Náš prepodobný a bohonositeľský otec Anton Veľký
Narodil sa okolo roku 251 v Kóme v severnom Egypte. jeho rodičia pochádzali zo vznešeného rodu, boli bohatými kresťanmi. Svojho syna vychovávali v kresťanskej viere. Po smrti rodičov sa Anton staral o svoju mladšiu sestru. Keď mal 20 rokov, počul v chráme Kristové slová: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma." (Mt 19.21) Anton pochopil, že tieto slová sú adresované jemu. Predal, čo mal. Z peňazí, ktoré získal, dal časť sestre a zbytok rozdal chudobným. Sestru zveril do opatery dobrým ľuďom a sám sa rozhodol slúžiť Bohu asketickým životom.
V tejto dobe v egypte ešte neboli monastiere. Každý, kto chcel slúžiť bohu, žil v samote, v jaskyni, alebo v pustom hrobe neďaleko od mesta či dediny. Anton odišiel z mesta a prišiel k istému starcovi, ktorý sa mu stal duchovným vodcom. Svätec navštevoval aj iných askétov. U každého sa snažil nájsť niečo, z čoho by mohol mať úžitok. Po určitej dobe sa utiahol do samoty, do pustého hrobu neďaleko mesta. Tu mu jeden známy donášal chlieb a odnášal rohože, ktoré Anton uplietol. Svätec jedol raz denne, po západe slnka. A to nie vždy.
Začiatky pustovníckeho života boli ťažké. Najprv sa mu diabol snažil priviesť na rozum spomienky na to, čo opustil - významnosť radu, bohatstvo, sestru, ktorú nechal v cudzích rukách. Ďalej mu vnucoval strach z problémov nového spôsobu života. Anton vo svojom rozhodnutí zostal pevný. Nepriateľské útoky odháňal modlitbou, bdením a pôstom. Keď diabol bral na seba ženské podoby a tak sa zjavoval svätcovi, tak spomínal na pekelné múky a nebeskú krásu. Boj trval dlhú dobu, ale Anton za pomoci milosti Božej zvíťazil. Preto sa ho diabol snažil oklamať iným spôsobom. Zjavil sa mu ako malé čierne dieťa a s plačom mu riekol: „Mnohých som zviedol k hriechu, ale ty si ma premohol." Tým chcel u svätca vzbudiť pýchu. Anton sa ho spýtal: „Kto si?"„Som pokušiteľ' k nečistote/''Odpovedal diabol: „A svojou chytrosťou získavam pre tento hriech všetkých mladíkov. Mnohých som už oklamal. Často som pokúšal aj teba, ale vždy som bol porazený." Tu Anton ďakoval Pánovi a diablovi povedal: „Boh ti dovolil, aby si sa mi zjavil čierny, lebo tvoje úmysly sú čierne. Ukazuješ sa mi ako dieťa, aby bola viditeľná tvoja nemohúcnosť. Teraz sa ťa už nebojím, lebo Pán je mojím pomocníkom. Preto uvidím pád tých, ktorý ma nenávidia,, (Ž 118, 7). Po týchto slovách prízrak zmizol. To bolo Antonovo prvé víťazstvo, ale diabol sa nevzdával.
A tak na svätca začali útočiť zástupy démonov, ktorí ho tak mučili, že to bolo až nad ľudské sily. Boh však nedovolil, aby démoni Antona zabili. Po niekoľkých dňoch prišiel k hrobu človek, ktorý svätcovi niesol jedlo. Keď otvoril dvere, videl ho ležať na zemi. Myslel si, že je mŕtvy. Preto ho vzal a odniesol ho do mesta, kde nad ním začali slúžiť pohrebnú službu. O polnoci sa Anton prebral al videl, že ten, ktorý ho sem priniesol, nespí. Pretože svätec nemal síl, ležal na zemi a modlil sa. Po modlitbe vykríkol: „Démoni, hľa, tu som! Nevyhýbam sa boju s vami. Ale vedzte, že keď mi urobíte čokoľvek i niečo horšie než toto, nikdy ma nemôžete odlúčiť od lásky ku Kristovi." Pritom spieval slova žalmu: „Keby sa proti mne postavilo vojsko, moje srdce nepocíti bázeň." (Ž 27, 3). Po týchto udalostiach sa mu diabli zjavili v telách dravých zvierat a hadov, naplnili hrob. Tu Anton zvolal: „Ak máte od Boha moc zviesť ma, alebo roztrhať, hľa, tu som, prečo čakáte? Ak nie, prečo sa namáhate? Znamenie kríža a viera v Boha je pre nás hradbou spásy." A tak démoni nakoniec odišli. Tu Anton videl, ako cez strop hrobu prechádza jasný lúč svetla. Svätec to pochopil ako Božie znamenie a vykríkol: „Kde si bol, milostivý, Ježiš? Prečo si hneď od začiatku nevyliečil moje rany?" Tu sa ozval hlas: „Bol som tu, ale čakal som a pozeral na tvoju mužnosť. Teraz ti budem vo všetkom pomáhať a oslávim ťa po celom svete." Po týchto slovách Anton cítil, že je úplne zdravý.
Svätec cítil túžbu žiť v úplnej samote. Preto opustil svoj hrob, prešiel cez rieku Níl a usadil sa v jaskyni na východnom brehu rieky. Tu sa s ním stalo niečo podobné ako s húsenicou, keď sa zakukli. Nikto nevie, čo v tejto dobe robil, keď sa však doba samoty skončila. Anton bol plný darov Svätého Ducha.
Potom nastala tretia etapa svätcovho života. Doba služby Cirkvi. Okolo Antona sa pomaličky začali zhromažďovať mládenci, ktorí chceli žiť pod jeho vedením. A tak čoskoro neďaleko starcovej jaskyne vyrástlo mnoho domov a monastierov, ktoré viedol. Anton sa raz spýtal svojich žiakov, ktorú čnosť pokladajú za najdôležitejšiu. Jeden velebil dobročinnosť, druhý kajúce skutky, tretí mlčanlivosť a pod. Tu im mních riekol: „ Všetko čo ste hovorili, je dobré a blažené pre toho, kto sa v tom cvičí. Ale ľudia túžiaci po dokonalosti často zblúdili, pretože došli až tam, kde čnosť prestáva byť čnosťou a stáva sa poblúdením. Najdôležitejšia je opatrnosť, lebo ona udržuje poriadok a vytrvalosť. Opatrnosť vymeriava zlatú strednú cestu. Ide v čele ostatných čností a chráni ich od výstredností."
Za vlády cisára Maximiána Dajú začalo veľké prenasledovanie kresťanov. Kvôli tomu sa svätec rozhodol ísť do Alexandrie. Tam verejne vystupoval na obranu kresťanov, pomáhal zajatcom a sprevádzal ich na súd. Nikto sa neodvážil položiť na Antona ruku. A tak, keď prenasledovanie skončilo, vrátil sa bez úhony späť.
Do monastiera prichádzalo mnoho ľudí, ktorých Anton zbavil duševných i telesných nemocí. Pretože svätec chcel zostať neznámym, odišiel ďalej do púšte. Tam sa usadil na hore Kolzin, z ktorej vytekal potôčik a okolo rástlo niekoľko paliem. Arabi, ktorí neďaleko žili, videli sebazápor pustovníka. Občas mu prinášali chlieb. Neskoršie sa bratia z monastiera dozvedeli o mieste, kde sa ich predstavený nachádza a začali mu posielať jedlo. Antona trápilo, že sa pre neho toľko namáhajú. Prosil ich, aby mu priniesli sekeru, rýľ a trochu obilia. Vybral si trochu pôdy, opracoval ju a zasial obilie, zasadil zeleninu, aby mal dosť chleba a zeleniny na živobytie. Keď mu na záhradku začala chodiť zver a obhrýzala plody svätcovej práce, Anton vzal prút, prišiel ku zvieratám, jedno z nich zľahka udrel a povedal: „Prečo miškodíte, keď vám neubližujem? V Pánovi vám rozkazujem: Choďte odtiaľto preč, a nevracajte sa!" Od tej doby mu už zver neškodila.
Ani tu diabol nezložil svoje zbrane. Začal sa zjavovať svätému v podobách rôznych divých zvierat alebo prízrakov. Anton však ždy zvíťazil týmito slovami: „Ak máte moc od Pána, hľa, tu som. Robte, čo máte! Ale ak nemôžete, choďte preč, lebo som Kristov služobník!" I keď bol Anton prívetivý ku všetkým, nikdy sa nestaval na stranu heretikov, ani s nimi nehovoril. Len v prípade, že boli ochotní vzdať sa svojho bludu. Najviac sa vyhýbal arianom a všetkým zakázal mať s nimi niečo spoločné. A keď ariani začali šíriť, že Anton súhlasí s ich učením, svätec prišiel rozhnevaný do Alexandrie, kde pred patriarchom a celým národom preklial Ariových prívržencov. Nazval ich predchodcami Antikrista. Vyznal Synovo božstvo a jeho spolupodstatnosť s Otcom. Keď sa okolo Antona tlačili davy ľudí, z ktorých boli mnohí nemocní alebo posadnutí diablom a chceli byť uzdravení, vtedy niektorí chceli ľud rozohnať, aby starca neudusili. Anton im však povedal: „Nechajte ich. Ich počet nie je väčší, ako počet démonov, s ktorými vediem na svojej hore neustály boj." A vyháňal zlých duchov z posadnutých a uzdravoval nemocných.
V Alexandrii sa Anton zoznámil z učeným Didymom, ktorý bol štyridsať rokov slepý. Mních ho utešoval slovami: „Nezarmucuj sa, že nemáš telesný zrak, ktorý máme spoločný so zvieratami, mrav-cami a muchami. Teš sa z toho, že máš zrak duchovný - vieru, ktorú mali apoštoli a svätí. Svetlo viery má nekonečne väčšiu cenu, než svetlo telesné."
Po nejakom čase Anton zatúžil po samote. Keď ho zdržiavali, a-by neodchádzal, odpovedal: „Mních sa podoba rybe. Ryba zahynie ak nie je vo vode a mních hynie, ak nie je v samote." Aj keď bol svätec nevzdelaný, bol veľmi múdry. Raz k nemu prišli dvaja pohanskí mudrci, ktorí ho chceli poraziť v múdrosti. Keď sa s ním stretli, Anton sa ich spýtal: „Prečo ste vy, múdri muži, prekonali tak ťažkú cestu, aby ste videli obyčajného človeka?"Om mu odpovedali: „My ťa nepovažujeme za hlúpeho, ale naopak, za veľmi múdreho."'Tu im odpovedal: „Keby ste prišli k nerozumnému, bola by vaša námaha zbytočná? Ale ak som, ako hovoríte, človek múdry, máte ma napodobňovať. Ak by som prišiel k vám, musel by som napodobňovať vás. Pretože ste prišli ku mne, ako k múdremu, vy buďte ako ja, kresťania." Tu filozofovia s hanbou odišli.
Aj keď starec žil na okraji vtedajšieho sveta, predsa si ho cisár Konštantín Veľký a jeho synovia (pozri 21. 5.) veľmi obľúbili. Písali mu listy. Chceli od neho, aby ich navštívil. Anton sa pýtal svojich žiakov, čo má robiť. Oni mu odpovedali: „Ak pôjdeš, budeš Anton. Ak nepôjdeš, budeš abba Anton. "A tak starec zostal na svojej hore.
Keď cítil, že sa blíži jeho koniec, zavolal si dvoch bratov, ktorí boli pri ňom. Nariadil im, aby jeho telo pochovali na mieste, o ktorom nebude nikto vedieť. Potom pokojne zomrel 17.1. 356, vo veku stopäť rokov. Svätcov hrob zostal dlho neznámy. Podarilo sa ho nájsť až za cisára Justiniána roku 561. Vtedy preniesli jeho pozostatky do Alexandrie. Keď roku 635 mohamedáni dobyli Egypt, boli pozostatky prevezené do Carihradu, odkiaľ sa ich veľká časť dostala okolo roku 1000 do Francúzka. Tam sú od roku 1491 uložené v Chráme sv. Júlie v Arles.