Svätí mučeníci kňaz Pamfil, Porfyrios a ich spoločníci
Ide o dvanástich mužov, ktorí zomreli v roku 309 za vlády cisára Diokleciána (284 – 305) v Cézarei Palestínskej.
Pamfil pochádzal z mesta Berytus (dnešný Bejrút v Libanone), bol však kňazom v Cézarei Palestínskej. Mal klasické vzdelanie a viedol hlboký duchovný život. Veľa sa venoval porovnávaniu jednotlivých rukopisov Svätého písma a vďaka jeho úsiliu vznikla v meste rozsiahla knižnica. Požíval veľkú úctu svätého Hieronyma (asi 347 – 419, liturgická pamiatka 15. júna), slávneho znalca a prekladateľa biblických spisov.
Valent bol mužom pokročilého veku a diakonom v aelijskej (jeruzalemskej) miestnej cirkvi. Aj on mal dobré vzdelanie a obdivuhodnú znalosť Svätého písma.
Pavol pochádzal z Jamnie (dnešná Jebna) na pobreží Stredozemného mora. Vynikal silnou vierou a horlivou túžbou po cnostiach. Kvôli kresťanstvu už predtým pretrpel pálenie ohňom.
Uvedených troch mužov dal prefekt Urban zatknúť, podrobiť ťažkým mučeniam, a napokon vrhnúť do väznice.
V tom čase prechádzali cez mesto piati muži, vlastní bratia, ktorých pri bráne zastavili stráže. Keď na položené otázky odvetili, že sú kresťania a ich vlasťou je Horný Jeruzalem, boli zatknutí. Na druhý deň ich nový prefekt Firmilián dal predviesť a najstaršieho sa spýtal: „Kto si?“ On odvetil: „Ja i moji bratia sme kresťania.“ Keď chcel prefekt poznať ich mená, najstarší nazval seba Eliášom a svojich súrodencov Jeremiášom, Izaiášom, Samuelom a Danielom, aby skrze pohrdnutie pohanskými menami, ktoré im dali rodičia, naznačil, že sú služobníkmi Izraelovho Boha. Keďže Firmilián nepoznal také mená, pýtal sa bratov na ich pôvod. Eliáš si spomenul na slová apoštola Pavla, podľa ktorých je našou matkou Jeruzalem (Gal 4, 26) a odvetil, že je obyvateľom nebeského Jeruzalema. Prefekt nerozumel jeho alegorickej odpovedi, lebo od čias cisára Hadriána (117 – 138), keď bol Jeruzalem úplne zničený a nanovo postavený, volal sa Aelia Capitolina. Dal preto Eliáša mučiť, aby prezradil, kde sa Jeruzalem nachádza. Mladík odpovedal, že sa nachádza na východe, kde Slnko rozlieva po zemi svoje prvé lúče a je vlasťou výlučne kresťanov, nijaký pohan nemôže doň vstúpiť. Firmilián sa domnieval, že kresťania si niekde vybudovali mesto a chcú sa postaviť proti Rímu, preto dal Eliáša mučiť ešte krutejšie. Keď sa nič nedozvedel, dal ho sťať. Rovnako skončili aj jeho bratia.
Nato prefekt upriamil svoju pozornosť na Pamfila, Valenta a Pavla. Keďže uvedení muži strávili vo väznici vyše dvoch rokov, Firmilián sa rozhodol viac ich nemučiť, ale spýtať sa, či sú ochotní priniesť obety božstvám. Po vypočutí zápornej odpovede ich odsúdil na trest smrti.
Keď Pamfilov služobník, osemnásťročný mladík Porfyrios, počul rozsudok smrti vynesený nad jeho pánom, vystúpil spomedzi ľudu a zvolal: „Prosím, dajte mi telá svätých, aby sa mohli pochovať!“ Prefekt dal mladíka mučiť, on však vôbec nestonal, akoby nič necítil. Mučenia sa preto stupňovali, až bol napokon Porfyrios upálený.
Uprostred zhromaždeného ľudu stál Seleukos, ktorý pochádzal z maloázijskej Kapadócie. Kedysi bol vojakom, no kvôli kresťanskej viere bol z vojska vylúčený a venoval sa chorým, chudobným a sirotám. Po Porfyriovej smrti šiel na popravisko za Pamfilom, Valentom a Pavlom, ktorí ešte žili, aby im zvestoval Porfyriovu smrť. Bol zatknutý, odsúdený na smrť a sťatý.
V tom čase sa verejne prejavenou náklonnosťou voči mučeníkom priznal ku kresťanstvu aj Teodul, Firmiliánov služobník a starec, ktorý mal dokonca aj pravnúčatá. Zomrel na kríži.
Posledným mučeníkom je Julián, ktorý tiež pochádzal z maloázijskej Kapadócie, ale z pracovných dôvodov často navštevoval Cézareu Palestínsku. Keď pri meste zbadal telá mučeníkov vystavené na zjedenie psom a vtákom, vzdal im úctu a chcel ich pochovať. Vojaci, ktorí telá strážili, aby ich nijaký tajný kresťan nepochoval, zatkli ho a predviedli pred prefekta. Firmilián odsúdil Juliána na trest smrti upálením.
Telá uvedených dvanástich mučeníkov ležali štyri dni za mestom, ale zvieratá sa ich nechceli dotknúť. Keď to pohania videli, súhlasili s ich uložením do zeme.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
Roky života: 400 – 461 1
Vyhlásený: 5.10.1754 – Benedikt XIV
Sv. Lev Veľký sa narodil okolo roku 400 v toskánskej rodine v Ríme. O jeho mladosti nevieme nič. Za diakona bol vysvätený počas pontifikátu Celestína I. (422-432). Už ako diakon sa stal pápežským legátom v Galii. Počas trvania tohto úradu bol zvolený roku 440 za pápeža. Vo svete i Cirkvi vtedy vládol chaos kvôli početným herézam a nedorozumeniam medzi cirkevnou hierarchiou. Pápež sa všemožne usiloval kázňami a katechézami vychovávať tak duchovenstvo, ako aj pospolitý ľud. Snažil sa, aby najmä v Ríme žili ľudia príkladným životom. Vyvinul veľké úsilie aj pri opravách baziliky sv. Petra, dal vystavať nové chrámy. V roku 449 zvolal cisár Teodózius cirkevný snem do Efezu. Pápež tam tiež poslal svojich zástupcov. No koncil bol úplne v rukách cisára a bludára Eutycha, ktorého Teodózius zastával. Pápežským legátom sa nepodarilo nič urobiť pre prijatie pápežovho listu o pravej náuke o dvoch prirodzenostiach Ježiša Krista. Preto pápež odmietol uznať závery koncilu a nazval ho nie Efezský koncil, ale Efezské zbojníctvo a s týmto menom vstúpil do dejín. V roku 451 sa konal ďalší koncil v Chalcedóne, kam pápež znova poslal po svojich vyslancoch list o dvoch prirodzenostiach Ježiša Krista. Tam bol list prijatý so všeobecným nadšením a pokladá sa prvé vyhlásenie pápeža „ex cathedra“.
Podľa tradície pápež Lev Veľký roku 452 zabránil zničeniu mesta Ríma, keď sa vybral bez zbraní za vodcom Hunov Attilom, ktorý chcel zničiť Rím. Našiel ho pri brehoch rieky Pád pri Mantove. Presvedčil ho, aby ušetril Rím od zničenia. Na počudovanie všetkých Attila vtedy vyhovel pápežovi, nechal mesto na pokoji a odtiahol preč. O niekoľko rokov neskôr (r. 455) zase ohrozoval mesto Rím kmeň Vandalov. Pápež znova žiadal o mier. Nepodarilo sa mu však celkom uprosiť ich kráľa Gensericha. Dosiahol aspoň toľko, že pri štrnásťdennom drancovaní Ríma ušetria životy obyvateľov. Mesto však olúpili takmer o všetko.
Pápež Lev sa zapísal do dejín ako obranca pravej viery, ochranca slabých a trpiacich, ale aj ako posol mieru. Bol veľmi pokorným mužom. Zachovalo sa po ňom mnoho listov, spisov a kázní. Zomrel roku 461. Pochovaný je v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Ako prvý spomedzi pápežov dostal titul Veľký.