Duchovná príprava 5.9. 5.9.

Katechézy k liturgickým čítaniam

5. september

15. nedeľa po Päťdesiatnici; Prorok Zachariáš

2 Kor 4, 6 – 15, zač. 176; Mt 22, 35 – 46, zač. 92

Ako začínajúci kňaz som dostal radu: „Ak nevieš, o čom máš kázať, káž o láske.“ Zdá sa, že láska je vďačnou témou nielen pre pesničkárov, básnikov či filmárov, ale aj pre kňazov. Ba čo viac, letmý prelet okolo pápeža Františka by mohol naznačovať, že téma lásky je vďačnou témou aj pre súčasného Petrovho nástupcu. Láska k ľuďom, zvlášť k tým, ktorí sú na periférii spoločnosti, až po lásku k prírode, ktorú nám Boh zveril do opatery, sú azda najznámejšie témy, ktorým sa Svätý Otec venuje.

No nerobí to preto, že by nemal o čom inom kázať (to je rada pre nováčikov a nie pre skúsených, ako je on), ani nie preto, že by sa chcel postaviť do radu tých mnohých autorov o láske. Ak sa lepšie započúvame do jeho slov, zvlášť do jeho ostatnej encykliky Fratelli tutti a neostaneme iba niekde na povrchu, zistíme, že Svätý Otec v téme lásky robí nám kresťanom obrovskú službu. Ako skala ju zdvíha z prachu a očisťuje od všetkých nánosov abstraktnosti, romantickosti či prílišnej pestrosti, pre ktoré sa pre nás kresťanov stala téma lásky taká fádna, respektíve nudná, že nás už nijako nevyrušuje. Alebo ako by povedal pápež František, téma lásky nás necháva spokojných sedieť si vo svojich pohovkách.

Ale láska, o ktorej hovorí pápež František, je iná. Je konkrétna, hmatateľná, provokujúca. Je to láska, ktorá neustále vyrušuje človeka a robí jeho srdce nespokojné, pretože je toľko spôsobov a príležitostí, ako sa môže realizovať. Je to presne tá láska, o ktorej hovorí sám Kristus, keď znalcovi Zákona zdôrazňuje lásku k Bohu a blížnemu ako prvé a najväčšie prikázanie (porov. Mt 22, 36 – 40). Ani Kristus v tej chvíli nechcel ostať v akejsi všeobecnej abstraktnosti nič nehovoriacej lásky. Aby Ježiš vyjadril, akú lásku má konkrétne na mysli, využil zaujímavú taktiku. Opýtal sa farizejov, ako môže byť Kristus Dávidovým synom, keď ho Dávid v Duchu volá Pánom. V tejto otázke Kristus nechcel premostiť na inú tému. Práve naopak. Skrze pohľad na kráľa Dávida ukazuje, že láska, tá skutočná láska Boha k človeku, robí z pána syna. Boh, ktorý je pánom Dávida a každého človeka, miluje Dávida a každého človeka spôsobom syna.

Aby sme to lepšie pochopili, pomôžme si rozprávkou O troch grošoch, kde chudobný muž, ktorý na deň zarobil tri groše, prvý vždy vracal svojmu nevládnemu otcovi pri starostlivosti oňho. A prečo to robil? Lebo mu to jednoducho za tie roky opatery a lásky dlhoval. Áno, láska syna je hnaná dlhom. Nepýta sa, či sa mi chce, či mi to vyhovuje, či budem mať z toho prospech. Láska syna je láska, ktorá už dostala svoj podiel a je aktivizovaná dlhom voči rodičom.

Tu by sa niekto mohol opýtať: Dlhuje niečo Boh Dávidovi, respektíve dlhuje niečo Boh človeku, že miluje láskou syna? Áno, dlhuje. Boh nám totiž stvoril srdce, ktoré nenaplní nikto iný, iba Boh. Boh nám dlhuje svoju lásku, pre ktorú stvoril naše srdce, ako to vyjadril sv. Augustín: „Nespokojné je moje srdce, ó, Bože, kým nespočinie v tebe.“ A nielen srdce človeka, ale aj srdce Boha je nespokojné, kým človek nespočinie v Bohu. To je dlh, pre ktorý Boh miluje Dávida a každého človeka láskou syna. To je dlh, pre ktorý Boh poslal svojho Syna. To je dlh, kvôli ktorému Boh neustále stojí pri dverách srdca každého človeka a klope. To je dlh, pre ktorý Boh volá nás kresťanov ako súčasť Kristovho mystického tela, aby sme touto láskou syna milovali celý svet. Áno, my kresťania, ktorí máme podiel na živote Boha, dlhujeme tomuto svetu lásku, ktorou Boh miluje a skrze nás chce milovať tento svet. A táto láska je veľmi konkrétna. Je to láska syna, ktorá nie je vedená výhodami, ziskom či inou satisfakciou. Je to láska, ktorá si uvedomuje, že všetko už dostala. Ak nie od biologického otca, tak od nebeského určite. Je to láska, ktorá pri pohľade na nevládnosť, na nedostatok síl, na absenciu základných životných potrieb neodvracia svoj zrak, naopak, práve vtedy sa mobilizuje. To je láska, ktorú zjavuje Kristus, o ktorej hovorí ako o najväčšom prikázaní, a ktorú sa pápež František snaží očistiť a vyprovokovať nás pre ňu. Pre túto lásku sme totiž nazývaní bratia a sestry, aby sme láskou syna boli vyrušovaní pri pohľade na človeka v stave bezvládnosti, bez síl a základných životných potrieb, či už na ulici, v nemocnici, v dome, či v duchovnom rozmere, vnímajúc, že sme jeho dlžníci. Pre pozvanie milovať touto láskou potrebujeme neustále hľadať nové a konkrétne spôsoby, ako zjavovať lásku, ktorou Boh miluje človeka. Ako hovorí pápež František v encyklike Fratelli tutti: „Ak tvrdenie, že sme ako ľudské bytosti všetci bratia a sestry, nemá ostať abstrakciou, ale má sa stať skutočnosťou, potom kladie pred nás celý rad výziev, ktoré nás burcujú a nútia prijímať nové perspektívy, a rozvíjať nové nápady.“

otec Milan Kmec