Svätý mučeník Lucilián a spoločníci
Jeho meno je latinského pôvodu a znamená „žiarivý“.
Už starec Lucilián zomrel ako mučeník za vlády cisára Aureliána okolo roku 273 spoločne s chlapcami Klaudiom, Hypatiom, Pavlom, Dionýzom a pannou Pavlou. Miestom ich mučeníctva bolo mesto Byzancia, ktorú neskôr premenovali na Konštantínopol.
Životopisná legenda píše, že Lucilián bol spočiatku pohanským kňazom. Býval v Nikomédii a v Krista uveril vďaka svetlu evanjelia. Stal sa z neho presvedčený kresťan a grécke pramene píšu, že sa z neho stal kresťanský kňaz a pustovník.
V čase prenasledovania kresťanov ho vraj udal jeden Hebrej. Pred súdom ho vypočúvali a mučili. Vo väzení stretol 4 mladíkov. Životopisná legenda píše, že celú noc spoločne spievali piesne chvály a vďaky, a tak sa pripravovali na mučeníctvo. V nasledujúci deň týchto štyroch mladíkov sťali a Luciliána pribili na kríž.
V tom čase v Byzancii žila kresťanská panna Pavla, ktorá sa starala o kresťanských väzňov. Pred miestodržiteľom Silvánom ju mučili a sťali na mieste, kde Lucilián trpel.
Pozostatky dnešných mučeníkov spočívali v Byzancii. Neskôr ich previezli na neznáme miesto. Časť ruky Luciliána sa vraj nachádza v chráme svätého Štefana vo francúzskom Troyes. Relikvie Klaudia a Pavly zasa v talianskej Bologni. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré ich spomína dnes, 3. júna.
Zdroj: grkatba.sk
Justín sa narodil okolo roka 105 vo Flavia Neapolis, teda v meste postavenom neďaleko niekdajšieho Sichemu, hlavného mesta Samaritánov (dnešný Nablus v Izraeli). Jeho rodičia, podobne ako prevažná väčšina ostatných obyvateľov Flavia Neapolis, boli pohania gréckeho pôvodu.
Justín sa vyznačoval bystrým rozumom, láskou k vede a horlivou túžbou po poznaní pravdy. Vďaka vynikajúcim školám, usilovnosti a talentu sa stal jedným z najpoprednejších filozofov. Takmer dokonale sa vyznal vo všetkých významných filozofických smeroch svojej doby, predovšetkým v náukách stoikov, peripatetikov, pytagorejcov a platonikov. Dospel však k záveru, že ani jedna z nich nedáva človekovi spoznať pravdu, preto sa jeho srdce nenapĺňalo pokojom a usilovne hľadal ďalej.
Keď sa raz prechádzal pri pobreží ďaleko za mestom a rozmýšľal, ako nájsť cestu k poznaniu pravdy, stretol tajomného starca a vstúpil s ním do rozhovoru. Po dlhej diskusii mu starec predstavil kresťanské učenie a poradil mu hľadať pravdu v knihách svätých prorokov, nie v ľudských dielach. „Ale predovšetkým," povedal starec, „horlivo sa modli k Bohu, aby ti otvoril dvere k Svetlu. Nikto nemôže pochopiť pravdu, ak mu nedá chápavosť sám Boh, ktorý ju odhaľuje každému, kto ho hľadá s modlitbou a láskou."
V tridsiatom roku svojho života prijal Justín svätý krst a odvtedy všetky svoje schopnosti a bohaté vedomosti zasvätil ohlasovaniu Kristovho evanjelia. Bol totiž presvedčený, že „kto môže ohlasovať Pravdu, a neohlasuje, bude Bohom odsúdený." Samozrejme, Justín sa sústredil najmä na vzdelancov. Presťahoval sa do Ríma a tam otvoril školu, v ktorej vyučoval „jedinú spoľahlivú a upotrebiteľnú filozofiu" - kresťanstvo. K viere vo vteleného Božieho Syna priviedol mnohých pohanov a nemálo prispel aj k boju proti bludným formám kresťanstva. Samozrejme, získal si aj mnohých nepriateľov, napríklad Krescenta, ktorého pri verejných diskusiách zakaždým usvedčil zo zastávania chybných názorov a zahanbil. Ako totiž sám píše: „Tak som zvyknutý, že pri svojich diskusiách hovorím vždy pravdu bez strachu a ohľadov, hoci by ma mali rozsekať v tej istej chvíli na malé kúsky."
Okolo roku 155, keď cisár Antonius Pius (138 - 161) začal prenasledovanie kresťanov, Justín osobne mu odovzdal svoj spis Apológia napísaný na obranu „nespravodlivo nenávidených a prenasledovaných kresťanov". Apológia urobila na cisára taký hlboký dojem, že pod jej vplyvom prenasledovania ukončil.
V Efeze diskutoval Justín aj s istým židom Tryfónom. Pravdepodobne ide o Tarfona, najslávnejšieho rabína svojej doby, ktorý sa často spomína v Talmude. Na základe starozákonných prorockých spisov mu Justín dokazoval pravdivosť kresťanskej náuky. Literárne spracovanie tohto dialógu, veľmi rozsiahle, je obsahom ďalšieho zachovaného Justínovho spisu Dialóg so židom Tryfónom.
V roku 161, keď na cisársky trón zasadol Markus Aurélius (161 - 180), napísal Justín ďalšiu Apológiu, ktorú adresoval rímskemu senátu. Okrem iného v nej uvádza: „Očakávam, že aj ja budem prenasledovaný a ukrižovaný niektorými z tých, ktorých som menoval, alebo Krescentom - priateľom hluku a vystatovania." A naozaj, keď sa Justín vrátil do Ríma, Krescent - cisárov radca - predostrel proti nemu mnoho falošných obvinení pred rímskym súdom, takže ho uväznili, podrobili ťažkým mukám a okolo roka 166 sťali. Justínove sväté pozostatky odpočívajú v Ríme.
Spolu s Justínom zomreli rovnakou mučeníckou smrťou aj ďalší ôsmi kresťania, pretože odmietli priniesť obetu pohanským bohom. Dodnes sa zachovali úradné spisy o ich vypočúvaní a smrti.
Okrem spomínaných diel napísal Justín počas svojho života mnoho ďalších, napríklad Úvahy o duši, Žalmista, Usvedčenie všetkých heréz, Proti Markionovi, Rozprava proti Grékom. Žiaľ, uvedené spisy sa nám nezachovali. Dobre však poznáme Justínovo dielo O vzkriesení, pretože často ho cituje vo svojich knihách náš prepodobný otec Ján Damaský (liturgická pamiatka 4. decembra).
Prosme milosrdného Boha, aby daroval svätej Cirkvi čo najviac takých vzdelaných mužov a žien, akými boli svätý mučeník Justín Filozof a jeho spoločníci.