Ap. 61. začalo - radové | 1 Pt 4, 1-11 | chevron_right |
Ap. 151. začalo - Gregorovi | 1 Kor 12, 7-11 | chevron_right |
Marek 56. začalo - radové | Mk 12, 28-37 | chevron_right |
Ján 36. začalo - Gregorovi | Jn 10, 9-16 | chevron_right |
Narodil sa okolo roku 330 v kappadóckom meste Nazián. Jeho otec, pôvodom pohan, sa ešte pred Gregorovým narodením obrátil ku kresťanstvu, neskoršie sa stal v Naziáne biskupom. Za svoju náboženskú výchovu vďači Gregor predovšetkým svojej matke Nonne. Čoskoro sa rozhodol pre panenský stav. Študoval rétoriku. Najprv v Cézarei Kapadockej, kde sa zoznamil so sv. Bazilom (1.1), a potom v Cézarei palestínskej. Ďalej cestoval loďou do Alexandrie za ďalšími štúdiami. Neďaleko Cypru ich zastihla búrka. Gregor v smrteľnej úzkosti učinil sľub, že ak sa zachráni, zasvätí celý svoj život Bohu. Loď sa nepotopila, šťastne zakotvila v Alexandrii. Tam Gregor spoznal sv. Atanáza (2.5), učil sa u Tespesia. Z Alexandrie odišiel do Atén, kde začalo jeho skutočné priateľstvo s Bazilom. Spoločne bývali, spoločne jedli, spoločne sa učili. Za nejaký čas predstihli svojich učiteľov. Podľa slov sv. Gregora, poznali len dve cesty: jedná z nich viedla do chrámu a druhá do školy. Keď sv. Bazil odišiel do Egypta, zostal Gregor v Aténach, kde prijal miesto učiteľa. Tu ho zastihla správa o povýšení jeho otca na naziánsky biskupský stolec. Aby mu mohol pomáhať, vrátil sa Gregor roku 359 do Naziánu, kde ho otec pokrstil. Čo skoro v Gregorovi zavládla túžba po mníšskom živote. Odišiel k sv. Bazilovi do pontskej púšte. Jeho pobyt tam netrval dlho. Roku 361 ho otec zavolal, aby mu pomohol spravovať biskupstvo. Po návrate do Naziánu ho otec proti jeho vôli vysvätil na kňaza. Aktívny život ho však neuspokojoval, preto sa znovu utiahol do samoty. Keď sa dozvedel, že jeho otec z neznalosti podpísal poloariánsku teologickú formulu, čo vyvolalo pobúrenie zo strany mníchov. Vrátil sa, aby mu pomohol, aby verejne vyznal dogmatické ustanovenie nicejského koncilu. Gregor sa ďalších 10 rokov venoval pastierskej a kazateľskej činnosti. Nová etapa v Gregorovom živote nastala vtedy, keď sa sv. Bazil stal v roku 370 cézarejským arcibiskupom, a tým metropolitom celej Kappadócie. Ariánsky cisár Valens chcel obmedziť Bazilov vplyv. Preto rozdelil Kappádociu na dve metropoly. Bzail chcel oslabiť tento zásah, preto vytvoril niekoľko nových biskupstiev. Nalehal na Gregora, aby prevzal vedenie sasimského biskupstva. Kaď odmietol, Bazil prišiel do Naziánu roku 372 a Gregora proti jeho vôli vysvätil na biskupa. Ten neskôr odišiel da Sasimy. Bol sklamaný, pretože kraj bol nehostinný, bez lesov a vody, mesto bolo v horách, plné obchodníkov a cudzích ľudí. Rozhorčený Gregor napísal Bazilovi: "Z nášho priateľstva som sa naučil, ž e človek nemá dôverovať žiadnému priateľovi." Keď si tyánsky arcibiskup robil nároky na Sasimu, Gregor sa rád vzdal tohto miesta. Nevykonajúc v Sasime ani jedinú bohoslužbu vrátil sa k svojmu takmer 100 ročnému otcovi. Po smrti rodičov (roku 374) odišiel do monastiera sv. Tekly v isaurskej Leleucii, kde začal žiť v tichosti a rozjímaní, tak ako si to vždy predstavoval. Tam ho zastihla aj správa o smrti sv. Bazila. Po smrti cisára Valensa (r 378) prosili carihradskí pravoverní katolíci Gregora, aby prišiel do hlavného mesta a spravoval arcibiskupstvo. Ke prišiel do carihradu, našiel tu neutíšené pomery. Pravoverní boli v menšine, nemali ani vlastný chrám. Preto im zriadil kaplnku, ktorú nazval "Anastasis" (vzkriesenie). Tu predniesol svoje známe teologické prednášky o Najsvätejšej Trojici. Čoskoro začali chodiť ku Gregorovi heretici, pohania a židia. Zriekali sa svojich omylov. Biskup ich privádzal do Cirkvi. Čoskoro heretici začali strojiť proti Gregorovi úklady. Ohovárali ho, napadali jeho poslucháčov, snažili sa proti nemu pobúriť ľud, dokonca mu chceli siahnuť na život. Svätec však vytrval, nikdy neklesal na duchu. V r380 vstúpil do mesta cisár Teodóz a odovzdal katolíkom všetky vyznamnejšie chrámy, ktoré im boli odňaté pred 40 rokmi. Gregorovi neubližovali len nepriatelia viery, ale aj vlastní.Egyptskí biskupi, ktorí s nim boli v spoločenstve, vysvetili za carihradského biskupa akéhosi Maxima, človeka pochybných mravov. Neskoršie Maxima síce vyhnali, ale na určitú dobu našiel záštitu v Ríme, kde boli zle informovaní. Keď Gregor onemocnel chcel opustiť carihradskú katedru, ale ľud ho zadržal slovami: "Spoločne s tebou odíde aj Trojica." A tak zostal až do II. všeobecného koncilu v Carihrade (r381), kde mala byť riešená otázka nástupcu posledného carihradského biskupa. Na koncile bol Gregor potvrdený vo funkcii a po smrti biskupa Melécia (12.2) sa stal aj predsedom snemu. Gregor sa však rozišiel s väčšinou účastníkov v názore na tzv. "Antiochijský rozkol." Preto sa proti nemu obrátila dávna nenávisť. Mnohí ho začali obviňovať, že v boji s arianizmom nepovolal svetskú moc. Nakoniec bola vyzdvihnutá i otázka právoplatnosti Gregorovho biskupského pôsobenia v Carihrade, keďže sa úradne nezriekol Sasimského biskupstva. Pritom jeho nepriatelia zamlčovali, že ide o intrigy. Keď Gregor videl rozdvojenie, vystúpil na koncile a riekol: "Muži a bratia vo vedení svätého Kristovho stáda! Hanbite sa! Druhých máte učiť, aby zachovávali pokoj, a pritom sa hádate medzi sebou! Ako môžete iných utvrdzovať v jednote, ak nie ste jednotní medzi sebou? Ja vás však prosím pred jednopodstatnou Trojicou, aby ste sa uznierili, žili vo vzájomnej láske, aby ste jednotne mohli riešiť cirkevné otázky. Ak som vinný za vaše rozdelenie, nie som nijako dôstojnejší ako prokor Jonáš. Vyhoďte ma z lode, búrka tak prestane. A keď nenesiem vinu za túto búrku, i tak som ochotný trpieť ak to chcete. Len sa zmierte medzi sebou, a buďte jednej mysle. Zvrhnite ma zo stolca, vyžeňte z mesta, no len milujte pravdu a pokoj!" Po týchto slovách Gregor opustil koncil i Carihrad. Odišiel do Naziánu, kde viedol biskupstvo do r 383. V tom roku tam bol za biskupa ustanovený Eulálius. Gregor sa r 383 usadil na majetku v Ariante, ktorý zdedil po rodičoch. Tam konečne mal kľud. Jeho jedinou rozkošou bola záhradka, studnička a tmavý les. Tam napísal väčšinu svojich básni a listov. Svoj život ukončil r 389. S poctami bol pochovaný v Naziáne. Jeho pozostatky boli boli r 950 prenesené do Carihradu, odkiaľ sa ich časť dostala do Ríma, kde sú uložené v Bazilike sv. Petra. Zdroj: Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3