Polovica Päťdesiatnice
V stredu týždňa o porazenom oslavujeme sviatok polovice Päťdesiatnice na česť dvoch veľkých sviatkov - Paschy a Päťdesiatnice, lebo obidva zjednocuje a spája. Bolo to takto:
Keď Ježiš urobil nadprirodzený zázrak na porazenom, Židia sa preto išli zblázniť, lebo to urobil v sobotu a chceli ho zabiť. Ježiš odišiel do Galiley a ostal v tamojších vrchoch, nasýtil piatimi chlebami a dvoma rybami 5000 mužov okrem žien a detí. Potom nastal Sviatok stánkov (tiež veľký židovský sviatok), odišiel do Jeruzalema, ale tajne. V polovici tohto sviatku vošiel do chrámu a učil. Chrám je miestom prebývania jediného Boha, kde sídlia láska a pokoj, viera a čistota. Preto aj boží služobníci, ktorí slúžia Bohu majú byť pokojní a pokorní, nie zlodejskí, klamliví a milujúci peniaze, aby v ich dušiach prebýval Boh, aby potom ľudí učili podľa svojho príkladu a cesty. Dalo by sa povedať, že duša každého veriaceho je chrámom čistoty, v ktorom prebývam a chodím hovorí Boh. Všetci sa divili a hovorili: "Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil?!" Je to nový Adam, ktorý vyzerá ako prvý, plný všetkej múdrosti. Pretože je Bohom. Znova všetci reptali a boli pripravení ho zabiť. Kristus odhalil tento ich úmysel za to, že uzdravil v sobotu a povedal im: "Prečo ma chcete zabiť?!" Oni odpovedali: "Si posadnutý zlým duchom! Kto ťa chce zabiť?!" On sa znovu obrátil k starším a povedal: "Ak teda človek prijíma obriezku aj v sobotu, aby sa neporušil Mojžišov zákon, prečo sa hneváte na mňa, že som v sobotu uzdravil celého človeka?!" A ešte mnoho im o tom hovoril a ukazoval sa ako plniteľ zákona a rovný Otcovi. A znova v posledný deň veľkého sviatku, bol nimi kameňovaný, ale kamene sa ho nedotkli. Keď odtiaľ odišiel, našiel človeka slepého od narodenia a daroval mu zrak.
Je potrebné vedieť, že Židia mali tri veľké sviatky. Prvým bola Pascha, na ktorú sa konala v prvom mesiaci ako spomienka na prechod cez Červené more. Druhým bola Päťdesiatnica ako spomienka na pobyt na púšti po prechode cez Červené more, pretože päťdesiat dní prebývali na púšti, pokiaľ neprijali Mojžišov zákon a tiež na počesť čísla sedem, ktoré malo u nich veľkú úctu. Tretím bol tento sviatok, ako spomienka na stánok, ktorý na hore Sinaj videl Mojžiš v oblaku, vytvorený prvým rezbárom Beselielom. Slávili ho sedem dní a spomínali na zber plodov a odpočinok na púšti.
Keď bol tento sviatok, postavil sa Ježiš a zvolal veľkým hlasom: "Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije." Nakoľko svojím učením Ježiš sa ukázal ako Mesiáš, náš prostredník a zmieriteľ so svojím večným Otcom. Kvôli tomuto slávime nasledujúci sviatok a nazývame ho Polovicou Päťdesiatnice, ospevujeme Krista ako Mesiáša a predstavuje nám obidva veľké sviatky. Preto po tomto oslavujeme aj sviatok o Samaritánke, pretože aj tam sa mnohým Kristus zjavil ako Mesiáš a (hovoril) o vode a smäde a predkladá nám ho evanjelista Ján pred slepým a Samaritánkou.
Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom, okres Bardejov v rodine Vasiľa Hopku a Anny, rod. Petrenkovej. Pokrstený bol 24. apríla 1904 miestnym gréckokatolíckym kňazom Michalom Čisárikom.
Jeho rodičia boli chudobnými roľníkmi, okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vykonával aj prácu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk. Pre veľkú biedu matka odišla do USA za prácou a starosť o deti prevzala na seba rodina Petrenkových. Keď mal Vasiľ sedem rokov, vzal ho k sebe matkin brat Demeter Petrenko, ktorý po vysviacke sa stal kňazom v Oľšavici, na Spiši.
Za jeho finančnej pomoci získal základné vzdelanie v Bardejove a stredoškolské v Evanjelickom gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil s vyznamenaním v roku 1923. Prázdniny trávil u svojho strýca kňaza Demetra a tu začal získavať svoj vrúcny vzťah k svojej cirkvi, národu a obradu, ktorý ho sprevádzal celý život. Jeho želaním bolo stať sa kňazom. Po maturite pokračoval v štúdiu teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928. Jeho matka podporujúca jeho štúdia z USA mala túžbu, aby jej syn prišiel za ňou a stal sa kňazom pre exarchát v Pitsburgu. Ale Pán Boh mal s ním iné plány. Cestu do Ameriky mu znemožnili viaceré ochorenia a pobyt v nemocnici. Ako sa píše vo svojich spomienkach: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržiavala v rodnej zemi“.
Ako novokňaz bol poverený neľahkou úlohou systematizovať novú farnosť pre gréckokatolíkov v Prahe. Táto bola zriadená v roku 1933 a on bol menovaný jej prvým farárom. Vďaka jeho zanietenosti sa mu podarilo získať pre bohoslužby chrám sv. Klimenta. Počas pražského účinkovania sa venoval s veľkou láskou zvlášť chudobným ľuďom a študentom, pre ktorých založil v roku 1929 Spolok gréckokatolíckych študentov.
Chuť do práce mu istotne dodávala aj prítomnosť jeho matky, ktorá sa vrátila z Ameriky po dlhých 22 rokoch odlúčenia a stala sa jeho domácou. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. Napriek mnohej organizačnej a pastoračnej práci študoval teológiu ďalej na Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické pomery absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal doktorát teológie.
Jeho ďalšie účinkovanie bolo späté s Prešovom. Biskup Pavol Gojdič ho po návrate z Prahy ustanovil za špirituála kňazského seminára a bol poverený vyučovaním na gréckokatolíckych školách v Prešove. Následne v roku 1941 sa stáva tajomníkom biskupa Pavla Gojdiča a po istých komplikáciách bol menovaný za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove. Zároveň bol poverený v roku 1946 za redaktora časopisu Blahovistnik, ktorého náplňou malo byť, aby gréckokatolíckych veriacich poučoval a posilňoval vo viere, objasňoval im byzantský obrad a sám Vasiľ Hopko bol autorom mnohých článkov. Biskup Pavol Gojdič, OSBM uvedomujúc si jednak mnohosť povinností a úloh nakoľko bol v roku 1946 poverený jurisdikciou nad všetkými gréckokatolíkmi v celom Československu a zároveň predvídajúc aj negatívne politické zmeny v republike podal žiadosť Svätej Stolici v Ríme o pridelenie pomocného biskupa. Ním bol menovaný práve ThDr. Vasiľ Hopko a to 2. januára 1947 a to ako titulárny biskup midilenskej diecézy v provincii Numidskej.
Konsekrácia za biskupa sa uskutočnila 11. mája 1947 v Prešove. Hlavným svätiteľom bol sídelný biskup prešovský Pavol Gojdič, OSBM a spolusvätiteľom pražský arcibiskup Dr. Josef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Biskup Hopko sa stal pravou rukou biskupa Gojdiča. Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti vo viere, vo svedomitom plnení svojich náboženských povinnosti, v láske a vernosti svojej cirkvi. Sľubný rozvoj eparchie však bol násilne prerušený. Na tzv. „Sobore“ konanom 28. apríla 1950 v Prešove bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi v Československu zakázaná. Obidvaja jej biskupi a zároveň kňazi boli vystavení alternatíve buď pravoslávie alebo väznenie a odsúdenie. Aj pre pomocného biskupa ThDr. Vasiľa Hopku sa tak začína jeho krížová cesta mnohými väznicami, ktoré podlomili jeho zdravie. Po počiatočných intervenciách v Báči, ďalej v Hlohovci bol väznený v pražskej Ruzyni. Na tento pobyt si spomína takto:
„Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som stratil orientáciu. Potom ma prinútili chodiť alebo stať takmer 122 dní. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. Dostával som iba kúsok chleba a pohár vody. V duchu som videl svoj vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej cirkvi“.
To bola príprava na súdny proces, ktorý sa konal 24. októbra 1951 v Bratislave. Na tomto procese bol uznaný za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva a tak bol odsúdený na 15 rokov väzenia, s peňažným trestom 20 000,- korún a konfiškáciou majetku.
Začína sa jeho púť mnohými väznicami, kde strávil 13 a pol roka. Dvadsaťjeden krát ho prevážali z väzenia do väzenia, päťkrát bol v Leopoldove, dvakrát v Ilave, štyrikrát vo Valdiciach. Taktiež sedel v Mirove a Ruzyni. Pracoval v mnohých „profesiách“ ako obšívač matracov, platač vriec na múku, vyrábal špendlíky a bižutériu.
Vo väzení vo Valdiciach podal sťažnosť na Najvyšší súd, v ktorej vyvrátil všetky obvinenia, ale jeho žiadosť o obnovenie procesu bola zamietnutá.
Dlhé roky väzenia zanechali na ňom stopy. Trápila ho cukrovka, astma a akútna depresia. S ťažko podlomeným zdravím ho v roku 1963 prepustili z väzenia a umiestnili do Charitného domova v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným otcom pre tam internované sestričky, ktoré ho nazývali: „náš zlatý človek“. Snažil sa nadviazať kontakty s kňazmi a veriacimi.
Po spoločensko-politických zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu a podieľal sa na obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi. V rokoch normalizácie komunistický režim nedovolil biskupovi Hopkovi vykonávať administráciu prešovskej eparchie.
Dňa 2. apríla 1969 ho Svätý Otec vymenoval za svätiaceho biskupa. V tom čase navštevoval jednotlivé farností, kde povzbudzoval veriacich a tiež vysväcoval nových kňazov.
Nádherné svedectvo o jeho živote, zvlášť o utrpení, podáva jeho príbuzný ThDr. Juraj Bujňák: „Jeho život nebol ničím iným, než utrpením a ťažkým krížom. Biskupská mitra na jeho hlave bola nádherne ligotavá, ale zvnútra to bola tŕňová koruna. Trpel bez reptania...Keď sme spolu bývali neraz som videl, ako musí zápasiť so svojou nemocou. Posledný týždeň svojho života sa každý deň spovedal. V piatok ráno (23. júna) odslúžil ešte svätú liturgiu a porozprával sa so sestrou Simeonou. V popoludňajších hodinách sa dostavila nevoľnosť, hlava klesla na bok a o 15.00 hod zomrel.
Pohrebné obrady vykonal dňa 29. júna 1976 križevacký biskup Joakim Segedi, prítomní boli aj rímskokatolícki biskupi Jozef Feranec, Ján Pastor a veľký počet duchovenstva a veriacich. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály.
Svätý Otec pri svojej návšteve našej vlasti v Prešove dňa 2. júla 1995 vo svojom príhovore gréckokatolíkom okrem iného povedal: „Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým odkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť mučeníctvo biskupa Gojdiča a utrpenie biskupa Vasiľa Hopku“.
14. septembra 2003 ho pápež svätý Ján Pavol II. v Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslaveného. Uctievame si ho ako hieromučeníka (biskupa mučeníka).
Autor: ThDr. Peter Šturák
Spiritualita biskupa Hopka
ThDr. Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1947-1976, naplnil svoje biskupské heslo: "Da vsi jedino budut. - Aby všetci jedno boli." do bodky a spečatil to svojou vlastnou krvou, keď v duchu tohto hesla a v dobe, ktorá nebola naklonená Bohu a Cirkvi, vydával svedectvo pravde, svojmu presvedčeniu, pre všetkých, ktorých viedol, ktorým bol otcom i pastierom. Doba, v ktorej žil, naplno vydala svedectvo o jeho vnútornom duchovnom živote a o jeho jednote, ktorú prežíval s Bohom a ukázala, že biskupské heslo, ktoré si zvolil, nebolo iba mŕtvou literou, ale vyjadrovalo jeho skutočný život a veľkú túžbu po zjednotení všetkých rozdelených.
Biskup Hopko nemohol konať ináč. Sám život, do ktorého ho Boh vložil, ho predurčil k tomu, aby túžil po jednote. Od detstva túžil po jednote vlastnej rodiny, ktorá bola rozdelená stratou otca a odchodom matky za robotou do ďalekej cudziny. A bol to Boh a hlboká viera v Jeho silu, ktorá nahrádzala otca a utužovala lásku k vzdialenej matke.
Ďalšou skutočnosťou, ktorá ho nútila k úprimnej túžbe po jednote, bolo rozdelenie vo viere jeho rodnej dediny, ktoré od samého počiatku znášal tak bolestivo, ako rozdelenie vlastnej rodiny. A znovu tu bola jeho hlboká zbožnosť a viera v Boha, ktorá prekonávala bolesť z rozdelenia a vlievala hlbokú lásku ku všetkým a nádej v budúce zjednotenie. Duchovnému otcovi vo svojej rodnej farnosti píše: "Poznám národ z ktorého som vyšiel. On v celom svojom základe nie je zlý. Takého národa, ako boli moji rodáci zriedka kde bolo. No cudzí element pokazil národ. No koreň a základ u nich je pevný. Veľa záleží, na Vás drahý otče, ako sa chytíte do roboty, aby Vaša láska k tomuto národu, ku ktorému Vás poslal Boh, odkryla lásku, ktorú Boh vložil do ich sŕdc a je prikrytá dobou, ktorá prišla." V tejto rade, ktorú dáva kňazovi vo svojej rodnej obci, je jasne vidieť ako zmýšľal a konal biskup, ktorý celý svoj život zasvätil zjednoteniu všetkých rozdelených. "Zájsť na hlbinu". Verný hlasu svojho Majstra, ktorý dávno predtým povedal Petrovi: "Zájdi na hlbinu a spusti siete" (Lk 5,4), hľadal na pravej hlbine ľudského srdca to dobro a lásku, ktorú Boh vložil do každého ľudského života a svojou láskou a milosrdenstvom odstraňoval každý nános, ktorý tam nepatril a bol čímsi cudzím, čo priniesla nedobrá doba.
Svojím postojom i celým svojím životom stál pevne po boku svojho sídelného biskupa, ktorého dával za vzor svojim veriacim, keď ich povzbudzoval, aby vytrvali vo vernosti Cirkvi a Svätému Otcovi. Odvolávajúc sa na slová biskupa Pavla: "Pre mňa nie je dôležité, či zomriem v biskupskom paláci, či vo väznici, hlavná vec, aby som sa dostal do neba", zdôrazňoval, že sa s nimi plne zjednocuje a dodával: "My sa už nemodlíme za neho, ale viac sa modlíme k nemu, aby sme všetci, podobne ako on, vytrvali pevne zjednotení s Cirkvou, lebo ona je našou jedinou cestou k úplnej jednote s Bohom a dáva nám záruku nového života s Ním."
Biskup Hopko videl naplnenie svojich túžob po jednote ako vo vlastnej rodine , tak v duchovnej rodine veriacich, v úprimnej odovzdanosti Bohu a v pevnej jednote s Cirkvou cez jej viditeľnú hlavu Svätého Otca, v bezhraničnej službe pre ľud a národ, ktorý mu bol zverený. V tomto duchu prežíval svoju kňazskú i biskupskú službu v časoch nie jednoduchých, ale predsa naplnených veľkou dôverou v Boha, ktorý veľakrát bol jeho jediným spoločníkom vo väzení, mieste tak vzdialenom od tých, ku ktorým bol poslaný. Boh mu dožičil, aby po rokoch utrpenia a príkoria na vlastné oči videl vzkriesenie vlastného národa i Cirkvi, ktorú tak miloval, ale pre neho to nebol čas ovácií a vavrínov, ale znova iba služba ľudu, ktorá je tak vlastná kňazovi a biskupovi.
On, ktorý bol predtým väzňom mocipánov tohto sveta v relatívnej slobode sa stáva väzňom vlastného tela. Hoci ťažko chorý, s podlomeným zdravím z predchádzajúceho väzenia, v pokore jemu vlastnej a v láske jemu typickej, stojí na svojom mieste ako biskup svojich veriacich bez zbytočného honoru, sťa maják v rozbúrenom mori. A biskup Hopko bol tým majákom, nielen vtedy, keď ako mladý kňaz zakladal gréckokatolícku farnosť v Čechách, ako profesor učil svojich študentov, ale predovšetkým, ako biskup v čase neslobody pre svojich veriacich, ako aj po návrate Gréckokatolíckej cirkvi ako tichý a pokorný pastier, ktorý napriek svojej starobe a chorobe bol do posledného dychu živým svedkom jednoty a vernosti Svätému Otcovi. Celým svojim životom ukazoval všetkým, čo je cesta do neba. Jeho život najkrajšie vyjadrujú slová prvého žalmu: "Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas a jeho lístie nikdy nevädne: darí sa mu všetko, čo podniká." (Ž 1,1-3)
Zdroj: www.grkatpo.sk
Slávni slovanskí vierozvestci, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Pochádzali zo Solúna (The ssaloniké). Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe. O matke Márii sa nezachovala žiadna písomná zmienka. Spolu mali 7 detí. Metod bol zrejme najstarší. Narodil sa okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal pravdepodobne Michal. Cyril bol najmladší m z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil sa okolo roku 827. Keď mal Konštantín 7 rokov, zomrel im otec. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Počase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tounajlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou. Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec aďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľ kú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru, učili ľud pravdám viery. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť sv. Liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv. Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa. Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko tam 14. februára v roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy načele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v históri Slovenska. Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy. Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa nečakane stalo, že Metoda v roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú. Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. v roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal. Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a vsprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto
Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry a zároveň Metoda u pápeža obvinil, že nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzujeho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Pokrstil vladárov, ktorí boli na čele týchto národov. V roku 882 sa vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich u čeníkov slovanského pôvodu. Miesto jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy, avšak nevieme určiť jeho polohu. Misia sv. Cyrila a Metoda patrí k najvýznamnejším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách. Právom sa k ich odkazu hlásia všetky slovanské národy. 31. decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok sa u nás stal slávnosťou. Na Slovensku pripadol na 5. júl; tento deň je zároveň štátnym sviatkom. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.
Zdroj: http://dks.grkatpo.sk