V piatok na šiestej hodinke:
Čítanie z Knihy proroka Izaiáša (13,2 – 13)
Toto hovorí Pán: Na holom vrchu zdvihnite zástavu, volajte im hlasno, kývajte rukou, nech vojdú do brán kniežat! Ja som dal rozkaz svojim zasvätencom, zavolal som (pre svoj hnev) svojich hrdinov, tých, čo hrdo jasajú pre moju slávu. Čuj! Hluk na vrchoch, ako množstva ľudí. Čuj! Lomoz kráľovstiev zhromaždených národov. To Pán vojsk prehliada bojovné vojsko. Idú z ďalekej krajiny, od končín nebies: Pán a nástroje jeho hnevu, aby zničili celú zem. Kvíľte, lebo blízko je deň Pána, príde ako pohroma od Všemohúceho. Preto sklesnú všetky ruky a každé ľudské srdce ochabne. I podesia sa, kŕče a bôle dostanú, budú sa zvíjať ako rodička, s hrôzou budú hľadieť jeden na druhého: tvár im bude horieť plameňom. Hľa, ide deň Pána ukrutný, rozhnevaný a rozpálený, aby urobil zo zeme púšť a jej hriešnikov z nej vyhubil! Veď hviezdy nebies a ich súhvezdia nezaskvejú sa svojím leskom, slnko sa zatmie, len čo vyjde, a mesiac sa nerozžiari svetlom. Strescem zločin na svete a na zločincoch ich vinu a spravím koniec nadutosti pyšných a hrdosť násilníkov pokorím. Mužov spravím vzácnejšími než zlato a ľudí nad zlato ofírske. Preto otrasiem nebesami a zem sa vyšinie zo svojho miesta pre rozhorčenosť Pána zástupov v ten deň, keď vzplanie jeho hnev.
V piatok na liturgii vopredposvätených darov:
Čítanie z knihy Genezis (8,4 – 21)
A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. A keď uplynulo štyridsať dní Noe otvoril okno korába, ktoré bol urobil, a vypustil krkavca. On odlietal a vracal sa, kým nevyschli vody na zemi. Po ňom vypustil holubicu, aby zvedel, či sa už vody stiahli zo zeme. Ale keď holubica nenašla miesto, kde by spočinula jej noha, vrátila sa späť k nemu do korába, lebo vody boli ešte na povrchu celej zeme. On vystrel ruku, chytil ju a vzal ju k sebe do korába. Potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli. Čakal však ešte ďalších sedem dní a zasa vypustil holubicu, ale tá sa už k nemu nevrátila. V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl, a zemský povrch bol suchý. V druhom mesiaci, na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá. Vtedy povedal Boh Noemovi: Vyjdi z korába ty aj tvoja žena, tvoji synovia a ženy tvojich synov s tebou! A vyveď všetky druhy živočíchov, ktoré sú s tebou: vtáctvo, dobytok a všetky plazy, čo sa plazia po zemi, aby sa hemžili na zemi a aby sa množili a napĺňali zem.“ Vyšiel teda Noe a jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov s ním; všetka zver, všetky plazy a všetko vtáctvo, všetko, čo sa pohybuje na zemi, vyšlo podľa svojich druhov z korába. Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári. I zavoňal Pán príjemnú vôňu.
Čítanie z Knihy prísloví (10,31 – 11,12)
Ústa spravodlivého rodia múdrosť, lež jazyk úlisný odrežú. Ústa spravodlivého vedia, čo je milé, kým ústa bezbožných prevrátenosti. Falošná váha oškliví sa Pánovi, páči sa mu spravodlivé závažie. Príde pýcha, príde aj hanba, múdrosť sa však (zdržiava) u skromných. Statočných (ľudí) vedie (bezpečne) ich neporušenosť, vierolomníkov však zničí ich zvrátenosť. V deň hnevu nepomôže bohatstvo, spravodlivosť však zachraňuje pred smrťou. Bezúhonnému rovná cestu jeho spravodlivé konanie, bezbožník však padne pre svoju vlastnú bezbožnosť. Statočných (ľudí) vyslobodzujú ich spravodlivé počiny, vierolomníci sa však lapia vo svojich náruživostiach. Keď zomrie bezbožný človek, zomiera aj nádej, očakávanie bohatstva vyjde navnivoč. Spravodlivý sa vyslobodí z úzkosti a na jeho miesto nastúpi bezbožný. Pokrytec ničí ústami svojho blížneho, spravodlivých však vyslobodí poznanie. Zo šťastia spravodlivých sa mesto napĺňa jasotom a zo zániku bezbožných sa ozýva plesaním. Mesto sa dvíha požehnaním (ľudí) statočných, ústami nestatočných sa však nivočí. Svojím blížnym pohŕda ten, kto rozum potratil, rozumný človek však mlčí.