Ap. 50. začalo - radové 21.5.

V tých dňoch, keď sa rozhodlo, že sa odplavíme do Itálie, odovzdali Pavla a niektorých iných väzňov stotníkovi menom Júliusovi z kohorty Jeho Veličenstva. Nastúpili sme na adramytijskú loď, ktorá sa mala plaviť okolo pobrežia Ázie, a pohli sme sa. Bol s nami Macedónčan Aristarch zo Solúna. Na druhý deň sme prišli do Sidonu. Július zaobchádzal s Pavlom ľudsky a dovolil mu zájsť k priateľom a postarať sa o seba. Keď sme sa odtiaľ pohli, plávali sme popod Cyprus, lebo vietor dul proti nám. Preplavili sme sa Cílícijským a Pamfýlskym morom a prišli sme do Myry v Lykii. Tam stotník našiel alexandrijskú loď, čo sa plavila do Itálie, a preložil nás na ňu. Ale veľa dní sme sa len pomaly plavili a ledva sme sa dostali naproti Knidu, lebo nám prekážal vietor. Preplavili sme sa popod Krétu popri Salmone, ťažko sme ju oboplávali a došli sme na isté miesto, ktoré sa volá Dobrý prístav, neďaleko mesta Lazea. Po dlhom čase už plavba nebola bezpečná, lebo už aj pôst prešiel, preto ich Pavol varoval: „Muži, vidím, že plavba začína byť nebezpečná a ohrozuje nielen náklad a loď, ale aj naše životy.“ Ale stotník viac veril kormidelníkovi a majiteľovi lode ako tomu, čo hovoril Pavol. A pretože prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina rozhodla vyplávať odtiaľ a dostať sa podľa možnosti do krétskeho prístavu Finix, ktorý je obrátený na juhozápad až severozápad, a tam zimovať. Začal viať južný vietor a mysleli si, že sa im podarí, čo si zaumienili. Vytiahli plachty a plavili sa tesne popri Kréte. Ale zanedlho sa na ňu spustil búrlivý vietor, ktorý volajú euroakvilo, zmocnil sa lode a nebolo ju možné proti vetru udržať, takže sme loď nechali vetru a unášal nás. Keď sme obiehali ostrovček,ktorý sa volá Kauda, ledva sme zachránili čln. Keď ho vytiahli, použili pomocné zariadenie a podpásali loď. Potom v obave, aby nenarazili na Syrtu, spustili plachty a nechali sa unášať. Ale búrka nami prudko zmietala, preto na druhý deň vyhadzovali náklad a na tretí deň vlastnými rukami povyhadzovali lodné náradie. No keď sa už viac dní neukázalo ani slnko, ani hviezdy a búrka stále zúrila, strácali sme všetku nádej na záchranu. Keď však už dlho nič nejedli, Pavol si stal doprostred nich a povedal: „Muži, mali ste ma poslúchnuť a nehýbať sa z Kréty. Boli by ste si ušetrili toto nebezpečenstvo a škodu. A teraz vám radím, aby ste mali pokojnú myseľ, lebo nik z vás nepríde o život, iba o loď. Tejto noci zastal pri mne anjel Boha, ktorému patrím a slúžim, a povedal: ,Neboj sa, Pavol! Musíš stáť pred cisárom a Boh ti daroval všetkých, čo sa s tebou plavia.‘ Preto, muži, majte pokojnú myseľ. Verím Bohu, že bude tak, ako mi bolo povedané. Máme však naraziť na nejaký ostrov.“ Keď nadišla štrnásta noc a hnalo nás po Adriatickom mori, okolo polnoci sa námorníkom zazdalo, že vidia nejakú krajinu. Spustili olovnicu a namerali dvadsať siah hĺbky. O kúsok ďalej znova spustili a namerali pätnásť siah. V obave, aby sme nenarazili na skaliská, spustili zo zadnej časti lode štyri kotvy a žiadali si, aby už bol deň. Keď sa námorníci pokúšali ujsť z lode a spúšťali na more čln pod zámienkou,akoby chceli aj z prednej časti lode spustiť kotvy, Pavol povedal stotníkovi a vojakom: „Ak títo nezostanú na lodi, vy sa nemôžete zachrániť.“ Vtedy vojaci preťali povrazy člna a nechali ho spadnúť. A kým nezačalo svitať, Pavol vyzýval všetkých, aby si zajedli. Vravel: „Dnes už štrnásty deň čakáte hladní a nič nejete. Preto vás prosím, zajedzte si; je to na vašu záchranu. Nikomu z vás sa ani vlas z hlavy nestratí.“ Keď to povedal, vzal chlieb a pred očami všetkých vzdal Bohu vďaky, rozlomil ho a začal jesť. Všetci sa upokojili a prijali pokrm. Všetkých nás bolo na lodi dvestosedemdesiatšesť duší. Keď sa najedli, vyhadzovali do mora pšenicu, aby odľahčili loď. Keď sa rozodnilo, nevedeli, aká je to krajina, videli iba zátoku s miernym pobrežím a chceli naň zahnať loď, ak to bude možné. Odsekli kotvy a nechali ich v mori, uvoľnili aj povrazy na kormidlách, napli prednú plachtu a v priaznivom vánku mierili na pobrežie. Dostali sa však na plytčinu a narazili. Predok lode sa zaboril a zostal nehybný, no zadná časť sa pod náporom vĺn rozpadala. Vojaci chceli väzňov pozabíjať, aby niektorý neušiel, ak sa mu podarí vyplávať. Ale stotník chcel zachrániť Pavla, preto prekazil ich úmysel. Dal rozkaz, aby tí, čo vedia plávať, prví zoskočili a vyšli na breh, ostatní na doskách alebo na zvyškoch lode. A tak sa všetci zachránili na pevnine.