Ap. 110. začalo - radové | Rim 12, 6-14 | chevron_right |
Ap. 334. začalo - sv. otcov | Hebr 13, 7-16 | chevron_right |
Ap. 73b. začalo - hieromučeníkovi | Jn 1. 4, 11-16 | chevron_right |
Matúš 29. začalo - radové | Mt 9, 1-8 | chevron_right |
Ján 56. začalo - sv. otcov | Jn 17, 1-13 | chevron_right |
Lukáš 67. začalo - hieromučeníkovi | Lk 12, 32-40 | chevron_right |
Svätá veľkomučenica Marína sa narodila v Malej Ázii, v meste Antiochia v rodine pohanského kňaza. Od útleho dieťaťa neprijímala matkino mlieko, preto ju otec dal na starosť dojke, ktorá vychovávala Marínu v pravoslávnej viere. Dozvediac sa o tom, že jeho dcéra sa stala kresťankou, otec ju odvrhol od seba a prestal sa o ňu starať. V čase prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Diokleciánom (284-305 n.l.) svätá Marína vo veku 15 rokov bola zajatá a uvrhnutá do väzenia. S tvrdou nádejou na Božiu milosť a Jeho pomoc sa pripravovala mladá väzenkyňa k približujúcemu sa podvihu. Správca Olimvrios, ktorému sa veľmi zapáčila mladá dievčina, sa snažil nahovoriť svätú, aby sa zriekla Christovej viery a stala sa jeho manželkou. Avšak svätá neochvejne zavrhla ľstivé návrhy. Vtedy nahnevaný správca dal svätú Marínu mučiť. Zúrivo zbitú svätú Marínu pribili klincami na dosku a trojzubcami jej trhali telo. Samotný správca nevydržal hľadieť na to zverstvo a zakryl si tvár rukami. No svätá sa držala statočne. Uvrhnutá na noc do väznice, stala sa dôstojnou pre Nebeskú návštevu a tak bola vyliečená z rán. Priviažúc ju ku stromu, mučenicu pálili ohňom. Ledva živá, svätá sa takto modlila: „Hospodine, Ty si ma spravil dôstojnou pre Tvoje Meno prejsť ohňom, sprav ma dôstojnou prejsť aj cez vodu svätého Krstu“. Počujúc slovo „voda“, správca nariadil utopiť svätú vo veľkej kadi na vodu. Mučenica prosila Hospodina, aby sa tento trest stal pre ňu svätým Krstom. Keď ju ponárali do vody, zrazu sa objavilo svetlo a snehovo-biela holubica sa spustila z neba, nesúc v zobáčiku zlatý veniec. Okovy, ktorými bola spútaná svätá Marína, sa samé rozviazali. Mučenica stála v kúpeli Krstu sláviac Svätú Trojicu – Otca, Syna a Svätého Ducha. Svätá Marína vyšla z kúpeľa skutočne zdravá, bez jedinej známky po popálení. Zázrakom udivený národ začal oslavovať Pravdivého Boha, a mnohí uverili. Toto doviedlo správcu do nepríčetnosti, prikázal zničiť všetkých, ktorí vyznajú Meno Christovo. Vtedy zahynulo 15.000 kresťanov a nakoniec aj samotná svätá Marína bola sťatá. Utrpenia veľkomučenice opísal očitý svedok udalostí menom Teotim. Do času obsadenia Konštantinopola križiakmi v roku 1204 sväté ostatky veľkomučenice Maríny sa nachádzali v monastieri Panteponta. Podľa iných svedectiev, nachádzali sa v Antiochii do roku 908 a odtiaľ boli prenesené do Talianska. Jej čestná ruka bola prenesená na Svätú Horu Athos do Vatopedského monastiera.
"Žiale a zápasy tohto slzavého údolia nás veriacich nezlomia, neodtrhnú od Jeho Cirkvi. Práve naopak! Ešte viac nás spoja s Ním, Vzkrieseným , lebo vieme, a veríme a sme presvedčení, že do nebeského kráľovstva sa vchádza skrze mnohé utrpenia a že po Veľkom piatku prichádza svetlé vzkriesenie!" -tieto odvážne slová adresoval episkop Pavel svojim veriacim na Veľkú noc 1949, len niekoľko týždňov predtým, ako sa na neho a jeho stádo surovo vrhli komunistickí tyrani. Ponuka bola lákavá: "Keď sa oddelíte od pápeža a prestúpite k ortodoxnej-pravoslávnej cirkvi, môžete sa so všetkými postami stať ihneď patriarchom..." , pochopiteľne kontrolovaným a manipulovaným komunistami. "Na druhej strane Vám hrozí dlhoročné utrpenie a väzenia..." No a tak ako mnoho ďalších i on sám si bez váhania zvolil cestu tŕnistú, naozajstnú krížovú cestu, ale o to viac milšiu Bohu. 1O rokov väzenia a mučenia bolo vysokým výkupným, ktoré odvážny, mierumilovný vladyka Pavel zaplatil ako pravý mučeník jednoty. Blahoslavený Pavel Peter Gojdič,ČSVV bol šiestym prešovským episkopom. Narodil sa na východnom Slovensku, južne od Prešova, v rusínskej dedinke uprostred Karpát v Ruských Pekľanoch 17.júla 1888 v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Pri krste dostal symbolické meno Peter, ktoré už tu bolo predpoveďou, že z tohto slabého chlapčeka bude raz pevná skala gréckokatolíckej cirkvi, biskup a mučeník. Teologické štúdiá začal v Prešove a ukončil v Budapešti. V roku 1911 prijal kňazské svätenie. Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr každé ráno potvrdzoval slovami: "Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!" Pôsobil ako kaplán, prefekt eparchialného internátu, katechéta, prokolista, archivár a od roku 1919 bol riaditeľom episkopskej kancelárie. V roku 1922 na Černečej hore pri Mukačeve vstupuje do rehole Otcov Baziliánov, kde prijíma rehoľne meno PAVEL. Za apoštolského administrátora prešovskej eparchie bol vymenovaný v roku 1926. Za biskupa harpašského v roku 1927 a konsekrovaný bol 25.marca v chráme sv. Klementa v Ríme na sviatok Zvestovania (Blahoviščiňa) Presvätej Bohorodičky. Tu vladyka Gojdič navštívil Baziliku sv. Petra v Ríme, kde sa pomodlil pri hrobe sv. apoštola a spolu s otcom episkopom Nyáradim bol prijatí na osobnej audiencií Sv. Otcom Piom XI. Pápež daroval novému otcovi episkopovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: "TENTO KRÍŽ JE IBA SLABÝM SYMBOLOM TÝCH VEĽKÝCH KRÍŽOV, KTORÉ NA TEBA ZOŠLE PÁN BOH , MOJ SYNU, V TVOJEJ BISKUPSKEJ SLUŽBE!" Budúcnosť dokázala, že už tieto slová boli prorocké. Pri svojej inštalácii za administrátora prešovskej diecézy, vo svojej kázni narysoval hlavné body svojho episkopského apoštolátu so slovami: "S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených!" Vladyka Gojdič sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Na prvom mieste sa snažil o obnovu ducha. Kde bol, všade kázal, napomínal, prosil, aby ľudia mali medzi sebou obetavú lásku, boli tesne spojení s Bohom a budovali svoje šťastie na Bohu a jeho 10 prikázaniach. Veľkú pozornosť venoval výchove mladých ľudí, v ktorej videl budúcnosť našej prekrásnej kultúrnej a náboženskej tradície. Veľmi mu záležalo a kládol dôraz na správne slávenie bohoslužieb v staroslovienskom jazyku a dodržiavaní cirkevných sviatkov. Staral sa o okrasu chrámu, cirkevný spev, aby všetci veriaci mohli sa živo zúčastňovať na bohoslužbách a marianských púťach. Bol veľkým ctiteľom Presvätej Bohorodičky (Presvjatoj Bohorodici) a ako mariánsky ctiteľ mal vo svojej episkopskej kaplnke obraz Klokočovskej Bohorodici, pred ktorým sa dennodenné modlil a porúčal seba i celú eparchiu pod jej ochranu. Aj keď bol jemnej povahy a všade rozširoval mier, pokoj a zhodu, no keď išlo o dobro cirkvi a krivdy menších národností v štáte, vždy sa nebojácne postavil proti nespravodlivosti. Zaujímal sa o život biednych, kde jeho láska dosiahla hrdinstvo v čase druhej sv. vojny. Z jeho aktivít spomenieme aspoň oblasť školstva, založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove. Podporoval učiteľskú akadémiu, seminár, internáty, sirotinec. Staral sa o vydávanie duchovnej literatúry ako aj vychádzaním časopisu Blahovistník, Da prijdet carstvije Tvoje a iných modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve Petra. Pevnosť charakteru preukázal vladyka Pavel Peter Gojdič,ČSVV, aj tým, že nepodľahol vplyvu väčšiny, ako to často býva u slabších, ale aj v cudzine zostal verným synom svojho národa. To, čo mu už od detstva vštepoval otec a mamka, toho si on vážil a "nikdy sa nehanbil prihlásiť k svojim, vtedy tak veľmi ponižovaným a vysmievaným, Rusínom." Iba ľudia veľkého ducha a silného charakteru vedia zostať sami sebou a odolávať náporu najzúrivejsích vetrov rôznych pokušení. Takým bol a takým aj ostal naš vladyka Gojdič, hoci za toto jeho presvedčenie ho čakali veľké útrapy. Často hovorieval: "Náš národ je biedny a opustený, ale je náš!" Biskup Pavel Peter Gojdič,ČSVV bol posledným eparchialným prešovským jepiskopom, ktorý aktívne zastával národnostnú menšinu Rusínov. Ako vysoký hierarcha verejne protestoval proti deportáciám Židov počas II. svetovej vojny. Už 25.januára 1939 vypracoval, iba dva dni po vzniku zvláštneho výboru pre vypracovanie Programu riešenia židovskej otázky, pastiersky list, v ktorom upozorňoval na strašné dôsledky diskriminačnej politiky a pripomínal ľuďom základné princípy viery, že všetcí ľudia sú pred Bohom rovní. Varoval pred šírením nacistickej ideológie, šovinizmu a rasizmu. Pokladal to za nebezpečné pre Slovensko, ak totiž "niekto krivdí druhému, škodí sam sebe". Aj to svedčí o sile osobnosti episkopa Pavla a o jeho veľkom dare rozlišovania. Po začatí transportov napísal v máji 1942 list adresovaný vyslancovi Svätej stolice na Slovensku, kde opisuje hrôzy transportov a navrhuje odstúpenie prezidenta J.Tisa. Okrem iného piše: "Barbarstvá páchané na tomto biednom ľude prevýšujú každú nehumánnosť". Ideológiu nacizmu nazval epidémiou. V liste hájil aj záujmy Katolíckej cirkvi, ktorej povesť bola značne ohrozená. Neskôr sa potvrdila jeho obava vyjadrená v liste, že vina z uplatňovania tzv. židovského kódexu môže padnúť na katolícky klérus a celu Katolícku cirkev. Jednoznančná bola aj jeho osobná pomoc konkrétnym židovským spoluobčanom. Spočívala v úschove cenností v rezidencii episkopa, aby tak zabránil ich zhabaniu. Kňazom vydal pokyn, aby Židom pomáhali udeľovaním krstu alebo vystavovaním falošných krstných listov, ale aj poskytovaním úkrytu na farách.Vybavoval prezidentské výnimky a ukrýval deti v inštitúciách jepiskopstva, akou bol aj dievčenský internát v kláštore sestier sv. Bazila Veľkého. V múzeu koncentračného tábora Osviečim ,je aj jeho fotografia s textom, že: blahoslavený jepiskop Gojdič požadoval vydanie deti z transportov za účelom ich výchovy v katolíckych kláštoroch. Bola to zámienka, aby ich mohol zachrániť pred istou smrťou. To všetko robil a bral na ťarchu svojich pliec z čistej lásky k blížnym. Neostával iba pri verejných protestoch, ale aj osobne v rámci svojich možností pomáhal a tým mnohých zachránil. Rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii episkopa Pavla,ČSVV, bol prerušený vojnovými udalosťami a nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ideológia nasmerovala svoj boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Episkop Pavel odmietol komunistickou stranou a štatnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na právoslavie, aj keď vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu. Postupne ho izolovali od duchovenstva, ale aj veriacich. Napriek veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s Rímom, všetky lákavé ponuky odmietol a vyhlásil: " Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená". Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný prístup k ľuďom sa mu dostalo zaslúženého uznania. Ľud ho nazýval : mužom zlatého srdca a otcom trpiacich. V roku 1950, po tzv. Prešovskom sobore, bol uväznený a vo vykonštruovaným procese odsúdený na doživotie, pokutu 200 tisíc korún a stratu občianskych práv. Po dlhej strastiplnej krížovej ceste ako mučeník za vieru a vernosť Sv. Otcovi a Cirkvi zomiera v deň svojich narodením 17.júla 1960 v leopoldovskej väznici. Až v roku 1968 sa podarilo jeho telesne pozostatky previesť do Prešova, vďaka o. Mariánovi Potášovi,ČSVV a aj keď pod prísnym dozorom ŠTB, dôstojne pochovať. No aj tu, museli rakvu episkopa Pavla na príkaz štátnych orgánov uložiť do krypty prešovskej katedraly, opäť do podzemia, aby si ho ľudia nemohli úctievať a modliť sa pri ňom. Dnes sú jeho pozostatky uložené v sarkofágu v Kaplnke sv. Kríža v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Opäť medzi svojim milujúcim národom vo veľkej úcte. Vladyka Pavel Gojdič, ČSVV bol až v roku 1990 súdné rehabilitovaný. Sv. Otec Ján Pavol II. ho v roku 2001 na námestí sv. Petra v Ríme slávnostne blahorečil a povýšil na oltár blahoslavených.