Nedeľa KRISTA KRÁĽA
Na otázky rímskeho vladára, Ježiš potvrdil, že je kráľom, avšak kráľom nie z tohto sveta (por. Jn 18,36) . Kristus je Kráľom v mojej viere !
Kristus Kráľ vo svetle KKC :
436 Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“.(690, 695) Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. (711-716) Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa.(783)
437 Anjel zvestoval pastierom Ježišovo narodenie(486, 525) ako narodenie Mesiáša prisľúbeného Izraelu: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). On je od začiatku ten, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10,36), ktorý sa počal ako „svätý“ (Lk 1,35) v Máriinom panenskom lone. Boh vyzval Jozefa, aby prijal „Máriu, svoju manželku“, ktorá bola v požehnanom stave, „lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), aby sa tak Ježiš, „nazývaný Kristus“ (Mt 1,16), narodil z Jozefovej manželky ako potomok z mesiášskeho Dávidovho rodu.
438 Ježišovo mesiášske posvätenie(727) ukazuje jeho božské poslanie. „To… znamená i samo jeho meno, lebo menom Kristus sa mieni ten, ktorý pomazal, aj ten, ktorý bol pomazaný, aj samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný: pomazal Otec, pomazaný bol Syn, [a to] v Duchu, ktorý je pomazanie.“ Jeho večné mesiášske posvätenie bolo zjavené v čase jeho pozemského života pri krste,(535) ktorý prijal od Jána, keď ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38), „aby sa… stal známym Izraelu“ (Jn 1,31) ako jeho Mesiáš. Jeho činy a slová ho umožnia poznať ako „Božieho Svätého“.
439 Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania,(528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu. Ježiš prijal titul Mesiáša,(547) na ktorý mal právo, ale nie bez výhrad, lebo niektorí jeho súčasníci chápali tento titul príliš ľudsky, v podstate politicky.
440 Ježiš prijal vyznanie viery(552) Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka. Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3,13), a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). (550) Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža. (445) Iba po jeho zmŕtvychvstaní môže Peter pred Božím ľudom vyhlásiť jeho mesiášsku kráľovskú hodnosť: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2,36).
441 Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti. Keď je prisľúbený kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“, neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom. Tí, čo tak označovali Ježiša za Mesiáša Izraela, možno ani nechceli povedaťviac.
560 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod kráľovstva,(550, 2816) ktoré kráľ Mesiáš uskutoční Veľkou nocou svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania. Slávením tohto vstupu na Kvetnú nedeľu liturgia Cirkvi otvára Veľký týždeň.(1169)
635 Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, „Pôvodca života“, svojou „smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18) a „na meno Ježiš“ sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2,10).
„Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov… Ide hľadať [Adama, nášho] prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu… Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom… Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli.“
695 Pomazanie. Symbolika pomazania olejom(1293) naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania, ktoré sa vo Východných cirkvách volá jednoducho „krizmácia“ (t. j. pomazanie krizmou). Ale aby sa pochopil celý jeho význam, treba sa vrátiť k prvému pomazaniu,(436) ktoré vykonal Duch Svätý: k pomazaniu Ježiša. Kristus alebo „Mesiáš“ (z hebrejského Mašíach) znamená „pomazaný“ Božím Duchom. V Starej zmluve boli viacerí Pánovi „pomazaní“, osobitne kráľ Dávid. Ale Ježiš je Boží pomazaný jedinečným spôsobom: ľudská prirodzenosť, ktorú Syn berie na seba, je úplne „pomazaná Duchom Svätým“. Ježiša ustanovil Duch Svätý za „Krista“. Panna Mária ho počne z Ducha Svätého, ktorý ho prostredníctvom anjela zvestuje ako Krista pri jeho narodení a Simeona pobáda, aby šiel do chrámu vidieť Pánovho Mesiáša. (1504) Duch Svätý napĺňa Krista a jeho sila vychádza z Krista, keď uzdravuje a lieči. A napokon Duch Svätý kriesi Ježiša z mŕtvych. A tak Ježiš, plne ustanovený za „Krista“ („Mesiáša“) vo svojej ľudskej prirodzenosti, ktorá zvíťazila nad smrťou, hojne vylieva Ducha Svätého, až kým „svätí“, vo svojom spojení s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna, nevytvoria toho „dokonalého Muža…“, ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“: (794) „úplného Krista“ (totum Christum), podľa vyjadrenia svätého Augustína.
786 Boží ľud má napokon účasť i na Kristovom kráľovskom úrade. Kristus vykonáva svojukráľovskú moc tak, že svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním priťahuje k sebe všetkých ľudí. Kristus, kráľ a Pán vesmíru, sa stal služobníkom všetkých, lebo „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako ,výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Pre kresťana jemu „slúžiť znamená kraľovať“; (2449) Cirkev „spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa“ najmä „v chudobných a trpiacich“. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“(2443) tak, že žije podľa tohto povolania slúžiť s Kristom.
„Všetkých, čo sa znovu zrodili v Kristovi, znak kríža robí kráľmi a pomazanie Svätého Ducha ich svätí za kňazov, aby všetci duchovní a správne rozmýšľajúci kresťania spoznali, že – odhliadnuc od tohto osobitného poslania našej služby – majú účasť na kráľovskom rode a kňazskom úrade. Veď čo je také kráľovské, ako keď duch podriadený Bohu vládne nad svojím telom? A čo je také kňazské, ako zasvätiť Pánovi čisté svedomie a na oltári srdca mu prinášať nepoškvrnené obety nábožnosti?“
1900 Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým,(2238) aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou.
V jednom spise pápeža svätého Klementa Rímskeho sa nachádza najstaršia modlitba Cirkvi za politickú verejnú moc: (2240)
„Udeľ [im], Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu, aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty, Pane, nebeský kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti, a tak našli u teba priazeň.“
2579 Dávid je v plnom zmysle slova kráľom(709) „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. Jeho modlitba, modlitba Božieho pomazaného,(436) je vernou oddanosťou Božiemu prisľúbeniu, láskyplnou a radostnou dôverou v toho, ktorý jediný je kráľ a Pán. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby. Modlitba Ježiša Krista, pravého Mesiáša a Dávidovho syna, zjaví a naplní zmysel tejto modlitby.
2580 Jeruzalemský chrám, dom modlitby,(583) ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus). kráľ pritom dvíha ruky k nebu a prosí Pána za seba, za všetok ľud, za budúce pokolenia, za odpustenie ich hriechov a za ich každodenné potreby, aby všetky národy vedeli, že Pán je jediný Boh a že srdce jeho ľudu celkom patrí jemu.
spracoval podľa KKC o. Vlastimil
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský mních Gregor sa narodil okolo roku 780, alebo 790 v meste Eirenopolis v izaurijskom Dekapolise. Gregor utiekol pred zásnubami a ukryl sa v horách. Tam sa v jednom z kláštorov stal mníchom. Kláštor však za krátko musel opustiť, pretože vyzýval obrazoborecky naladených mníchov k zodpovednosti. Ďalších 14 rokov žil v inom kláštore, až kým sa z neho napokon stal pustovník. Na základe inšpirácie sa vydal na cesty. Cez Efezus do Konštantínopolu. Pokračoval do Solúna a prišiel až do Talianska. Navštívil Neapol a Rím. Prepodobný otec Gregor Dekapolita zomrel v Konštantínopole v roku 842 alebo 843. Jeho životopisec Ignác Diakon podáva správu o veľkom počte Gregorových zázračných skutkov. V poslednej fáze obrazoboreckého sporu hral Gregor významnú rolu. Svojho žiaka Jozefa Hymnografa poslal do Ríma, aby u pápeža Gregora IV. hľadal ochrancu proti obrazoborcom. Zachoval sa spis s menom Gregora Dekapolitu, v ktorom opisuje obrátenie jedného saracéna. O úcte aj na západe svedčí Rímske maryrológium.