Ap. 169. začalo 30.7.

Bratia, toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti. Veď vám nepíšeme nič iné, iba to, čo čítate alebo aj poznáte. A dúfam, že až do konca pochopíte, ako ste nás už do istej miery pochopili, že sme vašou chválou, ako aj vy našou v deň nášho Pána Ježiša. V tejto dôvere som chcel ísť najprv k vám, aby ste mali aj druhú milosť, a cez vás prejsť do Macedónska a zasa z Macedónska prísť k vám, aby ste ma odprevadili do Judey. Keď som teda toto chcel, bol som vari ľahkomyseľný? Alebo keď sa pre niečo rozhodujem, rozhodujem sa podľa tela, žeby u mňa „áno, áno“ bolo aj „nie, nie“? Ako je Boh verný, naša reč k vám nebola aj „áno“ aj „nie“. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj „áno“ aj „nie“, ale v ňom bolo „áno“. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú „áno“ a v ňom je naše „amen“ Bohu na slávu.