Ap. 51. začalo - radové 22.5.

V tých dňoch, keď sme sa spolu s Pavlom zachránili z lode, dozvedeli sme sa, že ostrov sa volá Malta. Domorodci boli k nám neobyčajne ľudskí. Rozložili vatru a všetkých nás prijali, lebo sa blížil dážď a bolo zima. Keď Pavol nazbieral hŕbu raždia a prikladal na oheň, hodila sa mu na ruku vretenica, ktorá unikala pred horúčavou. Keď domorodci videli zviera, ako mu visí na ruke, hovorili si: „Tento človek je určite vrah; hoci sa zachránil z mora, Spravodlivosť mu nedovolila žiť.“ Ale on striasol zviera do ohňa a nič zlé sa mu nestalo. Oni čakali, že opuchne, alebo naraz padne a umrie. Ale keď už dlho čakali a videli, že sa s ním nič zlé nedeje, zmenili mienku a hovorili, že je boh. V tých miestach mal pozemky náčelník ostrova, menom Publius. Ten nás prijal a tri dni sa láskavo o nás staral ako o hostí. Publiov otec práve ležal v horúčke a trápila ho úplavica. Pavol k nemu vošiel, pomodlil sa, vložil naň ruky a uzdravil ho. A potom prichádzali aj ostatní chorí z ostrova a uzdravovali sa. Tí si nás veľmi uctili, a keď sme odchádzali, dali nám, čo sme potrebovali. Po troch mesiacoch sme vyplávali na alexandrijskej lodi, čo zimovala na ostrove a mala v znaku Blížencov. Prišli sme do Syrakúz a zostali sme tam tri dni. Potom sme stade odrazili a dostali sme sa do Régia. Po prvom dni začal viať južný vietor a na druhý deň sme došli do Puteol. Tam sme našli bratov, ktorí nás prosili, aby sme u nich zostali sedem dní. A tak sme prišli do Ríma. Dopočuli sa o nás tamojší bratia a prišli nám naproti až po Fórum Appium a k Trom tabernám. Keď ich Pavol zazrel, vzdával Bohu vďaky a nadobudol odvahu. Keď sme prišli do Ríma, dovolili Pavlovi bývať oddelene len s vojakom, čo ho strážil. O tri dni zvolal popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: „Bratia, ja som nič neurobil ani proti ľudu, ani proti otcovským zvykom, a predsa ma v Jeruzaleme uväznili a vydali do rúk Rimanov. Oni ma vypočuli a chceli ma prepustiť, lebo som neurobil nič, za čo by som si zasluhoval smrť. Ale Židia boli proti tomu a bol som donútený odvolať sa na cisára; ale nie že by som chcel niečo žalovať na svoj národ. Pre toto som sa chcel stretnúť a hovoriť s vami. Lebo pre nádej Izraela som sputnaný touto reťazou.“ Oni mu odpovedali: „My sme nedostali ani list o tebe z Judey, ani neprišiel nik z bratov a neohlásil, ani nehovoril o tebe nič zlé. Ale radi by sme od teba počuť, ako zmýšľaš, lebo je nám známe o tejto sekte, že jej všade odporujú.“ Určili mu deň a mnoho ich prišlo k nemu do hosťovského bytu. Onim od rána až do večera vysvetľoval, svedčil o Božom kráľovstve a presviedčal ich o Ježišovi z Mojžišovho zákona a z Prorokov. Niektorí verili tomu, čo hovoril, iní zasa neverili. Keď sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, rozišli sa a Pavol povedal iba toto slovo: „Dobre povedal Svätý Duch skrze proroka Izaiáša našim otcom: ,Choď k tomu ľudu a povedz: Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zažmúrili, aby azda očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa – aby som ich neuzdravil.‘ Nech je vám teda známe, že sa táto Božia spása posiela pohanom. Oni budú počúvať.“ Ako to povedal, Židia od neho odišli, ale medzi sebou sa veľmi dohadovali. Pavol potom zostal celé dva roky vo svojom najatom byte a prijímal všetkých, čo k nemu prichádzali. Ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky.