blaženej nádeje a príchodu Pána. Takto otvára veriacim poklady čnosti a zásluh svojho Pána, a neustále im ich sprítomňuje, aby z nich čerpali a naplnili sa spasiteľnou milosťou.
SC 103: V ročnom cikle slávenía si Cirkev uctievaj aj presvätú Bohorodičku, ktorá je spojaná so spasiteľným dielom svojho Syna.
SC: V cikle sú zaradené aj spomienkové dni mučeníkov a iných svätých, ktorí sa stali dokonalými pomocou milosti Božej a teraz vzdávajú vďaku Bohu a neustále sa prihovárajú za nás pred Bohom.
Liturgický rok je bohatý. Po poriadku nás vvedie počas celého roku a stavia pred oči svojich veriacich život, utrpenie, smrť i vzkriesenie nášho Božského Spasiteľa, velebí Božie materstvo prečistej Panny Márie a jej mocnú ochranu, stavia pred náš zrak skutky svätých mužov a žien. Čas pôstu má napomôcť veriacim stať sa viac pánmi nad svojimi náklonnosťami a tak sa pripraviť na stretnutie s Kristom v Eucharistii počas pozemského života a v deň jeho druhého príchodu na konci sveta.
Svätý evanjelista Ján vo svojom zjavení hovorí: "Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky, je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie, každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravovanie národov.ô (Zjv 22,2) Denne, celý týždeň, mesiac, ba celý rok nás sýti duchovnými plodmi. Kto sa aktívne zúčastňuje na sviatkoch liturgického roku, v srdci toho sa objavia aj jeho plody: láska k Bohu a k blížnemu, dar viery a nádeje, rozličných čností, duch obety, duch modlitby a pokánia, bez ktorých niet opravdivého kresťanského života.
Liturgický rok nás má čím viac priblížiť ku Kristovi, by premieňať nás v Krista. Ako Kristus je centrom liturgického roku, tak ten istý Kristus má byť aj stredobodom nášho osobného života.
Zdroj: 1. Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3. ; 2. BOHÁČ, V.: Liturgika I. Spolok b. P.P.Gojdiča : Prešov, 1997. ISBN 80-967341-5-6 ;
Narodil sa v dedinke Sisan pri sýrskych hraniciach. V mladosti pásaval stáda. Keď mal trinásť rokov, počul v chráme text evanjelia: "Blažení plačúci, lebo oni budú potešení" (Mt 5.4). Tieto slová sa chlapca veľmi dotkli, ale mysliac si, že im nerozumie, poprosil starca, ktorý stál vedľa neho, aby mu ich vysvetlil. Ke starec chclapca poučil, Simeon sa už nevrátil domov, ale odišiel na opustené miesto. Tam mal počas modlitby videnie, v ktorom kopal základy pre akúsi budovu. Tu počul slová: "Kop hlbšie." poslúchol. Keď si už myslel, že je dosť hlboko, počul tie isté slová, to sa zopakovalo ešte raz. Nakoniec počul: "Prestaň! Ak chceš teraz stavať dom, stavaj! Pracuj však usilovne, pretože bez námahy v ničom neuspeješ!" Z tohoto videnia chlapec usúdil, že vytrvalá práca je potrebná k spáse.
Simeon odišiel do ďalekého monastiera, v ktorom bol igumenom sv. Timotej. Jeho pokora mu však nedovoľovala vstúpiť dnu. Padol na zem a pred monastierom ležal 7 dní o hlade a smäde. Mnísi však upozornili igumena na podivného chlapca. Ten ho prijal do monastiera. Simeon veľmi prísne dodržiaval poriadok, bol poslušný. Čoskoro svojim umŕtvovaním prekonal všetkých mníchov. Igumen mu prikázal, aby sa neodchyľoval od pravidiel, ale žil tak, ako ostatní bratia. Simeon sľúbil, ale vymyslel si nové trápenie. Okolo trupu si omotal povraz z palmového lístia tak, že sa mu zarezával do tela.
Pri každom pohybe mu z tela tiekla krv. Čoskoro sa mu v hnisajúcich ranách objavili červy. Napriek tomu vykonával všetky práce. Mnísi sa však začali čoskoro na Simeona sťažovať, že zapácha a nedá sa pri ňom vydržať. Okrem toho z neho padajú červy. Keď to Timotej počul, dal si zavolať Simeona a zobliecť ho zo šiat. Všetci videli povraz, ktorý sa mu zarezával hlboko do tela. Igumen prikázal dať povraz dole. S povrazom sa vytrhávali kusy hnijúceho mäsa. Timotej mu začal skutok vyčítať, ale mladík odpovedal: "Otče, prorok napísal: "V neprávosti som sa počal a hriešneho ma porodila moja mať." (Ž50.7) Igumen prikázal, aby sa začal liečiť. Keď sa Simeon uzdravil, bratia spozorovali, že opäť začína trýzniť svoje telo. Keďže sa Timotej bál, aby mladíka nenasledovali ostatní mnísi, a ta sa stal príčinou ich smrti, vyhnal ho z monastiera. Simeon poslúchol. Po dlhom chodení púšťou našiel vyschnutú cisternu, ktorá bola doteraz len domovom hmyzu a hadov. Tu zotrvával v modlitbe deň noc. V tom čase mal Timotej videnie, ktoré poukazovalo na Simeonovu svätosť. Preto ho dal hľadať. A keď ho našli, priviedli ho späť do monastiera. Simeonovi sa však začalo cnieť za samotou, a tak odišiel potajomky z monastiera a usídlill sa v jaskyni neďaleko Talanissy, kde žil tri roky.
Raz Simeona navštívil miestny biskup Vass. Simeon ho prosil, aby ho počas 40-denného pôstu dal zamurovať v jaskyni, aby nemohol prijímať žiadnu potravu. Biskup však taký prísny pôst nepovolil. Mních teda sľúbil, že si zoberie džbán vody a chlieb. Biskup na to pristal. Po 40-dňoch vchod do jaskyne vybúrali a videli, že chleba a vody sa nikto ani nedotkol. Simeon v modlitbách ležal na zemi. Biskup mu podal telo a krv Ježiša Krista a Simeon vstal velebiac Boha. Od tej doby sa každoročne počas Veľkého pôstu postil týmto spôsobom.
Zatiaľ sa povesť o veľkom askétovi šírila po celom svete. Simeon kvôli obťažovaniu návštevníkmi si postavil na vrchole kopca novú pustovňu, ktorá nemala strechu, aby videl na nebo. Aby jeho pokánie bolo účinnejšie, dal sa k pustovni uviazať reťazou, dlhou asi 10 metrov. Vtedy ho navštívil antiochijský patriarcha Melet (12.2), ten ho však nepochválil. Povedal mu, že je lepšie vládnuť nad samým sebou silou vôle, ako vládnuť pomocou reťaze. Simeon ihneď patriarchu poslúchol a dal reťaz odstrániť. Pretože nával ľudí neustával, Simeon si dal postaviť stĺp s nepohodlnou chyžkou na jeho vrchole, ktorá bola široká 1 meter. Stĺp bol najskôr vysoký 3 metre, neskôr 10 metrov. Čoskoro vybudoval okolo neho dve kamenné ohrady. Simeon zotrvával na stĺpe neustále sa modliac, pričom svoje telo vystavoval mrazu, vetru, ďažďu, slnku a snehovým búrkam. Jedol len raz týždenne. Bola to šošovica varená vo vode. Niekedy zaspal, ale len v nepríjemnej polohe. Často prijímal Eucharistiu, ktorú mu prinášali kňazi.
K stĺpu prichádzali tisíce ľudí zo všetkých národov a žiadali si požehnanie. I pohania, keď videli neobvyklého askétu, utvrdzovali sa v kresťanskej pravde a dávali sa krstiť. Simeon každý deň zo stĺpa kázal, pri čom kajúcnici ronili slzy. Na stĺpe bol od Antiochie odvrátený mor, cisárovi Teodózovi bolo vyprosené víťazstvo nad Peržanmi. Nestorov blud bol pošliapaný do prachu. Tu sa diali úžasné zázraky a veľký počet hriešnikov sa dal na pokánie.
Keď sa o Simeonovi dopočuli egyptskí mnísi, zhrozili sa a chceli zistiť, či jeho skutky pochádzajú od Boha, alebo z pýchy. Vyslali teda k nemu dvoch mníchov, ktorí ho mali vyskúšať. Keď prišli k stĺpu, rozkázali Simeonovi, aby zostúpil dole a žil životom dávnych pustovníkov. Svätý ihneď poslúchol a išiel dole. No mnísi ho zastavili a priznali sa, že prišli skúšať jeho poslušnosť.
Ani odveký nepriateľ nenechal Simeona na pokoji. Raz sa mu zjavil v podobe anjela svetla na ohnivom voze a vyzval ho, aby nastúpil rovnako ako Eliáš. Simeon nespozoroval nepriateľský útok a už dvíhal nohu, aby nastúpil. Súčasne však urobil znamenie kríža. V tej chvíli prízrak zmizol. Simeon sa zdesil. Za pokánie si uložil stáť celý rok na tej nohe, ktorou sa prehrešil. Okrem toho sa mu na nohe otvorila rana, v ktorej sa hemžilo množstvo červov. Tieto červy často padali zo stĺpa.
Raz prišlo k svätcovi saracénske knieža Vasilisk. Uvidel jedného červa, ktorý spadol zo stĺpa. Chcel si ho zobrať na pamiatku. Tu svätý na neho zakričal, že čo to robí. Keď knieža otvoril dlaň, už v nej nebol červ, ale drahocenná perla.
Raz sa v Sýrii objavil lúpežník, ktorý sa volal Jonatán. Zabila okradol množstvo ľudí. Nik ho nemohol chytiť, preto z Antiochie poslali množstvo vojakov, aby ho zajali. Keď Jonatán videl, že je s ním zle, pribehol k Simeonovmu stĺpu a začal pod ním horko plakať. Keď prišli vojaci, žiadali Simeona, aby im vydal zločinca. Ten však odmietol. Preto sa vojaci vrátili späť do Antiochie. Jonatán zostal pod stĺpom 7 dní, horko plakal a vyznával svoje hriechy. Potom sa opýtal svätého: "Otče dovolíš mi odísť?" On odvetil: "Aby si sa opäť vrátil ku svojim zločinom?" "Nie otče, ale prišiel môj čas." Ako sa tak rozprávali, Jonatán zomrel. Vojaci sa vrátili a znovu žiadali, aby im vydal lúpežníka. Ten im ukázal len jeho mŕtvolu.
Svätca potajomky navštevoval aj sám cisár Teodózius mladší a riadil sa jeho radami. Keď po Teodóziovaj smrti jeho manželka Eudoxia upadla do monofyzitizmu, Simeon ju presviedčal svojimi listami. Po 4 mesiacoch ju opäť priviedol k jednote s Cirkvou.
Simeon zomrel na stĺpe v tichosti okolo roku 459 vo veku 69 rokov. Jeho telesné pozostatky boli uložené v Antiochii. Neskôr časť z nich preniesli aj do Konštantinopolu.
Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3.