Blažená Jozafáta Hordaševská, spoluzakladateľka sestier služobníc
Narodila sa 20. 11. 1869 vo Ľvove a osem dní na to prijíma vo Ľvovskej Cerkvi sv. apoštolov Petra a Pavla sviatosť krstu a myropomazania. Rodinu Hordaševských Darca všetkého dobra obdaroval štyrmi deťmi ešte pred Michaelou a ďalšími štyrmi po nej. Chudobní kresťanskí rodičia – pracovitý stolár reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenia Hordaševská – ich prijímajú v jednoduchej a hlbokej zbožnosti a dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť. Michaela je pekným dieťaťom. Ako šesťročnú ju zapisujú do Školy svätého Antonija. Už v tomto veku prejavuje výrazné znaky zbožnosti a čností. So svojou sestrou Annou sa často hrávajú na pustovníčky a jedia korienky. Po ukončení základnej školy – hoci s vyznamenaním – musí nastúpiť do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí sa osvedčuje ako svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada a spontánne – ak je to potrebné – učí katechizmus, a veľmi často sa zúčastňuje cirkevných bohoslužieb. Michaela má devätnásť rokov, keď otcovia Baziliáni dávajú pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Mladučká a horlivá dievčina spoznáva o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, ktorý sa stáva jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. júna 1889 v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove skladá súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovuje na tri roky. Otec Lomnický vidí v Michaele neobyčajnú dušu a vedie ju k hlbokému spojeniu s Kristom. Je svedkom toho, ako v mladej dievčine rastie príťažlivosť k rehoľnému životu a ako sa vážne zamýšľa nad povolaním k úplnému zasväteniu sa Bohu. Istý čas sa zaoberá myšlienkou vstúpiť k sestrám Baziliánkam. Tvorca ľudských dejín má s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž napĺňa čas na zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a Michaela má v tomto pláne pripravenú úlohu. Cez o. Jeremiáša dostáva ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou Sestrou služobnicou. Ako o tom neskôr sama píše, spočiatku sa tejto myšlienky zľakla. Keď ale uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa a ochotne sa oddala na službu Bohu v začínajúcej Kongregácii. Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života v našom obrade. Aby Michaela mohla skúsiť a zároveň sa trochu zaučiť takémuto spôsobu rehoľného života, odchádza na nejaký čas k poľským sestrám Feliciánkam do Žovkvi. Po tejto skúsenosti si s pomocou svojej sestry Anny navrhuje a šije rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove ho slávnostne prijíma. Zároveň dostáva nové meno – Jozafata. Po obliečke odchádza do domu, ktorý v Žuželi pripravil o. Selecký – jeden zo zakladateľov Kongregácie – pre Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretáva s kandidátkami – dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Je im predstavenou a učiteľkou. Dňa 20. novembra 1892 verejne skladá na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, pričom jej deväť kandidátok má obliečku. Sestra Jozafata sa starostlivo venuje formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštoluje a horlivo pomáha svojmu národu. Už v r. 1893 otvára v stodole prvú materskú školu, ktorú vedie jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arsénia. Všetky sestry spoločne dbajú o duchovné povznesenie svojho národa – učia deti i ženy, starajú sa o Božie chrámy, o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia Baziliáni zapaľujú, ony udržujú a žijú s národom. Mladá, ale prezieravá Jozafata vštepuje sestrám hlbokú lásku k národu, uprostred ktorého majú vykonávať svoju misiu.
Pod múdrym a neúnavným vedením s. Jozafaty sa Kongregácia, aj napriek veľkým ťažkostiam, rýchlo rozrastá. Zakladá nové domy a časom posiela sestry aj do iných krajín (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len môže, pomáha a organizuje sestrám duchovný život a slúži tam, kde je najväčšia potreba. Snaží sa dvíhať národ duchovne, morálne a kultúrne. Dňa 11. mája 1909 s. Jozafata skladá doživotné sľuby. V r. 1914 nastupuje poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu. Začína sa jej choroba – tuberkulóza kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení na tomto kríži ako 49 ročná, odovzdáva dňa 7. 4. 1919 svoju svätú dušu Pánovi. Stáva sa to, čo už skôr predpovedala, že zomrie na sviatok Blahoviščenija – Zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti Kongregácia sestier služobníc už má 400 sestier a 40 domov. Aj na smrteľnej posteli vyjavuje sr. Jozafata túžbu po tom, aby sestry boli sväté. Jej životná duchovnosť – veľmi prirodzená a jednoduchá, zameraná na pravdu, čiže na Boha a jeho svätú vôľu – sa prejavuje aj pri smrti v poslednej modlitbe: Ježiš, Ježiš, chcem len teba! Ježiš, Mária, Jozef, vám oddávam svoju dušu!
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský mních Gregor sa narodil okolo roku 780, alebo 790 v meste Eirenopolis v izaurijskom Dekapolise. Gregor utiekol pred zásnubami a ukryl sa v horách. Tam sa v jednom z kláštorov stal mníchom. Kláštor však za krátko musel opustiť, pretože vyzýval obrazoborecky naladených mníchov k zodpovednosti. Ďalších 14 rokov žil v inom kláštore, až kým sa z neho napokon stal pustovník. Na základe inšpirácie sa vydal na cesty. Cez Efezus do Konštantínopolu. Pokračoval do Solúna a prišiel až do Talianska. Navštívil Neapol a Rím. Prepodobný otec Gregor Dekapolita zomrel v Konštantínopole v roku 842 alebo 843. Jeho životopisec Ignác Diakon podáva správu o veľkom počte Gregorových zázračných skutkov. V poslednej fáze obrazoboreckého sporu hral Gregor významnú rolu. Svojho žiaka Jozefa Hymnografa poslal do Ríma, aby u pápeža Gregora IV. hľadal ochrancu proti obrazoborcom. Zachoval sa spis s menom Gregora Dekapolitu, v ktorom opisuje obrátenie jedného saracéna. O úcte aj na západe svedčí Rímske maryrológium.