Slávnostná poklona prečistým tajomstvám Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista
Ježiš Kristus na Poslednej večeri ustanovil Najsvätejšiu Eucharistiu, aby sa po všetky veky prinášala v Cirkvi nekrvavá obeta, ako obnovenie krvavej obety na kríži a zároveň ako pokrm pre duše. Je dôležité si uvedomiť, že tak ako cirkev pripravuje Eucharistiu, aj Eucharistia buduje cirkev, a to do takej miery, že sa stáva kritériom potvrdenia jej správnej doktríny. Tak pripomína Irenej z Lyonu: „Naše myslenie je v plnom súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše myslenie“.
V prvých storočiach bola úschova Svätých Darov veľmi jednoduchá a praktická. Sväté Dary sa uschovávali pre chorých a umierajúcich za oltárom, v sakristii alebo vo vyobrazení holubice, ktorá visela nad oltárom. Používanie súčasných bohostánkov sa datuje približne až od 16.storočia.
Kult Najsvätejšej Eucharistie v Cirkvi je teda už od jej ustanovenia, hoci sa v minulosti realizoval iným spôsobom ako v súčasnosti. Je tu rozdiel v ponímaní eucharistického kultu, ktorý sa u nekatolíckych cirkví viaže výlučne na Svätú eucharistickú liturgiu.
Pamiatku ustanovenia Eucharistie si Cirkev pripomína vo Veľký štvrtok. Od ustanovenia Eucharistie na Poslednej večeri, Cirkev a sv. Otcovia poznali eucharistický kult iba v súvislosti s eucharistickou liturgiou. Táto pôvodná prax vlastne zostala na Východe do dnešných dní, a to najmä preto, že Východ sa nemusel boriť s heretickými náukami, ktoré popierali prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Eucharistii. Nebolo teda potrebné zavádzať aj nejaký zvláštny kult Eucharistie (1). Je však isté, že sviatok Eucharistie, ustanovený v Západnej Cirkvi v 13.storočí (2), nezostal bez vplyvu na východné katolícke Cirkvi. Zamojská synoda v roku 1720 nariaďuje sláviť sviatok Najsvätejšej Eucharistie. Prvé bohoslužobné texty k tomuto sviatku sa objavujú prvýkrát v roku 1738. Ľvovská synoda v roku 1891 ukladá povinnosť sláviť sviatok Eucharistie vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých. Nariadila procesiu alebo sprievod okolo chrámu.
Poznámka:
1. Je tu však nutné poznamenať, že nerozvíjanie nejakého zvláštneho kultu Eucharistie na Východe, neznamenalo automaticky neúctu k Eucharistii. Dôkaz úcty k Eucharistii nájdeme v Trebníku Petra Mohylu z roku 1646. Nariaďuje v ňom veľkú úctu (ako kňazom, tak aj veriacim) k Eucharistii. Kňazi sa mali dotýkať Eucharistie s veľkou pozornosťou a úctou. Do svätyne mali vstupovať s odkrytou hlavou a urobiť veľký úklon, taktiež pri odchode, ako aj na začiatku a konci svätej liturgie. Svetskí ľudia nemali prístup do svätyne. Kňazi mali poučovať svojich veriacich, že ak sa stretnú s kňazom, ktorý nesie Eucharistiu chorému, majú si pokľaknúť a tak vzdať úctu Ježišovi Kristovi prítomnému v Eucharistii.
2. V 12.storočí začína Západná Cirkev praktizovať eucharistický kult mimo svätej liturgie. Hlavnou príčinou tejto skutočnosti boli teologické protirečenia o spôsobe prebývania Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. V roku 1279 sa v Nemecku konala prvá eucharistická procesia z príležitosti sviatku Najsvätejšej Eucharistie a v 14. storočí sa procesie stávajú typickou črtou oslavy tohto sviatku. Podnet k ustanoveniu tohto kultu dala rehoľnica Julianna z Liége, ktorá mala okolo roku 1209 zvláštne videnie. Videla mesiac v splne a na ňom temnú škvrnu. Dostala aj vysvetlenie (počula Boží hlas), ktoré pochopila v tom zmysle, že mesiac znamená okruh cirkevných sviatkov, z ktorých chýba sviatok k úcte Najsvätejšej Eucharistie. Toto svoje videnie oznámila svojmu biskupovi, ktorý sviatok Eucharistie zaradil medzi sviatky liturgického roku. Prvýkrát sa tento sviatok slávil v roku 1247 v Liége. Pápež Urban IV. v roku 1264 ho urobil záväzným pre celú západnú Cirkev. Zo snahy vzdať Ježišovi Kristovi v Eucharistii čo najväčšiu úctu, vznikajú rôzne formy úcty: vystavenie Eucharistie, pobožnosti k Eucharistii, tzv. večné (celonočné) poklony…
ThDr. Miroslav Iľko, PhD
Jeho meno je latinského pôvodu a znamená „žiarivý“.
Už starec Lucilián zomrel ako mučeník za vlády cisára Aureliána okolo roku 273 spoločne s chlapcami Klaudiom, Hypatiom, Pavlom, Dionýzom a pannou Pavlou. Miestom ich mučeníctva bolo mesto Byzancia, ktorú neskôr premenovali na Konštantínopol.
Životopisná legenda píše, že Lucilián bol spočiatku pohanským kňazom. Býval v Nikomédii a v Krista uveril vďaka svetlu evanjelia. Stal sa z neho presvedčený kresťan a grécke pramene píšu, že sa z neho stal kresťanský kňaz a pustovník.
V čase prenasledovania kresťanov ho vraj udal jeden Hebrej. Pred súdom ho vypočúvali a mučili. Vo väzení stretol 4 mladíkov. Životopisná legenda píše, že celú noc spoločne spievali piesne chvály a vďaky, a tak sa pripravovali na mučeníctvo. V nasledujúci deň týchto štyroch mladíkov sťali a Luciliána pribili na kríž.
V tom čase v Byzancii žila kresťanská panna Pavla, ktorá sa starala o kresťanských väzňov. Pred miestodržiteľom Silvánom ju mučili a sťali na mieste, kde Lucilián trpel.
Pozostatky dnešných mučeníkov spočívali v Byzancii. Neskôr ich previezli na neznáme miesto. Časť ruky Luciliána sa vraj nachádza v chráme svätého Štefana vo francúzskom Troyes. Relikvie Klaudia a Pavly zasa v talianskej Bologni. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré ich spomína dnes, 3. júna.
Zdroj: grkatba.sk