Gn 49,33 – 50,26 Keď Jakub skončil odkaz pre svojich synov, vyložil si nohy na lôžko a skonal. Tak sa pripojil k svojmu ľudu. Tu sa Jozef vrhol na svojho otca, plakal nad ním a bozkával ho. Potom rozkázal svojim služobníkom, lekárom, zabalzamovať jeho otca. A lekári balzamovali Izraela. Trvalo im to pri ňom štyridsať dní, lebo toľko času bolo treba na balzamovanie. Aj Egypťania ho oplakávali sedemdesiat dní. A keď sa dni oplakávania minuli, Jozef povedal faraónovým dvoranom: „Ak som našiel milosť vo vašich očiach, prihovorte sa za mňa, prosím, u faraóna v tomto zmysle: „Môj otec ma zaviazal prísahou: Hľa, ja už zomriem. Pochováš ma v mojom hrobe, ktorý som si vykopal v krajine Kanaán! – A teraz by som chcel ísť hore pochovať si otca; potom sa vrátim.“ Faraón odkázal: „Choď hore a pochovaj otca, ako si prisahal!“ A tak Jozef odišiel pochovať svojho otca a s ním išli všetci faraónovi služobníci: úradníci jeho paláca, všetci hodnostári egyptskej krajiny, všetci Jozefovi domáci a jeho bratia i domáci jeho otca. Iba svoje malé deti, svoje ovce a dobytok nechali v kraji Gesen. S nimi išli aj vozy a jazdci, takže to bol veľmi veľký zástup. Keď došli ku Goren-Atad za Jordánom, konali tam veľký a slávnostný pohreb. Za svojho otca urobil sedemdňovú smútočnú slávnosť. Keď sa obyvatelia krajiny, Kanaánčania, dozvedeli o smútočnej slávnosti pri Gorene, vraveli: „To je veľkolepá egyptská smútočná slávnosť!“ Preto nazvali to miesto Abel Misraim – Egyptský smútok, čo leží za Jordánom. Jeho synovia s ním teda urobili, ako im prikázal. Vydali sa totiž do krajiny Kanaán a pochovali ho v jaskyni makpelského pozemku, na pozemku východne od Mambre, ktorý kúpil Abrahám od Hetejca Efrona na dedičné pohrebisko. Keď Jozef pochoval otca, vrátil sa do Egypta, aj jeho bratia a všetci, čo s ním išli. Keď otec zomrel, Jozefovi bratia sa začali báť a vraveli si: „Nezachová sa teraz Jozef nepriateľsky voči nám a neodplatí nám všetko to zlé, čo sme mu vykonali?“ Preto odkázali Jozefovi: „Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Toto poviete Jozefovi: Odpusť, prosím, svojim bratom ich previnenie a hriech, že ti spôsobili zlo! Už nám len odpusť naše previnenie! Veď my uctievame Boha tvojho otca!“ Keď mu to hovorili, Jozef plakal. Potom prišli sami bratia, padli pred ním a vraveli: „Pozri, sme tvojimi sluhami!“ Jozef im však povedal: „Len sa nebojte! Veď či som ja na Božom mieste?! Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom. Len sa už nebojte! Ja sa budem starať o vás aj o vaše deti!“ Tak ich tešil a milo sa im prihováral. Jozef teda býval v Egypte; on aj dom jeho otca. Jozef žil stodesať rokov. A Jozef videl Efraimových synov až do tretieho pokolenia. Aj synovia Manassesovho syna Machira sa narodili za Jozefovho života. Raz potom Jozef povedal svojim bratom: „Ja už zomriem, ale Boh sa vás istotne ujme a vyvedie vás z tejto krajiny do krajiny, ktorú odprisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.“ Nato dal Jozef Izraelovým synom prisahať a povedal: „Keď sa vás Boh zaujme, preneste moje kosti odtiaľto!“ A Jozef umrel, keď mal stodesať rokov. Potom ho zabalzamovali a uložili ho do rakvy v Egypte.
Prís 31, 8 – 31 Synu, otváraj svoje ústa Božiemu slovu a všetkých súď správne. Otváraj svoje ústa a súď spravodlivo, rozsudzuj biedneho i slabého. Ktože nájde dobrú ženu? Je vzácnejšia než drahocenné kamene! Srdce jej muža sa na ňu spolieha, lebo nieto núdze o zisk. Gazduje mu dobre, a nie zle po všetky dni svojho života. Dbá veľmi o vlnu i ľan a radostne jej ide práca od ruky. Hľa, podobá sa lodiam kupeckým: zďaleka dováža si výživu. Veď vstáva ešte za noci, rozdeľuje pokrm svojej čeľadi a prácu svojim dievčatám. Keď zbadá pole, kúpi ho, vinicu vysádza zo zárobku svojich rúk. Chrabrosťou si prepasuje bedrá a zosilňuje svoje ramená. Tu sladko zakúša, aké dobré je jej podnikanie, nezhasína jej svetlo za noci. Jej ruky siahajú po praslici, prstami drží vreteno. Kde je bedár, tam otvára svoju dlaň, k chudákovi vystiera ruku. Ľakať sa neľaká, čo s čeľaďou, keď príde sneh, lebo všetka jej čeľaď má po dvoch oblekoch. Má narobené prikrývadlá pre seba, batist a purpur sú jej odevom. Navôkol je povestný jej muž pri bránach, na zasadaniach so starcami krajiny. Speňažuje tiež jemné šatstvo, ktoré vyrába, a kupcom odpredáva opasky. Ako jej svedčia moc a krása za odev, tak s úsmevom sa díva na budúci deň. Prehovoria jej ústa s múdrosťou, láskavé slová sú na jej jazyku. Sleduje priebeh všetkej práce po dome a nejedáva z chleba záhaľčivého. Keď prehovoria jej synovia, tak jej dobrorečia, jej manžel zahŕňa ju pochvalou: „Rúče sa namáhalo veľa žien, ale ty si všetky predstihla.“ Spanilosť je klam a krása je daromnosť; chválu si zasluhuje žena, čo sa bojí Pána. Dožičte jej z ovocia jej rúk a nech jej skutky zvestujú v bránach jej chválu!