Ap. 142. začalo | 1 Kor 9, 13-18 | chevron_right |
Matúš 65. začalo | Mt 16, 1-6 | chevron_right |
Tento svätec, pôvodným menom Neanias, sa narodil okolo roka 265 v Jeruzaleme. Jeho otec Christoforos, popredný rímsky občan, bol kresťanom, ale čoskoro po narodení svojho syna zomrel. Keďže Neaniova matka Teodózia bola presvedčená pohanka, vychovala aj svojho syna ako typického pohana. Treba však oceniť, že mu zabezpečila vynikajúce vzdelanie, vďaka ktorému bol v roku 284 predstavený samému cisárovi Diokleciánovi (284 – 305) a postupne získal na jeho panovníckom dvore vysoké postavenie. V roku 303, keď vypuklo otvorené prenasledovanie kresťanov, bol Neanias vyslaný do egyptského mesta Alexandrie (dnešná Káhira), aby tam neľútostne nivočil Cirkev. Avšak neďaleko sýrskeho mesta Apameie sa strhla hrozná búrka, nastalo zemetrasenie a - podobne ako kedysi Šaulovi na ceste do Damasku (Sk 9, 1 – 19) - zjavil sa Neaniovi sám Ježiš Kristus. „Aj ty ideš proti mne?“ spýtal sa ho. Na otázku: „Kto si, Pane?“, dostal Neanias odpoveď: „Ja, čo sa rozprávam s tebou, som Ježiš Kristus, Boh a Boží Syn, ktorý sa dal za teba i za všetkých ukrižovať, aby zachránil svet.“ Vtedy sa zjavil vo vzduchu žiariaci kríž, dvíhal sa smerom k vrchu a Neanias počul slová: „Týmto znamením pokoruj svojich nepriateľov a môj pokoj bude s tebou.“ Neanias pocítil vo svojom srdci nesmiernu radosť, poslúchol Božie volanie a stal sa horlivým Kristovým nasledovníkom. Po týchto udalostiach prišiel spolu so svojím vojskom pred brány Jeruzalema, ktorý v tom čase znepokojovali Agaréni. Keď sa pomodlil, dúfajúc v silu svätého kríža udrel do mestskej brány. Tá sa ihneď rozpadla, oslobodil mesto a všetci obyvatelia ho vítali ako záchrancu. Keď však vošiel do domu svojej matky, žiadala ho, aby priniesol obetu bohom. Jednoznačne to odmietol, ba roztĺkol všetky strieborné i zlaté modly v dome na črepiny a tie rozdal chudobným. Vtedy sa splnilo Spasiteľovo slovo, že „vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10, 36), lebo Teodózia zašla za cisárom a zažalovala svojho syna, že si nectí domácich bohov. Na základe matkinej žaloby predvolali Neania pred judejského prokurátora Justa a slávnostne mu odovzdali Diokleciánov list. Keď tento list, plný rúhaní, prečítal, mlčky ho pred očami všetkých roztrhal. Uvedený skutok sa považoval za zločin, a tak ho obvinili z urážky majestátu, odovzdali strážam a previezli v okovách do palestínskej Cézarey, kde bol kedysi, v rokoch 58 – 60, väznený aj svätý apoštol Pavol (Sk 23,22 – 26,32). Tam Neaniovi trhali telo železnými hákmi, až mu padali celé kusy mäsa na zem. Vtedy mnohí pohania, hoci mali tvrdú povahu, začali nad ním plakať, a Neanias im povedal: „Neplačte nado mnou, ale plačte sami nad sebou (Lk 23, 28) a nad skazou svojich duší, lebo ak sa neobrátite k svätej Kristovej viere, všetci zahyniete v pekelných mukách.“ Večer ho uvrhli do vlhkej cely, avšak v noci ju ožiarilo svetlo, prišiel do nej sám Ježiš Kristus so svojimi svätými anjelmi a Neania pokrstil. Zároveň mu udelil nové meno Prokop (čo v preklade znamená zrelý), uzdravil mu rany a dušu mu naplnil nádejou na večnú blaženosť v nebi. Keď Justus na druhý deň uvidel, že Prokop je celkom zdravý, pripísal to čarom a prikázal ho odviesť do pohanskej svätyne, aby priniesol obetu bohom. Len čo tam Prokop vošiel, modly samé od seba spadli na zem a rozbili sa. Vtedy ho znova vrhli do cely a dali ho strážiť dvom oddielom vojska na čele s veliteľmi Antiochom a Nikostratom. V noci všetci títo vojaci padli Prokopovi k nohám a prijali od neho svätý krst. Keď sa to dopočul Justus, prikázal ich sťať mečom pred Prokopovými očami, čo oni ochotne prijali. Pod vplyvom Prokopovho svedectva dobrovoľne prišlo pred súd dvanásť vznešených žien toho mesta, ktoré otvorene vyznali svoju vieru. Za to ich bili železnými palicami, rebrá im pálili ohňom a odrezali im prsia. Uprostred týchto múk zrazu zaznel hlas: „Veľký je Boh kresťanov a odteraz som aj ja jeho služobníčkou.“ Bol to hlas Prokopovej matky Teodózie, ktorej Boh vďaka modlitbám jej syna udelil milosť spoznať pravdu. Justus ju veľmi naliehavo presviedčal, aby si nespôsobovala záhubu. Keď však nič nepomáhalo, dal ju vsadiť do väzenia, kde prijala krst a spolu so synom sa pripravovala na ďalší zápas. Na druhý deň ju spolu so spomínanými dvanástimi ženami podrobili nemilosrdnému mučeniu. Bili ich po tvári, trhali ich železnými tyčami a napokon ich zviazali reťazou a za mestom sťali. Po ich smrti pokračoval Justus v mučení Prokopa. Železnými hákmi mu dal znetvoriť tvár a bičovať ho, v dôsledku čoho takmer úplne vykrvácal, no neprestajne a trpezlivo sa modlil. Tej noci Justus zomrel a k Prokopovi prichádzali mnohí pohania, aby ich uzdravoval z chorôb a poučil o svätej viere. V tom čase sa Prokop veľa postil a modlil, aby sa pripravil na stretnutie so svojím Spasiteľom. Keď prišiel do Cézarey nový prokurátor Flavián, opäť sa usiloval presvedčiť Prokopa, aby priniesol obetu bohom. Keď nebol úspešný, podrobil ho takým ťažkým mukám, až sa jeho telo podobalo jednej veľkej rane. Napokon ho dal 8. júla 305 sťať. Keďže svätý veľkomučeník Prokop mimoriadne intenzívne svedčil o Kristovi, k čomu sú povolaní aj manželia, menovite sa niekoľko razy spomína v sobášnej bohoslužbe.