Duchovná príprava 10.9. 10.9.

Katechézy k liturgickým čítaniam

10. september

Mučenice Ménodora, Métrodora a Nymfodora

Ef 1, 7 – 17, zač. 217; Mk 8, 1 – 10, zač. 32

Drahí bratia a sestry, jednou z dominantných čŕt nášho Svätého Otca Františka je jeho silný prosociálny akcent, hľadajúci a nachádzajúci tých najchudobnejších a najopustenejších. Je to dôraz na „spoločné nadšenie pre spoločenstvo solidarity a vzájomnej súdržnosti“, ako píše vo svojej encyklike Fratelli tutti. Evanjelium z dnešného dňa (10. septembra 2021) je náukou aj pre túto problematiku a nemusíme sa báť sledovať podrobnosti tejto udalosti z Kristovho pôsobenia, aby sme bližšie pochopili výzvy pápeža Františka o rozdávaní sa, o tom, že „sa navzájom potrebujeme a sme si dlžníkmi“ (encyklika Fratelli tutti).

Už úvod dnešného Božieho slova nám ukazuje, čo je ako prvé potrebné na konanie „zázrakov“ v spoločenstve – vnímavosť. Človek je tvor sociálny a každý z nás je členom nejakého spoločenstva, od toho najužšieho – rodiny až po spoločenstvo ľudského rodu a ešte širšie – spoločenstvo celého stvorenstva, teda zahŕňajúc celú živú prírodu. Vnímavosť na potreby členov spoločenstva v jeho užšom aj najširšom chápaní je dôležitý prvok života v ňom. Kristus ukazuje potrebu otvorenosti spoločenstva, nehľadí len na úzke spoločenstvo apoštolov okolo neho, ale vidí zástup hladných, ktorí ho hľadali. Je vnímavý nielen na ich duchovné potreby (ako dokonalý Boh hľadí do duše každého človeka), ale aj na fyzické potreby, lebo je aj dokonalým človekom. A táto vnímavosť v láske, lebo „láska trpí s trpiacimi a raduje sa s radujúcimi“ (z audiencie pápeža Františka 25. marca 2015), nutne vedie k súcitu a podnecuje ku konaniu, k skutkom pomoci. Vedie ku konkrétnemu skutku reagujúcemu na konkrétnu potrebu konkrétneho človeka.

Evanjelista poukazuje na to, že to Ježiš prvý ponúka apoštolom svoj pohľad na potreby zástupu. Vnára apoštolov do problému, ktorý si všimol. Oni však po jeho výzve vidia prekážku – zľakli sa neriešiteľnosti situácie: „Kto ich môže nasýtiť chlebom tu na púšti a ako?“ (Mk 8, 4) Zľakli sa, lebo zabudli na zázraky, ktoré s Ježišom zažili, a na to, že to on je ten, kto riadi – „rozkázal zástupu, aby si posadali“. On je ten, kto žehnaním rozmnožuje – „vzdával vďaky a lámal“ a on je ten, kto robí ruky apoštolov svojimi aktívnymi rukami – „dával ich svojim učeníkom, aby ich rozdávali“. Tým evanjelista vyjadruje, že všetko je v Božej moci a treba byť Kristovi k dispozícii. Počet „sedem“ chlebov je symbolom dokonalosti, plnosti učenia ponúkaného Kristom a jeho Cirkvou. Je prejavom prítomnosti Svätého Ducha, ktorý všetko zdokonaľuje, tak ako bol náš život zdokonalený v siedmich dňoch (sv. Theophylact). Jeho prítomnosť prináša ovocie, z ktorého sa majú sýtiť a osviežovať tí naokolo – „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22). Každý úd Kristovho tela, ktorým je svätá Cirkev, má „prinášať ovocie v pravý čas“ (Ž 1, 3).

Po vykonaní zázraku rozmnoženia chleba evanjelista špeciálne poukazuje na množstvo vyzbieraných odrobín: „I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín.“ (Mk 8, 8) To množstvo odrobín možno ohúri, no Kristus zozbieraným odrobinám už vôbec nevenuje pozornosť, učeníkov posiela preč a aj on odchádza. Nie odrobinami, ale chlebom nasýtil zástup. Tento nezáujem Ježiša o pozbierané „omrvinky“ poukazuje na nebezpečenstvo, ktoré môže nastať v konaní skutkov – odrobiny núkať miesto plného pokrmu. Odrobiny v tomto kontexte môžeme vnímať v štyroch rovinách: prvou je neadresnosť pomoci – je jej síce veľké množstvo, ale nenasýti (ponúkať „hladnému vodu“, napr. materiálne veci namiesto osobnej prítomnosti). Druhou rovinou je kvalitatívna alebo kvantitatívna nedostatočnosť toho, čo ponúkame. Treťou rovinou je rovina duchovnej plnosti, respektíve prázdnosti toho, čo ponúkame, t. j. ak naše skutky lásky neobsahujú Krista a nevedú ostatných ľudí ku Kristovi, také skutky sú bez „nutričnej hodnoty“, naplnia žalúdok, ale nenasýtia. „Odrobiny, čo padajú zo stola“ (Mt 15, 27) majú upozorniť a pozvať k plnému svadobnému stolu. Štvrtou rovinou je neprehľadnosť, do odrobín sa môže primiešať aj iná nečistota, ktorá nepatrí k chlebu, ale medzi odrobinami ju ťažko rozpoznať, napr. klamstvá, mylné učenia.

Svätý Otec František, Kristov námestník, prichádza medzi nás rozdávať tak eucharistický chlieb pri svätej božskej liturgii, ako aj duševný chlieb – náuku Cirkvi. Neustále poukazuje na spoločnosť tvorenú jednotlivcami a na jednotlivcov tvoriacich spoločnosť. Je si vedomý týchto spojených nádob, ktoré sú umiestnené v konkrétnom prostredí s konkrétnymi problémami. Jeho myšlienky, encykliky a príhovory nás pozývajú k plnému stolu, nie k odrobinám, ale ku Kristovi samotnému, do svadobnej siene, k láske.

otec Jozef Durkot